Kapitalisti sa búria proti Číne

Bratislava 7. júna 2023 (HSP/Foto:TASR/AP, TASR/AP-Christophe Petit Tesson, Pool via AP, TASR/AP-Markus Schreiber)

Západní jastrabi čelia nepravdepodobnému odporu, píše Thomas Fazi pre UnHerd

Po tom, ako Amerika zvádzala s Európou zástupnú vojnu proti Rusku, je teraz odhodlaná zopakovať tento úspech aj proti Číne. V tomto prípade by mohli byť dôsledky pre Európu ešte závažnejšie ako hospodársky šok z minulého roka. Napriek niekoľkým reptaniam zo strany Macrona a iných však európski lídri do veľkej miery súhlasia s týmto čoraz agresívnejším prístupom: na minulotýždňovom zasadnutí Rady pre obchod a technológie USA – EÚ, ktoré sa koná každé dva roky, obe strany tvrdili, že v tejto otázke “vidia veľmi dobre”.

Pod povrchom však silnejú názory na snahy EÚ napodobniť americký jastrabí prístup, ktorý zahŕňa hospodárske oddelenie (alebo “derisking”, ako sa teraz nazýva) a zvýšenie prítomnosti NATO v Indopacifiku. Počas uplynulých štyroch rokov von der Leyenová neúnavne pracovala na tom, aby sa Európa prispôsobila agresívnej americkej geopolitickej stratégii, pričom sa často zdalo, že uprednostňuje túžby Washingtonu pred strategickými záujmami Európy. Niet divu, že ju Politico nazval “európskou americkou prezidentkou”.

Von der Leyenová zastáva v otázke Číny čoraz tvrdší postoj a nedávno vyzvala Európu, aby “znížila riziko” svojich vzťahov. Šéf zahraničnej politiky bloku Josep Borrell sa pridal k jej tónu a označil podporu prezidenta Si Rusku za “hrubé porušenie” jeho záväzkov voči OSN. Brusel tiež pripravuje iniciatívu udržateľného riadenia podnikov, ktorá by prinútila európske spoločnosti zabezpečiť, aby sa v celom ich dodávateľskom reťazci uplatňovali sociálne normy a normy EÚ v oblasti ľudských práv. Nemecko už zaviedlo miernejšiu verziu tohto pravidla, ktoré sa v súčasnosti vzťahuje len na 150 spoločností, hoci ich počet sa má zvýšiť na 15 000.

Mnohé európske spoločnosti sa už proti týmto opatreniam bránia a tvrdia, že v čase obrovských hospodárskych problémov predstavujú pre priemysel nadmernú regulačnú a byrokratickú záťaž. Nie je prekvapením, že na čele odporu stoja nemecké spoločnosti: Čína je jej najväčším obchodným partnerom, pričom celkový obchod s ňou vlani dosiahol takmer 300 miliárd EUR. Európska hospodárska veľmoc už ťažko znáša odpojenie od ruského plynu a iných komodít; s hospodárskou recesiou a 7,2-percentnou mierou inflácie si Nemecko nemôže dovoliť stratiť aj Čínu. To isté možno povedať o EÚ ako celku.

Skutočnosť, že von der Leyenová trvá na napodobňovaní americkej stratégie napriek hlbokej vzájomnej závislosti bloku s Čínou, poukazuje na to, do akej miery je EÚ, ktorá je zakotvená v podriadenom výklade vzťahu bloku k USA, v súčasnosti hrozbou pre základné záujmy Európy. Ako poznamenal Wolfgang Münchau: “Základnou realitou súčasnej Európy je, že sa nemôže ľahko vymaniť zo vzťahu s Čínou.”

V tejto súvislosti nie je prekvapujúce, že nemecké podniky sa bránia proti výzve kancelára Olafa Scholza na oslabenie hospodárskych vzťahov Nemecka s Čínou. Opustenie Číny je pre nemecký priemysel “nemysliteľné”, uviedol v apríli generálny riaditeľ Mercedesu Ola Källenius v komentári, ktorý sa ozýval vo všetkých správnych radách v krajine – od Siemensu cez BASF až po BMW, ktoré prisľúbili, že budú v krajine naďalej investovať. “Číny sa nevzdáme,” jasne povedal finančný riaditeľ spoločnosti Volkswagen.

