Keby nebolo zmluvy EÚ, Schengen by preslávil “len” rizling a Victor Hugo

Schengen 16. apríla (TASR/HSP/Foto:TASR/AP-Darko Bandic)

Pre významné zmluvy v dejinách Európskej únie sa vžili ich názvy podľa miesta podpísania: existuje tak Parížska, Lisabonská, Maastrichtská, Amsterdamská či Kodanská, v poslednom čase sa však najviac hovorí o tej podpísanej v Schengene – o postupnom rušení kontrol na spoločných hraniciach, spoločnej imigračnej politike a spoločnom hraničnom režime

Je zjavné, že vo väčšine prípadov sa významné dokumenty podpisujú vo významných mestách, schengenská, ktorá tak veľmi ovplyvňuje životy Európanov a umožňuje im bez kontrol cestovať od portugalského Fara po Laponsko vo Fínsku, však bola podpísaná v dovtedy málo komu známej dedine Schengen.

Schengen je idylická obec na brehu rieky Mosely s asi 4000 obyvateľmi, ktorá leží na juhovýchode Luxemburského veľkovojvodstva, v jednom z jeho najmenších kantónov – v Remichu. Do susedného Francúzska či Nemecka je to doslova “čo by kameňom dohodil”.

Keďže Luxembursko je aj súčasťou zoskupenia Benelux, Schengen leží de facto na hraniciach až piatich štátov. Práve táto výnimočná zemepisná a strategická poloha spôsobila, že malý Schengen sa pred 31 rokmi – 14. júna 1985 – prvýkrát zapísal do dejín veľkej spoločnej Európy. Druhýkrát sa tak stalo o päť rokov neskôr, keď tam bol podpísaný aj vykonávací dohovor k spomínanej zmluve. Schengenská dohoda medzi Belgickom, Nemeckom, Francúzskom, Luxemburskom, Holandskom, Španielskom a Portugalskom začala platiť 26. marca 1995.

Slovné spojenia Schengenská zmluva, schengenský priestor, schengenské hranice či familiárne “Schengen” ľudia i médiá používajú bežne a často, ale aké je samotné miesto, kde sa tento významný a v poslednom čase aj ohrozený dokument podpísal, vie len málokto.

Obec v údolí rieky Mosela je povestná svojimi vinohradmi. Turistov sem láka ochutnávka vín a tradičnej luxemburskej kuchyne či prechádzka po brehoch rieky s prehliadkou miestnych pamätihodností: farského Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa, kamenných domov v starých uličkách či hradu s barokovou a bylinkovou záhradou, ktorá je zapojená do cezhraničného projektu Záhrady bez hraníc – Gardens without limits (www.gaerten-ohne-grenzen.de).

Prvá písomná zmienka o schengenskom hrade pochádza z roku 1390. Bol to vodný hrad, ktorý viackrát zmenil majiteľov a prešiel mnohými prestavbami – naposledy v 19. storočí. Momentálne slúži ako hotel a kongresové centrum.

Z pôvodného objektu vodného hradu sa zachovala len jedna z veží a časť vonkajších múrov. Keby nebolo európskej zmluvy, možno najvýznamnejším návštevníkom hradu a obce by dodnes bol francúzsky spisovateľ Victor Hugo, ktorý počas svojho pobytu jednu z veží aj vlastnoručne namaľoval pre vtedajšiu majiteľku hradu. Akvarel, darovaný Victorom Hugom madame Collart de Scherff, dodnes zdobí etikety fliaš vinárstva Chateau de Schengen, kde sa vyrába údajne najlepší rizling v Luxembursku.

Schengen je v podstate sídlom podobným strediskovej obci. Tvoria ju obce Remerschen, Schengen, Burmerange a Wellenstein. Hlavným sídlom je síce Remerschen, ale z praktických i popularizačných  dôvodov sa toto súobcie od roku 2006 volá Schengen.

Samotný Schengen veľmi nežije zo svojej slávy miesta, kde sa lámali dejiny, i keď tam zakrátko inaugurovali pamätník historickej udalosti z roku 1985. Múzeum vzniklo až v roku 2010 – dovtedy bolo v obci len informačné stredisko Relais Europe. Zlé jazyky tvrdia, že sa vraj preslávilo skôr bistrom v susedstve, otvoreným aj v nedeľu ráno, ako informáciami, ktoré o schengenskom priestore poskytovalo.

Neskôr založené múzeum sa nachádza neďaleko brehu Mosely, na ktorej 14. júna 1985 kotvila loď M.S. Princesse Marie-Astrid. Práve na jej palube predstavitelia Belgicka, Holandska, Francúzska, Luxemburska a Nemecka podpísali zmluvu zahŕňajúcu prelomové zmeny v Európe.

Európske múzeum v Schengene slávnostne otvorili 13. júna 2010, čiže 25 rokov po podpísaní historickej zmluvy. Nachádza sa v budove Centre Européen. Stála expozícia sa rozprestiera na 200 metroch štvorcových a jej návštevníci sa môžu oboznámiť s procesom, ako sa do praxe dostávalo rušenie kontroly osôb na vnútorných hraniciach európskeho priestoru, s čím – ako s jednou zo štyroch základných slobôd – počítala už Rímska zmluva podpísaná v roku 1957. Udalosti zo Schengenu z roku 1985 pripomínajú dobové fotografie, video- i audiozáznamy.

V hlavnej sále je možné pozrieť si interaktívnu animáciu máp, vďaka ktorej sa návštevník dozvie mnoho o hraniciach jednotlivých členských krajín EÚ a ich zmenách v dejinách, a to od roku 1815. Záujemcovia si tak ľahko uvedomia aj rozdiel medzi schengenským priestorom a EÚ.

Ak by mal návštevník Schengenu chuť zažiť na vlastnej koži aj atmosféru lode M.S. Princesse Marie-Astrid, v Luxembursku to nie je možné: údolím Mosely sa síce ešte stále plaví vyhliadková loď rovnakého mena, ale nejde o plavidlo, na ktorom bola podpísaná zmluva.

“Oná” loď sa teraz – ako MS Regensburg – plaví na časti nemeckého úseku Dunaja. Súčasná loď Marie-Astrid je piatou tohto mena a v porovnaní s historicky významnou Marie-Astrid 2 pojme o dve tretiny cestujúcich viac – až 500.

Noví majitelia “schengenskej lode”, lodná spoločnosť Regensburger Personenschifffahrt Klinger, pritom ani netušili, aký poklad majú od roku 2003 vo flotile. Zistili to, keď starosta Schengenu Roger Weber v roku 2010, pri príležitosti okrúhleho výročia zmluvy, začal po lodi pátrať. Pátranie bolo náročné, lebo loď v roku 1992 zmenila majiteľa a bola pomenovaná po sv. Mikulášovi, napísal vtedy hornofalcký denník Onetz s tým, že Weberovi sa ju napokon vypátrať predsa len podarilo.