Rusi si doteraz mysleli, že NATO vníma Ukrajinu rovnako ako Pobaltie ako z taktického hľadiska vhodné územie na útok voči Rusku, ale ukazuje sa, že sa mýlili. Andrej Zagorodnjuk tvrdí, že tento fakt nie je až taký dôležitý, ako skutočnosť, že Ukrajina ako jediný štát na svete má cenné bojové skúsenosti z vojnou proti Rusku.

A podľa Zagorodnjuka je ukrajinská vojna úspešná. Úspešná je z toho dôvodu, že dosiaľ neveje ruská zástava nad Kyjevom, ruské poľné kuchyne nie sú rozložené v okolí kyjevského Kreščatiku, ruské regulovčíčky dosiaľ neriadia dopravu a nestoja na križovatkách v Kyjeve. Ruskí vojaci v Kyjeve nespievajú Kaťušu, ruské tanky nejazdia po kyjevských uliciach a na stenách ukrajinskej Najvyššej rady chýbajú nápisy v azbuke: “Páčilo sa vám? Môžeme zopakovať…..”

Podľa Zagorodnjuka je ukrajinská skúsenosť pre NATO nesmierne dôležitá. Bez tejto skúsenosti sú vojaci NATO ako nahí a bez zbrane. NATO by malo študovať ukrajinské vojenské skúsenosti, pretože tie NATO pomôžu Rusko poraziť.

Ale keby sme zisťovali, kde sa cenné víťazstvá Ukrajiny nad Ruskom objavili, tak zostaneme zaskočení. Ľudia v Rusku nemajú informácie o tom, že by proti Ukrajine Rusko bojovalo, tisícky mŕtvych burjatských tankistov a tisícky mŕtvych príslušníkov ruského Specnazu o ktorých neustále informujú ukrajinské médiá, v Rusku dosiaľ nezaregistrovali, pretože sú len výplodom fantázie frustrovaných banderovcov. Rusi zaregistrovali státisíce Ukrajincov, ktorí z Ukrajiny utiekli do Ruska, zaregistrovali občiansku vojnu na Donbase, kde miestna východoukrajinská domobrana viackrát zasadila veľmi tvrdé údery nacistickým bataliónom z Kyjeva v Ilovajsku či Debalceve. (Ak by Rusko proti Ukrajine bojovalo, vyzeralo by to ako v Sýrii)

Ukrajinský minister Zagorodnjuk teda nemôže ukázať, kde sa odohrali rozhodujúce bitky hrdinskej ukrajinskej armády voči Rusku. V Donecku a Luhansku porazili Ukrajincov miestni domobranci s pomocou niekoľkých desiatok ruských kozákov a dobrovoľníkov. Vydávať bezmocné prešľapovanie v Donecku, stratu Krymu, spomenuté kotle v Debalceve, Ilovajsku, zajatie ukrajinských pobrežných lodí v Azovskom mori a tisícky mŕtvych, zmrzačených a zranených Ukrajincov, ktorých prinútili bojovať za korupčný Porošenkov režim za cennú skúsenosť, ktorou by sa malo NATO obohatiť – to môže napadnúť iba ukrajinského politika. Ako sa hovorí v Odese: “Naozaj si myslia, že sme takí sprostí a toto nám chcú predať?”

Ale berme teraz tvrdenia Zagorodnjuka ako fakt. Ukrajinci úspešne 5 rokov bojujú s Rusmi. Ako im pomohlo NATO? Dodalo im staršie zbrane, podporilo ich politicky. Toto všetko stačilo k tomu, aby hrdinskí Ukrajinci zastavili ruskú ofenzívu. Načo potom vlastne Ukrajinci potrebujú NATO, keď si evidentne vystačia v boji s Ruskom sami? Staré zbrane si môžu predsa kúpiť sami a Rusi môžu byť radi, že ich vlastne doteraz Ukrajinci neprevalcovali. Nebyť  NATO, ktoré Ukrajincov brzdí, evidentne by ukrajinská ofenzíva prebiehala dnes niekde v oblasti Bajkalského jazera. A možno by si aj NATO malo dávať pozor, aby Ukrajincov náhodou nerozhnevalo…….

Chápem ukrajinského ministra Zagorodnjuka a jeho snahu zdôrazniť svoj význam, veď ako hovorí ruské príslovie “ak sa človek ráno sám nepochváli, celý deň má potom pokazený”. Čo na tom, že v Zagorodnjukovom prípade ide o rozpor medzi skutočnosťou a želaním. Zagodordnuk pokračuje v projekte, ktorý zinscenovali neoconi a Obamova administratíva a nevie sa zmieriť so skutočnosťou, že Západ stále vníma Ukrajinu ako darebáka, ktorého toleruje, no po odchode ktorého si všetci umývajú ruky.

V posledných dňoch rezonuje z ukrajinskej strany myšlienka, že treba zastaviť rokovania v Minsku, napriek tomu že Lukašenko verne podporoval Ukrajinu, pretože sa chce zapáčiť čoraz viac Američanom a Západu. Určite Lukašenka čiastočne mrzí nevďak Banderovcov, ale mohol si už zvyknúť že pre Banderovcov je charakteristické, že nakoniec bez problémov uhryznú ruku, ktorá ich kŕmi a kňučia len pred rukou, ktorá ich mláti, takúto ruku uznávajú a sú ochotní poslúchať. V minulosti rovnako bozkávali ruku Hitlera.

Otázne je, čo by Zelenskyj a jeho skupina v Kyjeve urobili, keby Doneck pristúpil na banderovskú hru a začal oficiálne rokovať s banderovcami – Bileckým a jeho tútorom Avakovom? Ak by to Doneck urobil a Američania by sa následne na Porošenka, Zelenského a súčasné ukrajinské elity rovnako vykašlali ako sa vykašľali na Kurdov?  Páčilo by sa to ukrajinským elitám? Veď čo by mohli (v prípade ak by Bileckij a Avakov splnili americké predstavy) ponúknuť Američanom a ako by odôvodňovali svoju politickú existenciu? Nemohli by svoju politickú existenciu podmieňovať vo vzťahu k Američanom ničím, skončili by ako Porošenko, ktorý mimochodom stále nemá vyhraté a vyhraté nemusí mať aj keby z Ukrajiny utiekol a usídlil sa napríklad v španielskom alebo izraelskom exile. Ruky Američanov sú dlhé a Porošenko vie toho priveľa na to, aby mohol pokojne spávať…..

Ukrajinskú krízu spískali Američania, ktorí mali s Ukrajinou vlastné plány, rovnako ako so Sýriou. Tieto plány Američanom nevyšli. Doneck a Luhansk sa postavili proti štátnemu prevratu v Kyjeve a odstredivé tendencie dnes silnejú aj v ďalších regiónoch Ukrajiny. Rusko by dávalo prednosť Ukrajine, ktorá by bola aspoň tak životaschopná ako Bielorusko a udržiavala by s Ruskom korektné vzťahy. Určite k tomu opäť príde, Ukrajinci si však budú musieť spraviť poriadok na vlastnom území sami.

Dobrá správa pre Ukrajinu je, že banderovcov je dnes podstatne menej ako v roku 1945 a nie sú ani tak bojaschopní ako na konci II. svetovej vojny. Budú teda postačovať samotní Ukrajinci, aby si vo vlastnej krajine spravili poriadok. Rusi to už za nich robiť nebudú.