V informačnom šume medzi rôznymi koronovými nariadeniami a inými jóbovkami sa strácajú aj informácie o niektorých vážnych veciach, ktoré majú potenciál výrazne zmeniť spoločenské pomery. Jednou zo zmien, ktoré vládna junta potichu pripravila, aby raz a navždy zatvorila ústa každému, kto má iný názor, než ten jediný správny a povolený, je novela Trestného zákona. Bola v týchto dňoch predložená do pripomienkového konania a mala by vstúpiť do účinnosti už v júni 2022.

O čom by mal nový zákon byť? Okrem iného zavádza nový, bizarný trestný čin s názvom „Šírenie nepravdivej informácie“ (§ 361a a § 362), pri ktorom by mala byť trestná dokonca aj jeho nedbanlivostná forma. Čo by to mohlo v praxi znamenať pre občana? Väčšina ľudí nemá čas čítať si návrhy zákonov, ale to podstatné zhrnul napríklad sudca Peter Šamko v skvelej analýze s názvom „Zákaz diskusie ako nový trestný čin“ (nájdete ju TU).

Tyrania jedinej správnej pravdy

Šamko o uvedenom návrhu hovorí: „Ide o zjavný pokus o zavedenie cenzúry na iné názory, ktoré bude môcť štát prostredníctvom trestného konania označovať za nepravdivé a trestať za ne. Nie je pritom úlohou štátu určovať (vnucovať) pravidlá diskusie na celospoločenské témy prostredníctvom trestného práva. Zavedenie tohto trestného činu do praxe bude mať za následok potlačenie diskusie, vymiznutie argumentovania a protiargumentovania, kriminalizovanie názorov, ktoré nie sú označené ako väčšinové, teda potlačenie slobody prejavu a výsledkom tejto právnej úpravy bude napokon ticho (alebo iba opakovanie toho, čo už autority štátu označili v trestnom konaní za pravdivú – korektnú informáciu, ktorá sa môže šíriť ďalej).“

Šamko tiež uviedol: „Navrhovateľ prezentuje tento nový trestný čin ako pomôcku pri vytvorení (budovaní) slobodnej a korektnej budúcnosti, ktorá nebude zaťažená zbytočnými lžami. Pokúša sa ostatných vychovávať, zvestovať im rôzne správne hodnoty a chce, aby dobrodenie ním vyznávaných hodnôt pocítila celá spoločnosť, a aby sa tieto jeho predstavy o svete stali zákonom. Namiesto toho sa však pokúša nastoliť ,tyraniu našej pravdy‘ a to už bude nový typ tyranie, ktorú budeme vykonávať všetci medzi sebou tak, že si budeme filtrovať názory na tie správne a to prostredníctvom trestných oznámení a trestných konaní, v ktorých mám už náš dobrý a pozorný štát dá odpoveď na to, či je niečo hoax alebo nie je (alebo je, ale len taký menej závažný).“

„Toto by už celkom určite nebola sloboda prejavu, ale sloboda v tyranizovaní prejavu, teda opak slobody prejavu,“ hovorí Šamko. „Preto je nutné takýto návrh novej skutkovej podstaty trestného činu dôrazne odmietnuť ako niečo, čo by malo byť každej demokratickej spoločnosti cudzie. Hlúposti, dezinformácie, hoaxy (nech už to nazveme akokoľvek) sa majú porážať v diskusii a nie trestným právom.“

Nedvojzmyselnosť výkladu je základným kritériom kvality právneho textu

Podobne ako Šamko hodnotí návrh novely Trestného zákona vo svojom blogu aj sudkyňa Dana Jelinková Dudzíková z platformy sudnamoc.sk, odborníčka na európske a medicínske pravo, členka legislatívneho výboru Združenia sudcov Slovenska (viď TU). Aj ona sa zjavne musí premáhať, aby nepoužila príliš priliehavé slová pri hodnotení amaterizmu, ktorý priam trčí z formulácií Kolíkovej návrhu. Aj ona návrhu vytýka nekonkrétnosť a nejasnosť formulácií, ktorých výsledkom potom môže byť, že človek by mohol byť stíhaný za ľubovoľné vyjadrenie.

