Slovensko 22. septembra 2018 (HSP/Foto: Marián Tkáč)

Niet pochýb, že štyri storočia žili naši predkovia – bez ohľadu na to, ako sa volali – v susedstve s Rímsku ríšou. Neverím, že toto dokážu podčiarníci spochybniť! Rímski kronikári ich opísali ako mužov s modrými očami, dlhými vlasmi, na vrchole hlavy s drdolom, aby vyzerali vyšší ako Rimania a pri bojoch budili strach. Tacitus uvádza, že ženy uprednostňovali ľanové tkaniny. Bola pre ne príznačná červená farba, získaná varením mladej jelšovej kôry. U mužov prevládala farba konopného plátna a kožené odevy boli žltej farby získanej varením mladej dubovej kôry. Mimoriadnym znakom Nerimanov boli nohavice, potrebné vzhľadom na studené mesiace

A rovnako niet pochýb, že dnešné Slovensko bolo vďaka Rimanom v kontakte s kresťanstvom už čoskoro po Kristovej smrti na kríži. Zatiaľ čo naši predkovia v predkresťanských časoch putovali za spásou z juhu na sever, orientovali sa podľa ciest slnka a hviezd po oblohe (o čom podrobne píše Cyril Hromník v knihe „Sloveni a Slovensko“), na začiatku kresťanstva prichádzali k nám z juhu misionári. Zachovala sa legenda o tom, že apoštol Pavol chodil medzi Slovanmi na Balkáne a nad Dunajom: „Chodil po obejich Moravách“ (Vyšnej – našej a Nižnej v Zátisí). V Sirmiu pod Drávou, ako v provinčnom meste, založil biskupstvo a ustanovil tam za biskupa jedného zo 72 učeníkov Pána – Andronika. On bol prvým biskupom v Srieme, Metod dostal do správy po roku 863 práve túto diecézu.

Keď sa apoštol Peter usadil v Ríme, vysielal misionárov tam, kde sa vyskytla potreba upevniť vznikajúce cirkevné obce. Za Dunaj poslal Syra a Juventia za čias kráľa Vannia. Kresťanské boli aj niektoré z légií, i zajatci spomedzi nich, ktorí získali mnohých z našich pre novú vieru. A našich mocných predkov Rimania nepochybne lanárili do svojich légií, ktoré bojovali po celom vtedajšom svete. Zrejme preto blízko Alexandrie bolo za čias sv. Hieronyma mesto – Nitria.

Rímsku Corneliovu légiu, ktorá asistovala pri Kristovom ukrižovaní, prevelili čoskoro do Carnunta – teda ak nie priamo do Bratislavy, tak do jej blízkeho susedstva. A stotník Cornelius, ako vieme zo Svätého písma, uveril v Krista. Toto sú jeho slová: „Pane, nie som hodný, aby so vošiel pod moju strechu…“

Vzťahy Rimanov s domácimi „mužmi inej kultúry“ sa vyostrili za vlády Marka Aurélia (od roku 161), keď vypukli markomanské vojny, do ktorých Rimania nasadili až 40-tisíc vojakov. Bolo to slávne odbojné obdobie našich dejín. Rovnako ako toľkokrát potom, väčšina domáceho obyvateľstva počas neustáleho nebezpečenstva utekala do hôr. Aby po prehrmení nebezpečenstva ďalej roľníčili, tavili železo, vyrábali zbrane pre seba a prostredníctvom obchodu aj pre germánske, sarmatské a iné kmene. Markus Aurélius viedol vojny „pri Dunaji i za Dunajom“ bez prestávky, takpovediac po celý život, pričom ako základňu pre svoje akcie mal Panóniu.

„Naši“ prenikli v roku 167 do Panónie a v nasledujúcom roku až do severného Talianska, čo po vytlačení cisárom Auréliom zopakovali aj v roku 171. Začiatkom roku 172 Markus Aurélius prekročil Dunaj a úspešne tiahol proti prúdu Hrona (Granua). Tu vo vojenskom tábore napísal po grécky „Hovory so sebou“. Je to najstaršie literárne dielo tých čias napísané v strednej Európe, na našom území. Ďakuje v ňom bohom napríklad zato, že jeho otec dokázal v ňom „vykoreniť všetku namyslenosť a priviesť ho k poznaniu, že je celkom možné zaobísť sa bez telesnej stráže, honosných odevov, sôch“, že jeho matka, „ktorej bolo súdené umrieť v mladom veku, aspoň svoje posledné roky strávila u neho“, a že „kedykoľvek chcel pomôcť človeku chudobnému alebo inak biediacemu, nikdy si nemusel povedať, že nemá na to peniaze“. „Len jedna vec je cenná na svete – aby človek strávil svoj život v pravde a spravodlivosti. Pritom plný zhovievavej lásky i k luhárom a tým, ktorí mu robia krivdu“ – to sú idey Marka Aurélia.

