Keď najvyšší predstavitelia Kocúrkova nielen že neovládajú protokol, ale možno ani nevedia, že by mali mať na to odborníka

Bratislava 8. júna 2021 (HSP/Foto:TASR-Pavel Neubauer)

Prvé roky po založení štátu sa to dalo s prižmúrením oka tolerovať: všeličo bolo amatérske, ale pomaličky sa to predsa len zlepšovalo. Čo si má však občan pomyslieť, keď vidí, že po troch desaťročiach sa do vedenia štátu dostali protokolárni „neandertálci“?

No dobre: hovoriť o nejakom ovládaní a nehovoriac už dodržiavaní etikety a spoločenského a diplomatického protokolu v prípade financpremiéra Matoviča znie ako zlomyseľný vtip. On je svojský, na neho sa protokol nevzťahuje, on má výnimku: všetci si spomíname na jeho pamätnú návštevu v Paríži, na jeho statusy z Bruselu, na hrebeň mobil v zadnom vačku nohavíc pri oficiálnej návšteve prezidentky, atď.

Aj u predsedu parlamentu sa tiež dá prihliadať na to, že prichádza z prostredia, kde sa pri spoločenskom styku používajú trochu iné nástroje a iný protokol, než v bežnej politickej a diplomatickej praxi. Lenže čo je horšie, ani ostatní ústavní činitelia na tom nie sú oveľa lepšie, a to ani tí, u ktorých by sme to azda očakávali. A tak sa nám tu hromadí prešľap za prešľapom, faul za faulom.

Korčokova urážka troch najvyšších predstaviteľov štátu

Tak napríklad ešte koncom apríla minister zahraničných vecí Ivan Korčok pozval k sebe na Ministerstvo zahraničných vecí na obed troch najvyšších ústavných činiteľov: hlavu štátu, prezidentku Zuzanu Čaputovú, druhého najvyššieho ústavného činiteľa, predsedu Národnej rady Borisa Kollára a tretieho najvyššieho ústavného činiteľa, predsedu vlády (svojho priameho nadriadeného) Eduarda Hegera. A nielen to: dokonca navrhol, že si ich bude pozývať na koberček pravidelne!

Minister zahraničia ako úradník, síce vysoko postavený, ale predsa len zamestnanec Úradu vlády, je voči všetkým trom uvedeným ústavným činiteľom v podriadenej pozícii. Ak ich pozval na oficiálny (lebo inak to na tejto úrovni vôbec neprichádza do úvahy) obed do priestorov úradu jemu zvereného, je to niečo podobné, ako keby napríklad vedúci supermarketu pozval na oficiálny obed riaditeľa, šéfa správnej rady a šéfa dozornej rady celej maloobchodnej siete. A nielen to: keby im navrhol, nech k nemu chodievajú na obed pravidelne. To je predsa celkom absurdná situácia!

A dokonca ani toto prirovnanie nie je adekvátne, lebo v nejakej menšej firme by sa to dalo teoreticky akceptovať, ak by bolo jasné, že všetci účastníci sú starí dlhoroční priatelia a formálne pracovné zaradenie neberú až tak vážne. Lenže takýto prístup je v prípade oficiálneho stretnutia vrcholového vedenia štátu absolútne vylúčený – každé takéto stretnutie je aktom, ktorý je súčasťou spoločenského života a histórie štátu.

To, čo Korčok urobil, je možné vnímať dvojako. Na jednej strane ako rafinovanú mocenskú intrigu, keď všetkých tých troch amatérov šikovne zmanipuloval a dovolil si povýšiť sa formálne na ich úroveň, hoci v podstate ich svojou ponukou urazil (a dokonca by to bolo možné vnímať ako korupciu v širšom význame slova).

Na druhej strane (a takto by to bezpochyby vnímali kdekoľvek v civilizovanom zahraničí) išlo o porušenie protokolárnych štandardov, a tam je možné iba dvojaké vysvetlenie: buď ide o Korčokov amaterizmus, čo sa u skúseného diplomata nepredpokladá, alebo ide o zámernú aroganciu a manipuláciu v situácii, keď reprezentanti štátu nedorástli na svoje funkcie, štátne štruktúry vykazujú znaky nestability, rozpadu a diaľkového riadenia zvonku, a keď rezort zahraničia je práve už čímsi viac, než len rezortom zahraničia, ale skôr práve nástrojom spomenutého diaľkového riadenia.

