Karanténa bola nevyužitou príležitosťou na rozčítanie detských nečitateľov

Bratislava 7. júna 2020 (SITA/HSP/Foto:Pixabay)

Počas karanténnych opatrení zamedzujúcich v ostatných mesiacoch šírenie koronavírusu boli mnohé deti na rozdiel od časti dospelých, ktorým opatrenia priniesli viac času, preťažené učením na diaľku a nemali veľa síl na čítanie. Povedal to v rozhovore pre agentúru SITA propagátor detského čítania Tibor Hujdič

Dôvodom podľa neho je, že naše školy neboli pripravené na interaktívnu online výučbu. „Po zavretí škôl sa zo dňa na deň hľadali spôsoby, ako žiakov vzdelávať na diaľku. Dvaja z troch učiteľov vzdelávanie riešili tým, že iba zadávali žiakom domáce úlohy kopírujúce učivo, ktoré bolo treba prebrať. Vypracovanie úloh doma, navyše bez predošlého vzdelávania učiteľom, však zaberie minimálne dvakrát viac času ako v škole. Spätná väzba od rodičov na sociálnych sieťach bola jednoznačná: naše deti sú učiteľmi preťažené,“ uviedol Hujdič.

Deti, ktoré sú vášnivými čitateľmi a pre ktoré je čítanie relax a zábava, si však na čítanie aj napriek nahusteným povinnostiam čas doma našli. Iné je to u vlažných čitateľov alebo u presvedčených detských nečitateľov, u ktorých sa vypestoval k čítaniu odpor. „Po záťaži, ktorú im učenie na diaľku prinieslo, sa nedá očakávať, že bez cielenej láskavej podpory a inšpirácie zo strany dospelých zrazu dieťa nájde chuť začítať sa do knihy len preto, lebo má na chvíľu voľno,“ poznamenal Hujdič.

Vo vyučovacom procese na čítanie s radosťou podľa neho nie je priestor, pretože treba prebrať učivo. Tento postoj učiteľov sa, ako tvrdí, nezmenil ani počas pandémie koronavírusu. „Často si všímam diktatúru prebratého učiva. Zaradiť čítanie s radosťou a diskusie s deťmi o prečítanom do vzdelávacieho procesu nepatrí medzi priority, deti by mali čítať až v ich voľnom čase, keď si urobia povinnosti. Prvý argument na otázku ‘Prečo si ôsmaci počas vyučovania nesmú čítať z domu prinesenú knihu?‘ zvyčajne je ‘Lebo na čítanie nie je čas, keďže sa musí prebrať učivo.‘ Prebraté učivo sa považuje za dobré vzdelávanie.

Z môjho uhla pohľadu je však dobré vyučovanie to, ktoré vedie žiakov k samostatnému vášnivému a odborne kvalitnému štúdiu. Až raz odídu z vysokých škôl s nechuťou voči samostatnému štúdiu, prestanú sa vzdelávať a ich odbornosť bude veľmi rýchlo upadať. Čítanie odbornej literatúry je totiž pre dospelého najprístupnejšou a najlacnejšou formou sebavzdelávania. A zo škôl kvôli fetišu prebratého učiva a ignorovaniu podpory záujmu o čítanie odchádzajú žiaci, ktorí síce v deň testu z geografie vedeli vymenovať pobaltské štáty, ale k vlastnému štúdiu cez čítanie majú odpor. Ich odborný rast po skončení štúdia je tak ohrozený,“ ozrejmil Hujdič.

Čítanie je teda podľa jeho slov absolútnym základom vzdelávania a dobré čítanie sa začína práve čítaním z čistej radosti – vtedy sa jeho kvalita prehlbuje, je čoraz náročnejšie a s vycibrenejším porozumením. Schopnosť dobre čítať si však dieťa nevypestuje zo dňa na deň. „V mnohých rodinách počas karantény prudko stúpol počet hodín strávených pred obrazovkami. Limitovať čas strávený počas dňa pred nimi bola jedna z najčastejších rád pre rodičov, ktorá sa objavovala v článkoch na tému ako zvládnuť s deťmi učenie na diaľku. Odporúčanie na vypnutie monitorov a obrazoviek hodinu pred spaním sa stalo bežným. A keď ste už nachystaný na spánok, tak tá hodina, keď sa nič nedeje, je zrazu ideálna na čítanie si s deťmi. Alebo aj bez detí. Keď dieťa vidí rodiča si čítať, vzniká v ňom pocit, že čítanie je príťažlivé, inak by to rodič nerobil. Takisto keď rodič hovorí zanietene o nejakej knihe, dokáže svojou vášňou strhnúť aj dieťa… Čítanie sa tak vďaka rodičom stáva súčasťou rodinného života. A vypnúť doma monitor na notebooku a mobile hodinu pred spaním sa dá aj po korone…,“ podotkol propagátor s úsmevom. „Samozrejme, na to, aby ste z čítania s deťmi mali radosť, musíte mať doma knihy príťažlivé na čítanie. Jedna ani dve nestačia, musia ich byť desiatky, ideálne stovky,“ dodal.

Napriek iniciatíve rodičov bude však bez cielenej každodennej podpory čítania v školách naše vzdelávanie podľa Hujdiča zaostávať. „Zo skúsenosti viem, že na prvom stupni to ešte nie je také zlé, deje sa tam veľa dobrých vecí, aj keď niekedy je to viac o zlepšovaní techniky čítania ako o radosti z čítania. Na druhom stupni je to ale katastrofa. Učiteľom druhého stupňa na stretnutiach zvyknem hovoriť, že ich žiaci majú v škole zakázané čítať. Vždy na mňa tak zarazene pozrú, no je to tak. Ako som už spomínal, deti na druhom stupni čítajú len zadania úloh a vlastné knihy počas vyučovania čítať nesmú… Žiak, ktorý roky číta iba zadania úloh a krátke informačné texty, si však nerozvíja svoju čitateľskú gramotnosť. Keď sa potom stretne s hustým niekoľkostranovým textom, vopred na jeho čítanie rezignuje. Schopnosť čítať dlhé texty sa rozvíja pravidelným čítaním kníh. Ak v škole na čítanie kníh neposkytneme priestor, žiaci deň za dňom svoje čitateľské zručnosti namiesto ich rozvíjania strácajú,“ vysvetlil propagátor.

Medzinárodné testovanie PISA podľa Hujdiča jeho slová len opakovane potvrdzuje. „Naše vzdelávanie zlyháva na čitateľskej negramotnosti a prvou podmienkou rozvoja čitateľskej gramotnosti je dobrý vzťah k čítaniu,“ zdôraznil. Učitelia na druhom stupni tak majú teda podľa neho obrovskú príležitosť. „Zdieľať sa o vlastnom čítaní a vytvárať čas hoc len desať minút denne pre žiakov na ich vlastné čítanie, viesť žiakov k poctivému výskumu s kvalitnými odbornými zdrojmi, obklopiť ich skvelými knihami v triedach, neformálne s nimi diskutovať o tom, kto čo číta… To všetko čítaniu pomáha,“ vymenoval propagátor. „Zároveň, vítam vyjadrenia rodičov, učiteľov aj ministerstva školstva, že redukcia učiva po korone je potrebná a nevyhnutná. Mojou túžbou ale je, aby sme využitý priestor investovali do niečoho, čo sa nám veľakrát vráti – do času na radostné čítanie v škole. Práve vďaka tomu zasejeme v deťoch chuť celoživotne sa vzdelávať čítaním,“ uzavrel.