Keď prsteň je corpus delicti

Bratislava 26. mája 2024 (HSP/Foto:Screenshot)

Oficiálna správa z tlače: R. 1952 kopal železničiar pán František Elek základy domu č. 292 v Hrhove, okr. Rožňava, v zemi našiel zlatý pečatný prsteň. Odovzdal ho poctivo štátu. Prsteň sa dostal do Archeologického ústavu v Nitre, kde bol r. 1981 datovaný do 13. storočia s približnou lokalizáciou Taliansko. Text vyrytý na štítku prečítala odborná štvorčlenná komisia odborníkov A. Ruttkay, D. Čaplovič, M. Slivka a A. Vallašek  ako SMARCULINIC.DBVCALEO. Text nebol objasnený. V strede má prázdne lôžko, možno pre gemu – očko. Je vystavený v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave na hrade pod evidenčným číslom AH 56769. Tým bola záležitosť dodnes oficiálne uzavretá. Nad výrokom komisie už nikto nepochyboval

Čo si odborníci nevšimli

V r. 2016 pri mojom bádaní som si fotografiu prsteňa všimol v nejakej publikácii, odfotil si ho a pokúsil sa ho prečítať nanovo. Prvé čo som odhalil bol fakt, že BUCALEO bol najväčší palác, sídlo byzantského cisára na Zlatom rohu v Konštantínopoli. Bol postavený v 4. až 6. storočí a nazvaný podľa súsošia pred budovou, kde lev útočí na býka. Pri vyplienení Konštantínopolu v roku 1204 počas štvrtej križiackej výpravy bol Bucaleo (grécky Βουκολέων – Boukoleon) dobytý Bonifácom z Montferratu. Medzi dámami v paláci bola aj princezná Margaréta, dcéra uhorského Bela III. a sestra Belu IV., s ktorou sa Bonifác oženil. Keď v roku 1453 do mesta vstúpil osmanský sultán Mehmed II., dobyvateľ Konštantínopoľu, palác bol už v rozvalinách.

Nápis zľava som považoval za meno majiteľa. Na spodnej časti som chybne prečítal letopočet ICD – 399. Neidentifikoval som značku vedľa gréckeho rovnoramenného kríža. Vtedy som odhadoval, že prsteň je corpus delicti, že v Hrhove mohla byť rímska pevnosť, či tábor a správa vyšla r. 2018 v mojej prvej knihe Naše dejiny úplne inak, vydal Ekokonzult Bratislava.

Návrat k záhade

Po vydaní mojich ďalších kníh som sa znovu vrátil k jednotlivým kapitolám a zistil som aj moju chybu v datovaní. Neuspokojil som sa s tým, že meno Marculin je možno meno vysokého cisárskeho úradníka. Zistil som, že Marculin bolo meno pevnosti na vtedajšej hranici Byzancie. Dnes sú to rozvaliny v Bulharsku známe ako Markeli. Rimania ju volali oficiálne Marcianopolis. Možno bola nazvaná podľa tohto veľmoža, Marculina, alebo opačne (?). Pevnosť bola dokončená vraj najneskôr v prvej polovici šiesteho storočia za vlády Justiniána I.

