Klus ku Konevovi: Dávno sú preč časy, keď sa Kremeľ dokázal k vlastnej histórii postaviť čelom. Historik Vrábel: Pri svedectve o Anke Kolesárovej protestné hlasy nezazneli. Keller: Prečo sa hrdinskí Pražania neoslobodili v 43.-tom sami?

Poslanec Martin Klus v svojom komentári predostruje tvrdenie, že už sú dávno preč časy, keď sa Kremeľ dokázal vlastnej histórii postaviť čelom. Spolu s Červenou armádou totiž do štátov strednej a východnej Európy prišlo aj “polstoročie represií, udusenie občianskej spoločnosti, deformácia ekonomického rozvoja a izolácia od dynamiky procesov v rozvinutých európskych krajinách”

18. 09. 2019 | Z domova | 7 min. čítania | 0 komentárov |

Bratislava 18. septembra 2019 (HSP/Foto:SITA-Diana Černáková)

▶ ❚❚ ↻

Klus vo svojom komentári upozornil na vyjadrenie ministerstva zahraničných vecí Bulharska, ktoré takýmto spôsobom formulovalo svoj protest tamojšiemu veľvyslanectvu Ruskej federácie. “To totiž nazvalo jednu zo svojich nedávnych výstav ’75 rokov oslobodenia východnej Európy od nacizmu’ a Bulharsko konečne po dlhých rokoch našlo dostatok guráže vysvetliť, ako to s tým ‘oslobodením’ vlastne bolo,” píše Klus.

Poslanec nepopiera, že úloha Sovietskeho zväzu pri porážke nacizmu bola mimoriadne dôležitá. Zároveň si ale podľa jeho názoru nesmieme zakrývať oči pred realitou, ktorá nasledovala potom. Čo vlastne podľa neho môžeme vidieť aj pri diskusii súvisiacej s presunom sochy sovietskeho maršala Ivana Koneva v Prahe 6.

“Tá sa v Českej republike vedie už dlhšie, no intenzívnejšou sa stala po tom, ako sa koncom augusta na pomníku objavil nápis: „Nie krvavému maršalovi! Nezabudneme.“ Zároveň na ňom bola rozliata červená farba a doplnené letopočty 45, 56, 61 a 68. Tie pravdepodobne odkázali na Konevovu účasť nielen na oslobodzovaní Prahy, ale aj na potlačení protestov v Maďarsku, výstavbe Berlínskeho múru či invázii vojsk do Československa.”

Podľa Klusa sa dá z reakcie Moskvy vyvodiť, že sú dávno preč časy, keď sa Kremeľ dokázal k vlastnej histórii postaviť čelom, či dokonca sa za chyby štátu, ktorého je nástupníkom, ospravedlniť.

“K veľkému víťazstvu v roku 1945 sa Putinovo Rusko hrdo hlási, ale roky 1948, 1956, 1961 či 1968 – dedičstvo tej istej krajiny – akoby ani neexistovali. Namiesto toho hneď prichádzajú vyhrážky smerom k bilaterálnym vzťahom, či dokonca urážky, ako sa podarila napríklad ruskému ministrovi kultúry Medinskému, keď starostu Prahy 6 Kolářa prirovnal k nacistom. Akýže to kontrast oproti nemeckému prezidentovi Steinmeierovi, ktorý len nedávno prosil v Poľsku o odpustenie za nemeckú agresiu,” konštatuje Klus svoj postoj k dejinám.

V závere komentára Klus dodáva, že verí, že si ruskí “mocipáni” čo najskôr uvedomia, že opätovná cesta k priateľstvu a vzájomnej dôvere nevedie cez popieranie či prekrúcanie histórie.

Historik: Pri svedectve o Anke Kolesárovej protestné hlasy nezazneli

Historik Juraj Vrábel pre Hlavné správy povedal, že Klus vo svojom príspevku načrtol citlivú problematiku a ukázal smerovanie takému historickému výkladu, ktorý nie je ešte celkom priechodný a prijateľný pre všetky strany, zvlášť pre Ruskú federáciu, ktorá je nástupníckym štátom po ZSSR a pokladá sa za dediča tohto štátu ako súčasť protihitlerovskej koalície.

“Rusku nikto neupiera podiel na porážke nacizmu a nie je to cieľom nijakej skupiny, hoci aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí vyčítajú Rusom Pakt medzi Molotovom a Ribbentropom. Pre ruskú stranu je teda primárne hovoriť o podiele na oslobodení krajín východnej Európy, počte mŕtvych, no je zrejmé , že o neľudskom konaní niektorých príslušníkov nehovorí s poukázaním na výsledok vojny, ku ktorej prispela víťazstvom, prípadne položenými životmi vlastných vojakov Červenej armády, kde ale zahrňujeme celý Sovietsky zväz a jeho všetky krajiny. Pre ruskú stranu je pripomínanie si nevhodného, niekde neľudského, či až brachiálneho správania sa časti príslušníkov netaktné,” vysvetľuje historik a dodáva, že podrobný výskum danej problematiky nás nutne vedie k zamysleniu a odsúdeniu chovania niektorých vojakov Červenej armády.

Historik tiež poukázal na to, že je zvláštne, že aj Cirkev na Slovensku reagovala na svedectvo takéhoto charakteru beatifikáciou Anny Kolesárovej v Košiciach, no protestné hlasy voči tomuto aktu nezazneli. “Vzájomný rešpekt a úcta navzájom, ale aj úcta k dejinám by mali byť výrazom toho, že sa neobchádzajú ani háklivé témy,” vysvetľuje Vrábel, podľa ktorého budú podobné analýzy čoraz častejšie, keďže časový odstup je pomerne veľký, no na diplomatickej úrovni stále živý.

