Aktivistky z americkej organizácie Women and Hollywood na čele s Melissou Silversteinovou proti tomuto rozhodnutiu spísali internetovú petíciu, v ktorej okrem iného označili Delona za rasistu, homofóba a mizogýna, ktorý si cenu nezaslúži.

Petíciu podpísalo mnoho ďalších ľudí, ktorí podľa Kovářa majú vo veci jasno: “To by tak hralo, dávať prestížne ceny odporným, zavrhnutiahodným indivíduám, ako je Delon! ”

Riaditeľ festivalu Thierry Frémaux sa však za rozhodnutie postavil a celú petíciu označil za akciu “politickej polície”. Delon ako herec skoršej generácie má podľa neho právo myslieť si a hovoriť, čo chce a cenu dostane.

Celá vec je podľa Kovářa pre dnešnú dobu príznačná. Alain Delon nie je ani prvý a ani posledný herec, ktorý čelí kritike za svoje údajne nevhodné správanie v minulosti.

“Svoje by o tom mohli rozprávať napríklad Geoffrey Rush, Michael Douglas, Dustin Hoffman či Kevin Spacey, ak mám vymenovať aspoň niekoľko ďalších prípadov.”  Pre upresnenie, Kovář netvrdí, že sa títo muži činov, z ktorých sú obviňovaní, nedopustili a že sú v tomto zmysle nevinní, len poukazuje na skutočnosť, že sa vo väčšine prípadov jedná o obvinenia vznesené po mnohých rokoch a že sú obvinení muži slávni a bohatí, čo prirodzene vyvoláva množstvo otázok.

“O tom ale písať nechcem a nebudem. Rád by som napísal pár slov o niečom, respektíve o niekom inom. O Alainovi Delonovi.”

Alain Delon je slávny Francúz, rodák z parížskeho predmestia, ktorý má za sebou rušný život a to ako osobný, tak aj umelecký. Už od detstva mala jeho zložitá a vzdorovitá povaha za následok opakované vyhodenie zo stále liberálnejších škôl, rýchly vstup do armády a účasť vo vojne v Indočíne. Jeho divoký súkromný život bol plný milostných ale aj iných afér, vrátane vyšetrovania v súvislosti so zavraždením jedného z osobných strážcov.

“Ruka v ruke so súkromnými eskapádami išli ale aj Delonove úspechy na filmovom plátne. Tie sa rodili jednak z nesporného talentu, jednak zo spolupráce s bez preháňania geniálnymi režisérmi, akým boli napríklad Luchino Visconti či Michelangelo Antonioni a mnohí ďalší. Nikto z nás, ktorí milujeme svetový film, do smrti nezabudneme na blúdenie mladučkého Tancrediho (Alaina Delona) spolu s rovnako mladou a rovnako pôvabnou Angelicou (Claudia Cardinalová) Gepardovým zámkom, rovnako ako nezabudneme na kultový Sicílsky klan, kde boli Delonovými partnermi Jean Gabin a Lino Ventura, na Delonovo vyčíňanie v Derayovej gangsterke Borsalino s Jeanom-Paulom Belmondom, na jeho stvárnenie legendárneho detektíva Rogera Borniche v poviedke o policajtovi (réžia znovu Jacques dierami), ani na jeho baróna de Charluse v krehkej a zmyselnej Swannovej láske Volkera Schlöndorff; ako chlapci sme navyše neraz šermovali podľa jeho Zorra a Čierneho Tulipána,” spomína Kovář.

Vo všetkých rolách bol Delon, či už hral kladného alebo záporného hrdinu, očarujúci. “Veľký herec, symbol jednej veľkej hereckej generácie, idol a hviezda francúzskeho, európskeho a svetového filmu z časov, kedy sa do kina chodilo, aj v komunistickom Československu, okrem iného, ​​”na Delona”; len obyčajné jeho meno pod nápisom “hrajú” stačilo na to, aby kiná praskali vo švíkoch, čo je dnes skoro nepredstaviteľné.”

Podľa Kovářa za Delonovim úspecho stojí aj fakt, že bol neúnavný a fanatický pracant.

Udelenie Zlatej palmy v Cannes má navyše podľa historika aj logiku. Práve na tomto mieste totiž obdržal Alain Delon v roku 1962 Zvláštnu cenu poroty za rolu vo filme Zatmenie, práve tu získal hneď o rok neskôr Zlatú palmu za rolu vo filme Gepard a práve sem veľmi rád jazdil, “festival skrátka vyhovoval jeho naturelu viac než iné. Teraz, na “staré herecká kolená”, by sa mal podľa amerických aktivistiek Cannes širokým oblúkom vyhnúť, kajať sa a ani v náznaku nemyslieť na to, že by tu mohol prevziať slávnu cenu.”

Ako to ale všetko skončí, historik vtedy nevedel. “Za seba – a verím, že nielen za seba – dúfam, že šéfovia festivalu neustúpia, že si Delon pre cenu cez víkend príde a že mu bude aplaudovať plný sála. Tohtoročná Zlatá palma za celoživotné dielo totiž nie je cenou za vzorné správanie, ale uznaním toho, ako skvele hral takmer polstoročie svojej úlohy, a za to, koľko radosti (a tiež smútku) rozdal divákom na celom svete.”

Veľkí umelci a nielen herci, sú častokrát takí, akí sú – “márniví, sústredení na seba, výstrední, klamárski, zlostia, jednoducho povedané, v tom dobrom slova zmysle, hriešni ľudia ako každý iný, ľudia, ktorí v živote dokázali veľké veci, ale tiež sa podpísali pod veci, ktorými sa v deň posledného súdu zrejme nebudú príliš chváliť. Ako my všetci, tak už to chodí,” konštatuje historik.

Čo sa týka Alaina Delona, ​​fakt, že ho máme radi aj napriek všetkým chybám, nemôžu podľa Kovářa zmeniť ani americké aktivistky, ani ich petície, ani tisíce ich priaznivcov. “Nech urobia čokoľvek, naše spomienky na Delona, ​​na krásne alebo iba zábavné filmy, v ktorých hral, ​​a na to, čo pre nás znamenali, nám nikdy nevezmú. Tie totiž patrí, rovnako ako náš vnútorný svet, len nám.”

Alain Delon si nakoniec cenu za celoživotné dielo, aj napriek protestom a petícii, prebral nedeľu 19. mája 2019.