Ten prežil u nás významné udalosti vo svojom živote. Na jednej z rímskych mincí, ale aj na dvojtisícročnom cisárskom víťaznom stĺpe na Piazza Collonna v Ríme vidno „zázračný dážď v krajine Kvádov“, ktorý pomohol zachrániť cisárove vojská. Videli ho aj starí Slováci? Videli, aj keď si zrejme nehovorili „Sme starí Slováci“.

Keď po tom, čo XII. légiu vlákali domáci do pasce, dolinu, ktorou mašírovali Rimania, zarúbali na vchode a východe, a Rimanom zahatali aj potok, nastala po obede veľká páľava, nebolo vody ani pre ľudí ani pre kone. Veliteľ nariadil postupne modliť sa za dážď. Urobilo tak prvých šesť pohanských plukov, no obláčika na oblohe stále nebolo. Potom pokľakol kresťanský siedmy pluk a modlil sa za dážď. Na konci modlitby sa na oblohe objavil obláčik, ten sa zväčšil a začala sa búrka s dažďom. „Zázračný dážď“ na Hrone vo svojich dielach opisujú antickí svetskí aj kresťanskí autori: „Stalo sa to v horúcom lete – 11. júla 172.“ A pamätný stĺp dal v rokoch 172 – 175 zhotoviť Markov syn Lucius Komodus. Je ovinutý špirálovitým pásom 116 výjavov z vojen. Začína sa prechodom vojakov po pontónovom moste cez Dunaj pri Carnunte. Keďže Aurélius 17. marca 180 zomrel, jeho plány zriadiť na severe od Dunaja nové provincie sa neuskutočnili. Ktovie, ako by s nimi vyzerali naše dejiny.

Rímske kamenné svedectvo je aj na našom území. Z roku 179 pochádza nápis na trenčianskej skale. Pripomína, že v rokoch 179 – 180 prenikli Rimania hlboko na naše územie a zanechali tu svoje légie v dočasných táboroch. Aj 855 vojakov z II. pomocnej légie, ktorá pod vedením Marka Valeria Maximiana (140 – 185) prezimovala v Laugariciu, v dnešnom Trenčíne.

V dvoch ďalších storočiach rímskeho pobytu na strednom Dunaji (181 – 380) rímske stavby vznikali aj na našej, ľavej strane Dunaja. Túto možnosť v zhruba štrnásť kilometrov širokom pásme vyjednal v roku 182 už spomenutý syn cisára Aurélia Commodus. A tak Rimania investovali v Devíne, Stupave, Dúbravke, Iži pri Komárne. Stavali tu sídla vedľa pôvodných obyvateľov, ako napríklad v Dúbravke, kde sa našla aj staroslovenská osada.

K bojom medzi Rímom a Kvádiou dochádzalo aj za cisára Konstancia (337 – 361), aj za cisára Valentiniana I. (vládol od roku 364). Ten dal posilniť Limes romanus na zlepšenie ochrany pred nájazdmi. Proti tomu naši predkovia tvrdo protestovali, ale keď rímske légie prešli po pontónovom moste cez Dunaj (o tom je nájdená rímska minca) a v zovretých kolónach postupovali na hlavné mesto Nitru(?), k cisárovi dorazilo posolstvo s cieľom dojednať mier. Kráľ Viduár na čelo delegácie postavil svojho syna Vitrodora, ktorý bol úspešný a cisár ho poslal na vzdelanie do Ríma.

Keď však cisár aj potom pokračoval v stavbe vojenských pevností na našom území bez dohovoru s tunajšími vládcami, a tí boli nespokojní, cisár pozval do svojho prechodného sídla pri Dunaji nového kráľa, ktorý si v Ríme zmenil meno na Gabínius, a počas hostiny ho dal zákerne zabiť. Zrejme aj preto, že sa do neho zaľúbila snúbenica syna cisárovho spoluvládcu Konštantína.

To natoľko nazlostilo domácich, že vtrhli do Panónie, kde v strašných bojoch v roku 374 zničili dve rímske légie a s veľkou korisťou sa vrátili domov. A tak sa rokovalo o mieri v Brigetiu, kam podľa Antona Semeša prišiel aj cisár Valentinián I. A pri rokovaní sa veľmi rozčúlil, lebo naši vyslanci boli neústupní. Jeden z nich dokonca vyzul čižmu a hodil ju smerom k cisárovi s povestnou výzvou: „Mor ho!“ Kto by chcel poznať podrobnosti, nech si prečíta Chalupkov rovnomenný epos. Cisára na to 17. novembra 375 porazilo. Rimania Slovensko nadobro opustili. Skončila sa éra bojov, ale aj obchodovania našich predkov s Rimanmi. O veľkosti obchodu svedčí nález viac ako 3500 rímskych mincí na celom Slovensku. Osobitne je cenný nález 108 zlatých mincí z Bíne.

Pádom Ríma roku 476 sa neskončili ani dejiny sveta, ani dejiny Slovenska. Vlastne oficiálne sa ešte ani nezačali.

Marián Tkáč