Absurditu takéhoto právneho paškvilu tváriaceho sa ako návrh zákona Jelinková Dudzíková dokumentuje na príklade predvolebných sľubov: aj to sú totiž informácie, ktoré návrh zákona opisuje ako „informácie, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu“, a teda, ak sa ukážu ako klamné, v zmysle novely zákona by mali byť ich šíritelia potrestaní trestom odňatia slobody až päť rokov.

Na konci svojho blogu si Jelinková Dudzíková kladie otázku: ak sme doteraz podporovali slobodu tlače a slobodu slova a uvažovalo sa o ochrane novinárov pri výkone ich povolania, akým spôsobom sa má reálne dosiahnuť takto deklarovaný cieľ za použitia vyššie uvedených skutkových podstát?

Zmena prichádza potichu

Šamko aj Jelinková Dudzíková ako decentní profesionáli to povedali tak jemne, ako sa len dalo, ale my to povedzme otvorene, tak ako to je: junta sa pokúša zaviesť celoplošnú cenzúru a názorovú totalitu, ktorá sa vo svojej podstate ako vajce vajcu podobá tým najhorším totalitám 20. storočia, v ktorých človek nesmel ani náznakom prezradiť, čo si myslí, lebo ho usilovní udavači mohli raz-dva dostať do väzenia. Tým najhorším protagonistom a protagonistkám novej totality, inštalovaným v kľúčových pozíciách tohto nešťastného režimu, tak ako ich predchodcom, ide presne o to, aby sa nikto nesmel postaviť proti ich šafáreniu.

Ako by to malo teoreticky v demokratickom štáte vyzerať so slobodou, najmä slobodou prejavu, to zhrnul sudca a publicista Patrik Števík vo svojej knihe Zamyslenia – európska minulosť a duchovná kríza dneška, v kapitole Niečo o slobode:

„Teória liberalizmu ako ideológia alebo politický smer sa profilovala síce v 17. a 18. storočí, ale jeho korene sú podstatne staršie. Z etymológie slova liberalizmus je zrejmé, že je založený na hodnote slobody. Masívny nárast slobody v ľudských dejinách nastal v starovekom Grécku. Tento ontologický zlom priniesol slobodu mnohých oproti slobode jedného, ktorá vládla v Egypte a orientálnych despociách. Najmä v Aténach sa vygenerovala skupina slobodných a plnoprávnych ľudí, ktorí spoločne rozhodovali o záležitostiach obce. Vzhľadom na to, že schopnosť chrániť obec bola nevyhnutnosťou, plne slobodnými boli iba muži, ktorí nasadzovali na bojiskách svoje životy. Bok po boku aristokrat vedľa remeselníka a roľníka.

Ruka v ruke so slobodou kráčal humanizmus. Sloboda sa prejavovala vo vzdelaní, hlasovaní, pohybe, ekonomike, ako aj v myslení a prejave. Aristofanes vyhrával výročné ceny za zosmiešňovanie politickej elity a Sokrates mohol roky slobodne šíriť svoje nebezpečné myšlienky – nebezpečné pre osoby totalitného razenia. Nakoniec skončil vo väzení ako konšpirátor a dezinformátor. Podstúpil trest smrti. Stalo sa to v období, keď sa demokracia a sloboda začala v Aténach rúcať. Toto bol moment, ktorý donútil Sokratovho žiaka Platóna uvažovať o hrozbách pre demokraciu. Známe sú jeho varovania, ako môže skončiť demokracia, keď prestane byť rozumná a zodpovedná a začne potláčať slobodu prejavu.

Liberalizmus je rovnako ako konzervativizmus pozitívna hodnota. Kým konzervativizmus zabezpečuje spoločenskú istotu tradičných hodnôt, liberalizmus vdychuje spoločnosti progres. Vzájomne sa dopĺňajú a rešpektujú. Ak sa táto rovnováha naruší, spoločnosť upadne do totality. Prakticky môže prevládať jedna alebo druhá zložka, ale nikdy nesmú prestať byť vzájomným korektívom.