Argument o odtienenej miestnosti – opäť iba amaterizmus?

Že našej novej politickej garnitúre, ak to máme povedať jemne, „chýba cit pre protokol“, sa naplno ukázalo pri tajomnej a dramatickej akcii „Stretnutie sprisahancov v pivnici SIS“, ktorá sa odohrala v pondelok 17. mája 2021.

Základným protokolárnym pravidlom je, že najvyšší ústavní činitelia predsa nechodia za podriadenými zložkami, ale tieto podriadené zložky chodia za nimi. Teda ak už sa stretnutie v takom zvláštnom formáte muselo konať, najskôr malo byť na pôde niektorého z troch najvyšších ústavných činiteľov a nie v priestoroch „hlboko“ podriadeného orgánu.

Prečo sa stretnutie konalo práve v priestoroch Slovenskej informačnej služby, to sa orgány snažili obhajovať argumentom, že tam je špeciálna miestnosť zabezpečená pred odpočúvaním. Ibaže tento „argument“ je taktiež vyslovene amatérsky.

Takéto vysvetlenie totiž môže ho akceptovať iba ten, kto nevie, že zriadiť odtienenú miestnosť, zabezpečenú pred akýmkoľvek odpočúvaním, to technicky nie je veľký problém, dá sa to v prípade potreby urobiť v podstate kdekoľvek a hoci aj za jediný deň. Mimochodom, každý diplomat vám potvrdí, že takúto miestnosť musí mať napríklad aj každý zastupiteľský úrad každého vyspelého štátu všade vo svete.

A teda niet najmenších pochybností o tom, že napríklad Úrad vlády nepochybne takýmito miestnosťami disponuje. Ak sprisahanci potrebovali byť v miestnosti, ktorá je zabezpečená pred odposluchom, tak to mohli urobiť napríklad na Úrade vlády v miestnosti, kde sa konajú zasadnutia Bezpečnostnej rady štátu, ktoré musia zo zákona byť zabezpečené pred únikom informácií. Alebo azda chce vláda tvrdiť, že Úrad vlády nemá miestnosť technicky chránenú pred odposluchom? A kde teda potom zvykne zasadať Bezpečnostná rada?

Bolo nás jedenásť, už nás je len desať…

Oveľa pravdepodobnejší dôvod, prečo sa desiati sprisahanci vtedy stretli práve v pivnici SIS, je ten, že vo vedení tohto štátu už nikto nikomu neverí – a že sprisahancom až tak veľmi tečie do topánok, že posledné, na čo bez rozdielu funkčného zaradenia v tej chvíli mysleli, bola nejaká štábna kultúra.

Jedine tak je možné si vysvetliť, prečo ľudia, ktorí sa v takom zložení vôbec nemali stretnúť, sa stretli na mieste, kde sa vôbec nemali stretnúť, aby hovorili o veciach, ktoré im v takomto zložení absolútne nepríslušalo riešiť a vyhovárali sa spôsobom, ktorý evidentne nebol ničím iným, než účelovým klamaním.

Nevieme presne, aké horúce boli veci, o ktoré na tom stretnutí išlo, ale jedna vec je istá: nepochybne sa aj táto situácia dala vyriešiť aj v súlade s protokolárnymi zvyklosťami tak, aby to aj zvonku vyzeralo ako štandardné pracovné stretnutie.

Znakom spoločenskej kultúry je schopnosť udržať spoločenskú fazónu aj vo chvíľach, keď sa láme chlieb. Lenže zdá sa, že etiketa, spoločenské a diplomatické štandardy, to je niečo, čo sa v banánistane, v ktorom žijeme, stáva čoraz zbytočnejším prežitkom – vlci, ktorí ovládli tento štát, sa čoraz menej dokážu hrať na štátnikov a čoraz viac ukazujú svoj skutočný intelektuálny, kultúrny a mravný rozmer: zuby.

Ivan Lehotský