Príkladom je kauza okolo resocializačného strediska Čistý deň, na ktorý poukázala poslankyňa SaS Natália Bláhová. Viacerí zdieľajú rovnaký názor ako Chmelár, že práve táto poslankyňa brutálnym spôsobom zneužila svoje postavenia a pošpinila nevinných ľudí. Príkladom je aj nasledujúce video, v ktorom jeden z klientov Čistého dňa uviedol nasledovné: „Táto komunita je pre nás veľmi dôležitá. A tejto komunite médiá spôsobili obrovskú traumu, ktorú nielenže oni (klienti pozn. red.) musia prekonávať tú svoju traumu zo života, ktorú majú, ešte k tomu sa musia naučiť zvládnuť túto traumu, s ktorou sú konfrontovaní teraz. A toto si myslím, nezaslúžili. Teda ich situácia fakt nie je jednoduchá a myslím si, že za toto by ste sa vy, pani Bláhová, im mala ospravedlniť.“

Kauza reprezentácia Slovenska

Druhým príkladom je aktuálna kauza, ktorá vypukla až takmer deväť mesiacov od doby, kedy Zuzana Hlávkova dala na Ministerstve zahraničných vecí výpoveď. „Už dva týždne nás médiá zamestnávajú príbehom „krehkej kvetinky“ Zuzky, ktorá sa stala symbolom boja proti netransparentnosti na ministerstve ovládanom temnými silami… Prepáčte mi ten cynizmus, ale nepáči sa mi, ako niektorí novinári a nátlakové skupiny manipulujú s verejnou mienkou a podsúvajú verejnosti predstavy, ktoré o to menej korešpondujú s realitou, o čo viac sú emotívne. Nepochybujem o dobrom úmysle dievčiny a už vôbec nepodceňujem problémy s transparentnosťou a korupciou (zvlášť v prípade tejto vlády). Ale pochybujem o čistých úmysloch Transparency International a niektorých médií,“ uviedol Chmelár na svojom facebookovom profile.

Vysvetlil tiež, že spravodajské hry Gabriela Šípoša sú málokedy nestranné a aj v tomto prípade to bol on, kto tlačil na Zuzanu Hlávkovú a Pavla Szalaia niekoľko mesiacov, aby z toho urobili veľkú kauzu. Dôležitým je v tomto prípade podľa neho fakt, že na Slovensku, kde ročne unikajú miliardy eur na korupciu, niekto upriami pozornosť na niekoľko desiatok tisíc eur, ktoré boli použité na propagáciu našej krajiny, nielen v Európe, ale aj na celom svete, keďže aktuálnu činnosť Slovenska teraz sledujú aj mnohé zahraničné médiá.

„Ja súhlasím s tými, ktorí poukazujú na to, že to bola skvelá propagácia: na tom galavečeri som bol a bol som nesmierne hrdý na to, že sme Európe ukázali to najlepšie, čo v nás je, to jedinečné, čím prispievame k svetovej kultúre. Môžete ma utĺcť čapicami, trvám na tom, že na niektorých veciach by sa šetriť nemalo a že toto boli solídne vynaložené peniaze“ vysvetlil.

„Vieme, z čoho tu robíme škandál? Bavíme sa tu o 32.000, ktoré rozdelili medzi 26 špičkových umelcov poberajúcich vo svete také honoráre, že za tento nemuseli ani vstať z postele. Hovoríme tu o zverejňovaní údajov, ktoré ministerstvo nie je povinné urobiť. A hoci si myslím, že to urobiť mohlo a malo, pripadá mi šialené, aby sme dva týždne šikanovali umelcov, ktorých si veľmi vážim, aby všetkým škodoradostným a závistlivým ľuďom prezradili, čo za to dostali. Tomu hovorím slovenská malosť,“ dodáva.

Chmelár zároveň poukazuje na ďalší dôležitý fakt, že RTVS, ktorá stojí spolu s Denníkom N a SME na čele mediálneho ťaženia proti ministerstvu, akosi sa pozabudla pochváliť, že jej galakoncert bol ešte oveľa drahší a odmeny pre umelcov ešte vyššie ako v prípade galavečera slovenského predsedníctva. Hoci samotná verejnoprávna televízia je platená z našich daní, v tomto prípade Transparency International nedostalo záchvat spravodlivosti, ale cudne mlčí.

„O charaktere a politickej zaujatosti Gabriela Šípoša už dlhší čas nemám žiadne ilúzie, ale v tomto prípade je zaujímavejší fakt, že právnik Transparency International Pavel Nechala je súčasťou prípravného tímu novej strany opozičného poslanca Miroslava Beblavého (ktorý sa v kauze ministerstva výrazne angažuje,“ poukázal na ďalší fakt Chmelár.

Mediálne gangy

K týmto mediálnym hrám s povesťou mladých ľudí a ich rodičov, ktorí to majú aj bez káuz v živote ťažké, ako aj povesťou Slovenska v Európe a vo svete, by nemuselo dôjsť, ak by podľa Chmelára u nás v politike ako aj žurnalistike platila stará zásada rímskeho práva „audiatur et altera pars“ (nech je vypočutá aj druhá strana).

Chmelár zároveň poukazuje na úpadok súčasnej slovenskej žurnalistiky. „Myslím si, že jej súčasný stav je okrem iného daný aj tým, že tu neexistujú rešpektované a vplyvné novinárske organizácie, ktoré by nielen chránili práva novinárov, ale aj autoritatívnejšie určovali etické normy v tejto profesii.“

„Namiesto silných stavovských organizácií tu pôsobia mediálne gangy niektorých agresívnych jednotlivcov, ktorí už dávno nerobia žurnalistiku, ale nátlakový politický aktivizmus a nemajú záujem hľadať pravdu, ale len zničiť politického protivníka. Ale toto je niečo, čo by v záujme vlastného dobrého mena mali odmietnuť sami novinári. Žiaľ, nerobia to a namiesto sebareflexie zametajú také kauzy ako nahrávky redaktorov RTVS s dôkazmi o ovplyvňovaní zo strany opozičných politikov pod koberec a dva týždne márnomyseľne riešia premiérove vulgárne výroky na ich adresu (čo bol, mimochodom, premiérov zámer a premyslený ťah, ako odpútať ich pozornosť od dôležitých vecí),“ dodal.

Napriek tomu, že Chmelár si je vedomý netransparentnosti a korupčného spôsobu vládnutia kabinetu premiéra Fica, poukazuje na ďalšiu dôležitú skutočnosť, ktorá sa na Slovensku adaptovala. Nátlakové skupiny totiž zaťahujú obyvateľov do svojich falošných účelových hier, ktoré skresľujú realitu, bezdôvodne očierňujú ľudí, ktorí pre túto krajinu niečo vykonali a šíria v celej spoločnosti skepsu, znechutenie a nedôveru.

Preto zdôrazňuje, že takíto ľudia „nie sú tí, ktorí dokážu pohnúť Slovensko vpred. To nie sú tí, na ktorých by sme sa mali spoliehať.“