Vrábel tiež upozornil na to, že udalosti negatívneho charakteru už nemôžeme vrátiť späť a že citlivosť problému môžeme vidieť aj pri kauze sochy Koneva v Prahe. V prípade jej premiestnenia totiž môžeme očakávať diplomatickú roztržku, možno až ochladnutie vzťahov.

“Zvlášť ak sa bude poukazovať aj na roky 1956, či 1968, čo Maďarsko a ani Česko, či Slovensko dnes už za druhé oslobodenie nepokladajú. Názorová zhoda je tak v nedohľadne, no iste by pomohla beseda historikov zúčastnených strán. Ich rezultát by mal byť smerodajný aj pre politikov, ktorí niekedy neuváženými krokmi skôr vášne vzbudzujú než ich tlmia. Ich úmysel nie je zlý, dokonca aj vyjadrenia sú z veľkej časti pravdivé, no tieto otázky by sa mali ponechať odborníkom z oblasti dejín. Jedine tak dôjdeme k zlepšeniu vzťahov, čo by malo byť cieľom spoločným,” dodáva v závere historik Juraj Vrábel.

“Prečo nedonútili nemecké jednotky ku kapitulácii oveľa skôr a čakali so svojím oslobodením vlastnými silami, až bude po páde Berlína?,” pýta sa bývalý europoslanec Keller

Podľa českého sociológa a bývalého europoslanca prof. Jána Kellera sú vyjadrenia miestnych politikov trápne.

“V súvislosti so snahou odstrániť sochu maršala Koneva z námestia na Prahe 6 miestni politici prišli s tvrdeniami, ktoré sú naozaj trápne. Tvrdili napríklad, že Pražania sa v máji 1945 oslobodili sami, takže žiadnu pomoc Červenej armády nepotrebovali. Ak by to bola pravda, potom nie je jasné, prečo sa hrdinskí Pražania neoslobodili už napríklad v máji 42 alebo povedzme v júni 1943. Prečo nedonútili nemecké jednotky ku kapitulácii oveľa skôr a čakali so svojím oslobodením vlastnými silami, až bude po páde Berlína?,” pýta sa ironicky Keller.

Radnica Prahy 6 sa podľa jeho slov zachovala v prvej fáze sporu veľmi prefíkane. Zakryla sochu Koneva plachtou. “Tým, ktorí chcú pomník zachovať, mohla tvrdiť, že tam predsa stále stojí. Naopak, tým, ktorí ho chcú odstrániť, mohla nahovárať, že tam už predsa nie je. Asi sa radní veľa divili, že ich “inteligentné” riešenia neuspokojili ani jednu stranu sporu,” dodáva.

Korunu všetkému podľa Kellera nasadili politici, ktorí začali tvrdiť, že Konevova socha nemá v Prahe čo robiť, pretože za naše oslobodenie bojovali predsa radoví vojaci, nie maršal, ktorý si v pražskom povstaní ani nevystrelil. “Rovnakí politici však kritizujú Koneva za to, že potlačil maďarské povstanie v roku 1956. Ako keby nechápali, že to povstanie predsa potlačili obyčajní vojaci, maršal si v Budapešti ani nevystrelil,” upozorňuje.

“Už skôr bola na podstavec sochy umiestnená ceduľa, ktorá hlásala, že Konev okrem zásahu v Maďarsku pripravoval tiež intervenciu v roku 1968 do vtedajšieho Československa. Preto chcú na Prahe 6 po odstránení sochy maršala postaviť radšej “pomník osloboditeľom”. Osobne sa mi páčil príspevok jedného z účastníkov diskusie, ktorý poznamenal, že v tom prípade by bolo správne umiestniť na pomník osloboditeľom ceduľu, ktorá by oznamovala, že osloboditeľa vtedy viedol maršal Konev,” upozornil Keller.

Účastník pražského povstania 1945 o Konevovi

Emil Šneberg, účastník pražského povstania 1945 vo videu Raptor TV pripomenul, akú zásluhu mal maršal Konev na oslobodení Československa, o úlohe Vlasovcov v pražskom povstaní a čo vyjadruje pamätník maršala Koneva.

Šneberg vo videu okrem iného hovorí aj o tom, že v Prahe pri barikádach nevidel bojovať žiadnych “Vlasovcov” (Ruská oslobodenecká armáda). “Ani neprešli tými barikádami. Až potom 8. v noci sme zistili, že máme vystrieľané náboje. A po 4. hodine sme počuli dunenie a hukoty tankov, ktoré sa k nám blížili a my sme boli vydesení, že k nám idú Nemci s tankami a my nemáme, čím brániť barikádu. Prišli k prvej barikáde a ozvala sa ruština a videli sme hneď, že sú to vojaci Červenej armády. Pretože Vlasovci ani tanky nemali. Postupne mierili do stredu mesta,” popisuje.

Šneberg vo videu hovoril aj o tom ako nemecké stíhače zasiahli tank v ktorom bol poručík Gončarenko, ktorý vtedy zomrel. A to, čo vysielala jedna z českých televízií, že do Prahy doviezli z poza hraníc jedného z ruských generálov, aby ho tam pochovali, označil za lož, keďže má aj fotografie z tejto udalosti a môže ich ukázať.

Šneberg vo videu ďalej konštatuje, že Prahu oslobodili vojská 1. ukrajinského frontu maršála Koneva a tanky 4. gardovej tankovej armády maršála Leljušenka.

Viac vo videu:

Pošlite nám tip

NAŽIVO

Caracas prepustil ľudskoprávneho aktivistu. Tarazona sa na slobodu dostal ako súčasť prepúšťania stoviek väzňov, ktoré v piatok avizovala venezuelská dočasná prezidentka Delcy Rodríguezová.