Amir Farsoud bude zavraždený. 54-ročný Kanaďan, ktorého príbeh sa tento týždeň stal virálnym na internete, je v poslednej fáze schvaľovania “lekárskej pomoci pri umieraní” (MAID), čo je úhľadný byrokratický eufemizmus pre rýchlo napredujúci program eutanázie. V roku 2016 krajina povolila lekárom usmrtiť svojich pacientov v prípade nevyliečiteľnej choroby alebo “rozumne predvídateľnej” smrti; Farsoudje eutanázovaný pre bolesti chrbta.

Tak znie aspoň lekárske zdôvodnenie, ktoré sa uvádza. V skutočnosti má finančné problémy a čoskoro príde o svoj domov. Farsoud vidí, že mu došli všetky možnosti. Pre torontské noviny CityNews povedal: “Nechcem zomrieť. Ale nechcem byť bezdomovcom viac ako nechcem zomrieť.”

Farsoud sa cíti k tomuto rozhodnutiu dotlačený a nie je ťažké pochopiť prečo. Iní však boli k MAID dotlačení oveľa priamejšími prostriedkami.

Roger Foley sa väčšinu svojho života potýkal so zdravotnými problémami a chronické ochorenie ho pripútalo na lôžko a posledných šesť rokov bol v stálej nemocničnej starostlivosti. V súčasnosti žaluje nemocnicu Victoria Hospital, v ktorej sa za ten čas liečil, za to, že ho proti jeho vôli nabádala, aby vyhľadal MAID. Foley tvrdí, že je príliš nákladné udržiavať ho pri živote.

Prípad Alana Nicholsa bol iný. V roku 2019 bol Nichols, vtedy 61-ročný, hospitalizovaný v Britskej Kolumbii “pre obavy, že by mohol mať samovražedné sklony”. Nevysvetliteľne záväzok, ktorý mal zabrániť Nicholsovej samovražde, viedol v krátkom čase k eutanázii. Nichols dlhodobo trpel depresiami, ale lekárske zdôvodnenie jeho zabitia bolo “strata sluchu”. Jeho brat Gary a ďalší členovia rodiny tvrdia, že v čase svojho údajného rozhodnutia nebol duševne spôsobilý a že personál nemocnice nevhodne asistoval pri jeho žiadosti o MAID. Gary nahlásil nesprávny postup polícii a tvrdí, že “Alan bol v podstate usmrtený”.

Nedávno kanadský veterán, ktorý bojoval s posttraumatickou stresovou poruchou a traumatickým poškodením mozgu, zavolal na linku pomoci pre veteránov Kanady v nádeji, že sa mu dostane liečby. Zamestnanec VAC na druhom konci linky bez vyzvania navrhol, že veterán by mohol zvážiť eutanáziu. VAC v posledných rokoch podnikla množstvo iniciatív, aby zvládla astronomický počet samovrážd medzi veteránmi; teraz sa zdá, že agentúra je v konflikte.

A to sú len ľudia, na ktorých to nezabralo – tí, ktorí odmietli nátlak a zverejnili to (alebo v Nicholsovom prípade tí, ktorých rodina prehovorila, aj keď už bolo neskoro). Nevedno, koľko z desaťtisícov kanadských obetí eutanázie bolo úspešne prehovorených doktorkami kultu smrti alebo byrokratmi z komisie smrti a odišlo do hrobu bez toho, aby sa o tejto časti príbehu dozvedeli.

Niet pochýb o tom, že veľká časť problému spočíva presne v tom, čo naznačuje Foley a jeho spojenci: v rozpočtovom kalkule. Udržiavanie ľudí s chronickými chorobami pri živote je nákladná práca a v socializovanom systéme zdravotnej starostlivosti, akým je kanadský, všetky stimuly pôsobia v smere obmedzovania týchto nákladov.

V hre je však aj hlbšie zlo, ako je zrejmé z pripravovaného rozšírenia kanadského MAID na ľudí, ktorí sa zaoberajú výlučne duševnými chorobami. Nielenže už nie je podmienkou “rozumne predvídateľná” smrť, ale od budúceho roka nebude na ospravedlnenie eutanázie potrebné žiadne fyzické ochorenie. Jednoducho a jasne, samovražda sa stáva štátom povolenou praktikou.

V mnohých ohľadoch to bolo predvídateľné. V skutočnosti to bolo nevyhnutné. Nevyliečiteľná choroba bola skúšobným prípadom kvôli svojmu emocionálnemu náboju – väčšina ľudí nechce povedať pacientovi s rakovinou, že musí zomrieť vo vleklých mukách – ale logika eutanázie v týchto prípadoch bola vždy rovnako použiteľná aj na iné druhy utrpenia a vždy sa mala použiť aj na iné druhy utrpenia.

Eutanáziu umožňuje morálny systém, ktorý sa k ľudskému životu stavia utilitaristicky. To znamená, že s človekom ako Roger Foley sa zaobchádza ako s položkou v rozpočte, áno. Ale znamená to aj popieranie akejkoľvek prirodzenej hodnoty – niektorí by mohli povedať posvätnosti – ľudského života, ktorá presahuje subjektívnu hodnotu. Ak prežívané potešenie neprevažuje nad prežívanou bolesťou, potom neexistuje dôvod, prečo žiť ďalej, a neexistuje ani morálny zákaz ukončiť vlastný život.

Ako povedal jeden muž, Mitchell Tremblay, ktorý dúfa, že podstúpi eutanáziu pre depresiu, pre CTV News: “Viete, akú hodnotu má pre vás váš život. A môj je bezcenný.” To nie je len volanie o pomoc, obyčajný prejav vážnych psychických problémov; je to logický vývoj zo základných predpokladov liberalizmu. Keď podriadite celý morálny poriadok ľudskej vôli, keď urobíte súhlas jediným kritériom morálneho úsudku, keď vymažete staroveké chápanie sveta, v ktorom má utrpenie svoje miesto, všetko toto sa stane prípustným a všetko toto sa stane predvídateľným.

Tvrdé prípady, ako sú uvedené vyššie, vyvolávajú praktické otázky týkajúce sa normy súhlasu. Súhlas, najmä pod takým tlakom, aký je v takýchto situáciách charakteristický, je slabá a poddajná vec. Alan Nichols sa podpísal na bodkovanú čiaru. Amir Farsoud je pripravený urobiť to isté. Dokonca aj liberáli sú však nútení pripustiť, že ani jeden z týchto mužov si smrť nevybral dobrovoľne.

Tieto praktické obavy poukazujú aj na zásadnejšie problémy. Príbehy ako Farsoudov a vyhlásenia ako Mitchell Tremblay hlboko zasiahnu každého, kto nie je sociopat. Normálny človek, dokonca aj normálny liberál, bude vnútorne cítiť, že to nie je správne. V Amirovi Farsoudovi uvidí agonizovanú ľudskú tvár deštruktívnej, donucovacej moci režimu práv a súhlasu. Prekročenie kultúry smrti v Kanade si vyžiada ťažké otázky o všetkých morálnych predpokladoch, ktoré to umožnili.

Nemyslím si, že je hlúpe myslieť si – prinajmenšom dúfať -, že žiadne zlo nemôže dlho odolávať takému silnému pocitu prekročenia prirodzeného zákona. A keď z Božej milosti eutanázia padne, sotva možno očakávať, že padne sama.