Podľa Chamrovej, ktorá sa zaoberá kórejskou problematikou, summit nebol nič neuveriteľné a prekvapivé. Vysvetľuje, že úlohu tu hrajú  sankcie a Severokórejčania sa „báli o existenciu“, preto vyvíjali jadrový program, aby mali istú váhu pred zahraničím, aby ich neignorovali. Teraz, keď ustupuje od jadrového programu, požaduje isté záruky.

Chamrová pre niekoho prekvapivo vraví, že „KĽDR ide v rozvoji dopredu“. Stredná vrstva tam žije životom nám podobným, badať tam istý pokrok, čo je do istej miery aj Kimova priorita. Už zhruba päť rokov chce pre túto vrstvu zabezpečiť isté výdobytky, aby súhlasila s jeho vládou. Ide o budovanie zábavných parkov, povolenie podnikať a cestovať, ale je to samozrejme všetko ešte „oklieštené“. Krajina teda ide dopredu a „nie je izolovaná, ako sme to my zvykli počúvať“.

Moderátor Pavel Štrunc prejavil prekvapenie z Chamrovej vyjadrení, pretože doteraz nebolo možné počuť o nejakom slobodnom podnikaní v Severnej Kórei, veď „90% správ hovorí o striktnom autoritárskom režime“.

Ale Chamrová potvrdzuje: „Je to veľmi zdeformovaný pohľad na Kóreu, ktorý svet má, a to hlavne produkciou správ mediálnych podnikov. Správy sú monolytické, existuje istý naratív, linka, po ktorej sa ide, a veľmi málo sa z nej vychyľuje. Čo do toho rámca nepatrí, to sa veľmi ťažko do spravodajstva dostáva. Realita je trochu inde a je na škodu, že sme ju doteraz nevnímali.“

Vraví však, že spravodajstvo o KĽDR sa už pomaly mení a búra zaužívané predstavy, čoho dôkazom je podávanie si rúk Kima s prezidentom USA Donaldom Trumpom, s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom a s juhokórejským prezidentom Mun Če-inom. Doteraz šlo vo veľkej väčšine o negatívne správy, napríklad o väznení a mučení, ktoré ale zamedzili počuť aj o niečom inom.

Trumpove vyjadrenia o Kimovi, že je „chytrý vyjednávač“, ukazujú na zmenu, „akoby sa niečo netradičné stretlo s netradičným“ a vedia sa dohodnúť. Chamrová však pripomína, že treba ešte veľa pracovných stretnutí, aby sa aj niečo konkrétne stalo, pretože „podpísaná deklarácia bola veľmi všeobecná“.

Vyzdvihuje fakt, že Trump býva v politike svojrázny a zachádza aj mimo diplomaciu, a to je práve pre Kima väčšia šanca k niečomu sa dopracovať. Aj väčšia ústretovosť zo strany juhokórejského prezidenta dáva Kimovi „príležitosť vyjsť zo slepej uličky“.

Na Štruncovu otázku, kto vlastne vyhral, Chamrová odpovedá, že vyhrali obidve strany. Trump to potreboval pre získanie väčších sympatií vo svojej krajine a Kim je víťaz preto, lebo „zo zlého človeka sa stáva prístupná osoba“.

Kim Čong-un podľa Chamrovej „nie je ani diktátor v pravom slova zmysle“. Dokonca ani neizoluje krajinu. Býva v kontakte s krajinami v Afrike, v Latinskej Amerike a v juhovýchodnej Ázii. Západný svet si to ani nemohol všimnúť kvôli „zaškatuľkovanej“ predstave o Kim Čong-unovi a jeho krajine, a zrazu je tu pre nás veľká zmena a Severná Kórea je krajina ako každá iná, čeliaca podobným problémom ako aj iné krajiny.

Poukazujúc na mučenie a represálie, podľa Chamrovej v západnom myslení je to iné, ale z ázijského pohľadu nevybočuje z rámca, veď prísne tresty má aj Saudská Arábia. A rôzne tajnosti sú normálom aj pre iné krajiny. Ako príklad uviedla počet väznených, či zdravotný stav čelných prestaviteľov krajiny. „V istých veciach kladieme na Kóreu nároky, ktoré nekladieme na iné krajiny,“ konštatuje.

Rozhovor sa dotkol aj otázky denuklearizácie, k čomu Chamrová vraví: „Jedna dôležitá vec je to, že čo Trump s Kimom podpísali v rámci denuklearizácie, je len odkaz na pchanmundžomskú deklaráciu podpísanú juhokórejským prezidentom Mun Če-inom a severokórejským lídrom Kim Čong-unom, čiže Amerika do toho nijako aktívne ďalej nevstúpila a na summite sa v tomto nič nové neodohralo.“

Chamrová poukazuje na slovné spojenie v americko-kórejskej deklarácii o „kompletnej denuklearizácii“. Je to totiž iba jedno adjektívum, ktoré je pre USA dôležité, pretože požaduje, aby bola denuklearizácia „kompletná, overiteľná a nezvratná“. Na tom to v minulosti zlyhalo, pretože sa „denuklearizácia nedala overiť a Severokórejčania znova začali s jadrovým programom“.

Navyše sa hovorí o denuklearizácii celého Kórejského polostrova, nielen jeho severnej časti, a to je ústupok Severokórejcom, lebo podľa nich ide o problém celého polostrova a nielen oni „páchajú zlo“. Chamrová poukazuje na to, že v Južnej Kórei majú USA protiraketový štít, taktiež asi 30-tisíc vojakov a každoročne usporadúvajú s Juhokórejčanmi manévre, čo Severná Kórea vníma veľmi citlivo.

Čo sa týka Číny, podľa Chamrovej sa nič nemení na tom, že naďalej bude držať ochrannú ruku nad KĽDR. Vojenské manévre skôr vadia Číne, ale KĽDR bola tá „hlasná trúba“, ktorá to vyhlasovala.

Dôležité pre Chamrovú je aj slovo „prosperita“, ako Trump pomôže KĽDR v deklarovanom ekonomickom rozvoji, či len zmierni sankcie alebo poskytne aj priamu ekonomickú pomoc. Je jasné, že Severokórejčania nepripustia humanitárnu pomoc, skôr poloinvestičné aktivity.

A čo sa týka zjednotenia Kórejského polostrova, táto otázka je údajne pre USA irelevantná. U oboch Kórejčanov sú rôzne názory: starší by si aj želali zjednotenie, ale pre mladých, ktorí minulosť nezažili, je tá druhá Kórea už prakticky iná krajina a iný národ. Ale z diplomatického správania oboch je podľa Chamrovej zrejmé, že „je to vždy ten kórejský národ so svojou dlhou niekoľkotisícročnou históriou“.