Tieto skutočnosti zvýšili moje podozrenie, že dnešný cintorín v Hrhove mohol byť niekedy byzantským táborom. Miesto, kde je cintorín, volajú miestni Palota. Tak je aj zakreslená v katastrálnej mape. Palota preto, lebo uhorský kráľ Ondrej II. a neskôr Belo IV. niekde tam mali mať poľovnícky dom. Cintorín leží na úplne rovnej terase pod krasovým Horným vrchom s vynikajúcim výhľadom a bezprostredne vedľa neho je silná krasová vyvieračka Fej (Hlava). Terasu vytvoril vápenný tuf, vďačný, ľahko opracovateľný stavebný materiál. Tvar cintorína ohraničuje najmä z ľavej strany náznak valu, obrysy sú pravouhlé, približné rozmery 230×120 m. Samozrejme, všetok použiteľný materiál z možných predošlých stavieb bol rokmi ľuďmi rozobratý na stavbu domov. Ak tento objekt mal pre svoje poľovačky postaviť uhorský kráľ, tak postavil niečo, čo by bolo väčšie, ako jeho sídlo v Ostrihome, či Stoličnom Belehrade. Myslím, že toto je veľmi nepravdepodobné. Ondrej II. mohol opraviť časť ruín staršej stavby, to sa dá pripustiť. Alebo to bol drevený zrub…? Na tomto mieste sa mal prvý raz zastaviť Belo IV. pri úteku pred Tatármi r. 1241. Vieme, že tu napísal niekoľko listín, napr. zo 14.5.1245, je známa aj listina z 24.2.1248 „in Gurgew“.

Pri mojom bádaní som dávnejšie zistil, že dosť dnešných, aj starých cintorínov v strednej Európe sa nachádza na miestach, kde boli niekedy hradiská, pevnosti. Je logické, že ornú pôdu asi ťažko hospodár nechal mŕtvym. Hoci v našom prípade to mohol byť kvôli tufovému podložiu len pasienok.

Znovu som lúštil nápis na prsteni. Vrchu pečate dominuje rovnoramenný kríž, ktorý bol aj gréckym kresťanským krížom, aj atribútom ariánov. Značka v hornej časti, vyzerajúca ako písmeno S ma potrápila najviac. Nakoniec som medzi erbami viažucimi sa na Byzanciu našiel možné vysvetlenie. Môže to byť roh hojnosti preložený symbolom symetrie, pokoja a mieru. Motív rohu hojnosti zo Zlatého rohu hojnosti? Motív je v strede tohoto erbu.

Nápis v ľavej časti pečate sa dá čítať aj ako MARCULINI v tom prípade je letopočet DC, teda 600. Alebo ak čítame MARCULINIC, tak je to rok D = 500. Bodka pri písmene D napovedá, že 500 je asi správne. Druhá bodka sa zrejme nezmestila. Je možné, že to C na konci mena znamená Comes… Takže pravdepodobne to nie je prsteň z  13. storočia a z Talianska tiež nie.

Hľadajme odpoveď na otázku: prečo bol tento kraj zaujímavý v siedmom storočí pre majiteľa prsteňa? Čo bolo dôvodom, že sem zavítal? Obyčajná poľovačka? Sotva! Vizitácia existujúceho tábora, či novej stavby pevnosti? Bol organizátorom tejto stavby? Alebo sem ušiel do exilu? Cesta k objavom býva dlhá a plná omylov a prekvapení! Možné rozuzlenie prišlo pri pátraní po mene majiteľa. Najlepšie nakoniec. Hoci pri histórii koniec nikdy nie je! Aj lepší „majstri“ sa uťali!

Kto bol Marculinic?

Spomedzi niekoľkých Marcellov, Marcelinov, Marcianopolisov, či Marcellusov, ktorí sa vzťahovali na Byzanciu, mi vyšiel najpravdepodobnejší istý Marcellinus, na prsteni písaný ako MARCULINIC. Mená sa raz písali latinsky, potom grécky a aj v rodnom jazyku majiteľa. Aj tento človek si nechal vyryť meno Marculinic, je známy ako Comes (teda gróf, dôverník cisára) Marculinic. (Marcel, Marculin je latinsky bojovník.) Grécky sa písal Μαρκελλίνος ό Κόμης. Bol ortodoxne veriaci pravoslávnym rítom, preto si ho všímajú aj ruskí cirkevní historici. Je považovaný za dôležitého informátora o stredoveku všeobecne. Bol síce rodený Ilír z bývalej provincie Thrácia, asi Slovan, ale svoj tvorivý život strávil na dvore v Konštantínopoli ako vysoký cisársky úradník. Do funkcie kronikára ríše ho ustanovil už cisár Anastasius (430 – 518, vládol 491 – 518) roku 500, kedy mohol dosiahnuť titul comes. Dátum 500 sa zhoduje s dátumom na prsteni. Pozoruhodné je, že podľa údaja na prsteni Byzancia už vtedy používala letopočet od narodenia Krista. V Európe to nariadil až Karol Veľký o 300 rokov neskôr. Zachovalo sa len jedno jeho dielo Annales, teda Kronika, ktorá je uložená v  Národnej knižnici (Österreichische Nationalbibliothek) vo Viedni pod ev. číslom 138. Originál sa dá čítať tu.

