Historik: Pri svedectve o Anke Kolesárovej protestné hlasy nezazneli

Historik Juraj Vrábel pre Hlavné správy povedal, že Klus vo svojom príspevku načrtol citlivú problematiku a ukázal smerovanie takému historickému výkladu, ktorý nie je ešte celkom priechodný a prijateľný pre všetky strany, zvlášť pre Ruskú federáciu, ktorá je nástupníckym štátom po ZSSR a pokladá sa za dediča tohto štátu ako súčasť protihitlerovskej koalície.

“Rusku nikto neupiera podiel na porážke nacizmu a nie je to cieľom nijakej skupiny, hoci aj dnes sa nájdu ľudia, ktorí vyčítajú Rusom Pakt medzi Molotovom a Ribbentropom. Pre ruskú stranu je teda primárne hovoriť o podiele na oslobodení krajín východnej Európy, počte mŕtvych, no je zrejmé , že o neľudskom konaní niektorých príslušníkov nehovorí s poukázaním na výsledok vojny, ku ktorej prispela víťazstvom, prípadne položenými životmi vlastných vojakov Červenej armády, kde ale zahrňujeme celý Sovietsky zväz a jeho všetky krajiny.  Pre ruskú stranu je pripomínanie si nevhodného, niekde neľudského, či až brachiálneho správania sa časti príslušníkov netaktné,” vysvetľuje historik a dodáva, že podrobný výskum danej problematiky nás nutne vedie k zamysleniu a odsúdeniu chovania niektorých vojakov Červenej armády.

Historik tiež poukázal na to, že je zvláštne, že aj Cirkev na Slovensku reagovala na svedectvo takéhoto charakteru beatifikáciou Anny Kolesárovej v Košiciach, no protestné hlasy voči tomuto aktu nezazneli. “Vzájomný rešpekt a úcta navzájom, ale aj úcta k dejinám by mali byť výrazom toho, že sa neobchádzajú ani háklivé témy,” vysvetľuje Vrábel, podľa ktorého budú podobné analýzy čoraz častejšie, keďže časový odstup je pomerne veľký, no na diplomatickej úrovni stále živý.

Vrábel tiež upozornil na to, že udalosti negatívneho charakteru už nemôžeme vrátiť späť a že citlivosť problému môžeme vidieť aj pri kauze sochy Koneva v Prahe. V prípade jej premiestnenia totiž môžeme očakávať diplomatickú roztržku, možno až ochladnutie vzťahov.

“Zvlášť ak sa bude poukazovať aj na roky 1956, či 1968, čo Maďarsko a ani Česko, či Slovensko dnes už za druhé oslobodenie nepokladajú. Názorová zhoda je tak v nedohľadne, no iste by pomohla beseda historikov zúčastnených strán. Ich rezultát by mal byť smerodajný aj pre politikov, ktorí niekedy neuváženými krokmi skôr vášne vzbudzujú než ich tlmia. Ich úmysel nie je zlý, dokonca aj vyjadrenia sú z veľkej časti pravdivé, no tieto otázky by sa mali ponechať odborníkom z oblasti dejín. Jedine tak dôjdeme k zlepšeniu vzťahov, čo by malo byť cieľom spoločným,” dodáva v závere historik Juraj Vrábel.

“Prečo nedonútili nemecké jednotky ku kapitulácii oveľa skôr a čakali so svojím oslobodením vlastnými silami, až bude po páde Berlína?,” pýta sa bývalý europoslanec Keller

Podľa českého sociológa a bývalého europoslanca prof. Jána Kellera sú vyjadrenia miestnych politikov trápne.

“V súvislosti so snahou odstrániť sochu maršala Koneva z námestia na Prahe 6 miestni politici prišli s tvrdeniami, ktoré sú naozaj trápne. Tvrdili napríklad, že Pražania sa v máji 1945 oslobodili sami, takže žiadnu pomoc Červenej armády nepotrebovali. Ak by to bola pravda, potom nie je jasné, prečo sa hrdinskí Pražania neoslobodili už napríklad v máji 42 alebo povedzme v júni 1943. Prečo nedonútili nemecké jednotky ku kapitulácii oveľa skôr a čakali so svojím oslobodením vlastnými silami, až bude po páde Berlína?,” pýta sa ironicky Keller.

Radnica Prahy 6 sa podľa jeho slov zachovala v prvej fáze sporu veľmi prefíkane. Zakryla sochu Koneva plachtou. “Tým, ktorí chcú pomník zachovať, mohla tvrdiť, že tam predsa stále stojí. Naopak, tým, ktorí ho chcú odstrániť, mohla nahovárať, že tam už predsa nie je. Asi sa radní veľa divili, že ich “inteligentné” riešenia neuspokojili ani jednu stranu sporu,” dodáva.

Korunu všetkému podľa Kellera nasadili politici, ktorí začali tvrdiť, že Konevova socha nemá v Prahe čo robiť, pretože za naše oslobodenie bojovali predsa radoví vojaci, nie maršal, ktorý si v pražskom povstaní ani nevystrelil. “Rovnakí politici však kritizujú Koneva za to, že potlačil maďarské povstanie v roku 1956. Ako keby nechápali, že to povstanie predsa potlačili obyčajní vojaci, maršal si v Budapešti ani nevystrelil,” upozorňuje.

“Už skôr bola na podstavec sochy umiestnená ceduľa, ktorá hlásala, že Konev okrem zásahu v Maďarsku pripravoval tiež intervenciu v roku 1968 do vtedajšieho Československa. Preto chcú na Prahe 6 po odstránení sochy maršala postaviť radšej “pomník osloboditeľom”. Osobne sa mi páčil príspevok jedného z účastníkov diskusie, ktorý poznamenal, že v tom prípade by bolo správne umiestniť na pomník osloboditeľom ceduľu, ktorá by oznamovala, že osloboditeľa vtedy viedol maršal Konev,” upozornil Keller.