Sloboda prejavu je jedno z najzákladnejších práv človeka už od narodenia, aj keď ju zaraďujeme medzi politické práva. Krik a plač malého dieťaťa je prvotným prejavom jeho suverenity. Keď začne kolabovať demokracia a právny štát, ako prvá je na odpis vždy sloboda prejavu. Prísne obmedzenie spektra prijateľného názoru, ponižovanie, zosmiešňovanie a kriminalizácia názorových oponentov pod rôznymi zámienkami, ušľachtilo znejúcimi. Je to tak preto, lebo totalitné praktiky sú neobhájiteľné a preto odmietajú akúkoľvek symetrickú súťaž. Dialóg je smrťou pre totalitné postupy.

Vrcholom úpadku slobody a demokracie je kriminalizácia ľudí s iným názorom ako hlavnoprúdovým. Ak začneme chrániť demokraciu nedemokratickými prostriedkami, likvidujeme ju. V spoločnosti, ktorá je demokratická fakticky a nie iba na papieri, má právo na slobodu prejavu aj človek s názorom hlúpym alebo nebezpečným. V skutočne liberálnej spoločnosti sa s nebezpečnými názormi bojuje dialógom a osvetou – nie pod kuratelou trestného práva. Čím je častejšie postihovanie človeka za prejavený názor trestným zákonom, tým viac upadá sloboda, demokracia a právny štát. Nakoniec sa demokracia zmení na totalitný režim, ideologicky zameraný akokoľvek.

Bežným totalitným prostriedkom na umlčanie názorových oponentov je argumentum ad hominem. Je to spôsob argumentácie, keď sa snažíme vyvrátiť názory inej osoby tým, že znehodnotíme priamo jeho osobu. Človek používajúci tento argument si uvedomuje svoju argumentačnú núdzu ohľadne obsahu, a preto útočí na osobnú integritu autora. Jeho cieľom je odradiť čitateľa od textu ešte skôr, ako začne čítať. Za týmto účelom označuje názory oponentov ako konšpiračné alebo dezinformačné.

Tento postup odporuje aj princípom kritického myslenia. Ak chce byť človek správne zorientovaný, nikdy by nemal text posudzovať podľa autora (akokoľvek ikonizovaného alebo zatracovaného), ale iba podľa obsahu. A informácie z obsahu potom verifikovať z iných zdrojov. Ľudia si často vyberajú z objemu všetkých infor-mácií patriacich k určitej skutočnosti iba tie, ktoré sa im hodia do už vytvoreného názoru. Nejde im o pravdu, ale o utvrdenie sa. Dajte mi všetky informácie a názor si vytvorím sám – takto uvažuje človek schopný myslieť samostatne a pravdivo.

Samozrejme, absolútna sloboda neexistuje. A preto aj sloboda prejavu má určité obmedzenia – medzinárodné, ústavné a zákonné. Ide o výnimočné opatrenia zakotvené priamo v medzinárodných dokumentoch alebo v ústave, ktoré sa ale nesmú zneužívať na likvidáciu nepohodlných osôb alebo myšlienok. Urážka, ohováranie, klamstvo a podobne sú postihnuteľné v civilnom súdnom procese, prípadne trestným právom. Sloboda je možnosť každého človeka konať čokoľvek, čo je rozumné a zodpovedné. Tým sa sloboda odlišuje od svojvôle.

Nevyhnutnou súčasťou slobody prejavu je sloboda po prejave. Takúto slobodu majú ľudia v totalitných režimoch často iba raz. Sú za prejavený názor trestaní buď priamo zákonnými paragrafmi trestného práva alebo skryto tým, že sa stanú politicky neprijateľní a odstavia ich na základe iných, často vymyslených, príčin.

Sloboda ako nástroj dokáže zabezpečiť rozumnému a zodpovednému človeku kvalitný a šťastný život. Prostredníctvom slobody prejavu neustále vyjadrujeme seba samého. Sloboda prejavu je teda jednou z najčastejších foriem slobody ako takej. Zmena prichádza často potichu, sprevádzaná vzletnými myšlienkami, ktoré majú prekryť skutočný zámer. Preto treba byť vždy obozretný. Motýlí efekt pri spoločenských zmenách funguje veľmi často,“ píše Števík vo svojich Zamysleniach. Je to varovanie: my všetci by sme mali veľmi citlivo rozpoznávať príznaky blížiacej sa totality, aby sme sa proti nej dokázali postaviť – kým sa to ešte dá.

Ivan Lehotský