V latinčine sa dá čítať napr. tu. Tu je jeden zo zdrojov o ňom.

Za cisára Justína I. (518-527) bol Marcullinus jeho kancelárom, keď vládu prevzal Justinián I., (527 – 565), získal dôležité miesto vo vláde. Umrel niekedy po r. 534. Bol to mimoriadne vzdelaný Ilír, dejiny vnímal aj z pohľadu z Moesie Inferior, do ktorej vtedy mohla patriť aj pevnosť Marcianopolis. Túto pevnosť pomenoval ešte cisár Trajan podľa svojej sestry Ulpia Marciana.

Ako a prečo sa dostal prsteň do Hrhova?

Prečo sa prsteň našiel práve v Hrhove okr. Rožňava? Marculinus umrel po r. 534, ale jeho prsteň niekto zdedil. Niekto, kto mal právo v tej dobe vlastniť zlatý, významný šperk. Pán Elek zrejme kopal v dávno vykradnutom hrobe možno až druhého dediča, inak by asi našiel toho viac. Prsteň si vykrádač nevšimol…

Byzanciu sužovali útoky rôznych kmeňov, aj choroby a to všetko zdecimovalo populáciu vraj až o 40%, čo znížilo aj obranyschopnosť. No väčšia pohroma nastala nástupom uzurpátora moci, nevzdelaného Fókasa (547 – 610, vládol 602 – 610), ktorý nastolil v krajine teror. To mohol byť jeden dôvod, prečo časť dvora musela odísť do exilu, do bezpečia. Boli to samozrejme stúpenci predošlých cisárov. Druhý, ešte vážnejší dôvod odchodu do exilu bol doslova útek pred Avarmi, ktorí Byzanskú ríšu plienili r. 614 – 615. Pevnosť Marcianopolis ostala po nich v rozvalinách dodnes. V tom období museli mnohí utekať aj z Konštantínopola niekam, kde bol pokoj, kde Avari ešte nedošli. Mohlo to byť práve územie Turnianskeho potoka uzavreté vysokými a strmými brehmi Horného a Dolného vrchu Slovenského krasu. To, či si práve na terase vyvieračky Fej postavili tábor a 10 km pred ním strážnu vežu (turnum) s posádkou na miesto, odkiaľ by mohla prísť pohroma (Turňa nad Bodvou), preukáže až nutný archeologický prieskum na mieste zvanom Palota. Celú záležitosť som takto v najlepšej viere pripravil pre archeológov a historikov, ale aj pre verejnosť, pretože je to zaujímavý prípad, ktorý by mohol doplniť aj naše dejiny…

Záležitosť je podporovaná aj skutočnosťou, že smerom od Hrhova do otvorenej doliny je Turňa nad Bodvou, kde je datovaný list pápeža Innocenta III. zo 16.7.1198 o tom, že potvrdzuje majetky princeznej Alici arménskej de Toron, kráľovnej Cypru a regentke Jeruzalemu, čo boli križiacke, templárske kráľovstvá v dobách križiackych výprav. Zúčastnili sa ich aj šľachtici z Uhorska. Celý list je vlastne zhmotnený v erbe Turne nad Bodvou, kde okrem symbolov kráľov, cisárov, dvoch levov a dvoch svetských panovníčok (žena má žezlo a jablko)  je na vrchu dvojitý, byzantský kríž. O tomto erbe som napísal samostatnú prácu. Predbežný neinvazívny geofyzikálny prieskum by bol v týchto intenciách žiaduci, no pre vážne terénne úpravy okolia cintorína a cintorín sám sú vážnou prekážkou. Ostáva len zlomok plochy, kde je možné tento prvotný výskum vykonať.

Ešte dve indície k prípadu

Z horského priesmyku Soroška je vedená do skál vytesaná cesta s jasnými koľajami o rázvore rímskeho voza, ktorú miestni používali ešte v 18. storočí smerom na Rožňavu a nazývajú ju Rímska cesta. Vedie zo Sorošky pomedzi vinice okolo Hrušova smerom na Košice.

V našej veci je významný aj list, ktorý píše Belo IV. z Hrhova do Turne 31.5.1243, kde priznáva hosťom nazvaných Ollassy de Turnau práva voliť si svojho richtára, ktorý má právo súdiť a rozhodovať podľa práva týchto hostí a dokonca nemusia platiť kráľovi dane. Ollassy je uhorský názov pre Rimanov.

Ako ďalej?

Prsteň a súvislosti načrtnuté v tejto práci by mohli byť motívom pristúpiť k archeologickému výskumu lokality. Ak sa tento krát nemýlim, máme šancu nájsť aj iné stopy po Byzantíncoch, ako je ten vzácny prsteň – corpus delicti. Bola by škoda ho ignorovať!

Aj na tejto torte je čerešnička!

Niektoré názvy dedín a miest ma zvyknú provokovať, aby som zistil, prečo sa tak volajú. Hrhov provokoval dávno. Najstarší známy názov je Gergev z r. 1263. Potom to bol Gergew r. 1365, následne Görgő, Tornagörgő, čiže Turniansky Hrhov. Skúsil som zadať do Google map prvý názov Gergev. Dozvedel som sa, že len 45 km od Marcianopolisu je dedina Gergevec. V Bulharsku je ešte mesto Gergevana a staré hradisko Gergevci na kopci Zaslon – rajsko to miasto, v pohorí Stara planina.. A pod Dunajom je mestečko Gergov. Myslím, že je vypátrané, kto založil, či pomenoval (?) Gergov, Gurgev v okrese Rožňava. Pamätám si, ako mi kolegovia hovorili: som z Gergova. Je teda možné, že Byzantínci si tento názov priniesli so sebou. V histórii ľudstva sa takéto veci diali bežne. Znamenalo by to, že Hrhov bol založený okolo r. 610 ľuďmi z dnešného Bulharska, vtedy Byzancie?

V histórii Turne nad Bodvou som čítal takúto vetu: Po Avaroch v roku 512 až 495 sa tu usadili Bulhari a Slovania. Letopočet je tam zrejme posunutý, ale – je možné, že „naši Byzantínci“ boli slovanského pôvodu, aj Marculinic bol Ilír… Hostinec sa bulharsky povie Къща за гости. Z toho je náš hostinec, či krčma? Jazyk Bulharov je takmer totožný s macedónskym. Macedónci mi povedali: hovoríme slovensky, slavjansky. Oficiálne sa ich reči hovorí macedónčina. Hovorilo sa tak aj v Soluni, či v Bithýnii, čo bola jasná Byzancia. Na Slovensku je ešte Spišský Hrhov s rovnakým prvým zápisom –  1243 – Gergew, Gyrgow. Názvy Gergev, Gergov, Gargov a pod., je to pôvod od Gregora – Gregorov. Koncovka ev, ov napovedá slovanský živel. Georgov, Gregorov, teda Jurajov. Meno je staroslovanského pôvodu (rus. юркий (jurkij) znamená „vrtký, obratný“). Na Slovensku máme viacero dedín od sv. Juraja. Minimálne 12. Jeho kult bol rozšírený po celej strednej Európe. No jeho bulharská podoba je práve tu, v Gergove.