Hoci sa podobné názory objavujú aj v Taliansku a Francúzsku, ďalších dvoch najväčších obchodných partneroch Číny v EÚ, nie je jasné, či sa to premietne do rozhodujúceho posunu v oficiálnej politike Európy voči Číne. Zatiaľ sa zdá, že väčšina národných lídrov a lídrov EÚ sa viac zaujíma o uspokojenie amerického establišmentu, než o dlhodobé hospodárske a geopolitické záujmy Európy. Európski podnikatelia sa však môžu spoľahnúť na niektorých silných spojencov v USA – nie vo Washingtone, ale medzi kolegami kapitalistami.

V Amerike totiž vzniká podobná vzbura v súvislosti s odčlenením administratívy od Číny. Napriek naštrbeniu čínsko-amerických vzťahov na politickej úrovni niekoľko amerických generálnych riaditeľov naďalej navštevuje Čínu. Zatiaľ čo šéfovia J.P. Morgan, Starbucks, GM a Apple prileteli od marca, najväčší otras podľa očakávania spôsobila návšteva Elona Muska, ktorá sa uskutočnila minulý týždeň.

Podľa denníka Financial Times “za dva dni… Elon Musk absolvoval viac stretnutí na najvyššej čínskej úrovni ako väčšina predstaviteľov Bidenovej administratívy za celé mesiace”, vrátane stretnutia s čínskym ministrom zahraničných vecí Čchin Gangom. Ministerstvo zahraničných vecí citovalo Muska, ktorý povedal, že je ochotný rozšíriť podnikanie v Číne a je proti oddeleniu ekonomík USA a Číny, a dodalo, že dve najväčšie svetové ekonomiky označil za “zrastené dvojičky”. Muskova cesta sa zhodovala s cestou šéfa banky J.P. Morgan Jamieho Dimona, ktorý v prejave v Šanghaji vyzval na “skutočnú angažovanosť” medzi Washingtonom a Pekingom.

Takýto otvorený odpor voči zahraničnopolitickému postoju Washingtonu zo strany niektorých najmocnejších generálnych riaditeľov v Amerike predstavuje zarážajúci vývoj. Kritici zahraničnej politiky USA a vojenského intervencionizmu tradične (a správne) vnímali západnú zahraničnú politiku ako politiku, ktorej hlavným cieľom je presadiť globálny kapitalistický poriadok pod vedením Západu – inými slovami, ako politiku, ktorá slúži veľkému biznisu tým, že otvára nové trhy, zabezpečuje kontrolu nad zdrojmi alebo zasahuje vždy, keď sú ohrozené západné obchodné záujmy. Ako to v roku 1999 vyjadril publicista New York Times Thomas Friedman: “Skrytá ruka trhu nikdy nebude fungovať bez skrytej päste – McDonald’s nemôže prosperovať bez McDonnell Douglas, výrobcu lietadiel F-15. A skrytá päsť, ktorá udržiava svet v bezpečí pre (americké korporácie), sa volá armáda, letectvo, námorníctvo a námorná pechota Spojených štátov.”

Je však tento analytický rámec stále aktuálny vzhľadom na rastúce rozpory medzi americkými ekonomickými a politickými elitami? Koniec koncov je ťažké pochopiť, ako agresívna zahraničná politika Západu vedená USA – zameraná na znepriatelenie a militarizáciu vzťahov s Čínou, druhým najväčším spotrebiteľským trhom na svete a najväčším vývozcom nerastných surovín vzácnych zemín, rovnako ako s Ruskom – slúži “všeobecným záujmom” západného kapitálu, alebo dokonca ako slúži prísne kapitalistickej logike. Ako NATO “pomáha McDonald’s”, aby sme si požičali Friedmanovu frázu, keď ho núti opustiť Rusko za viac ako 1 miliardu dolárov? Niet divu, že hlavní predstavitelia záujmov západných korporácií nie sú nadšení z vyhliadky na novú studenú vojnu – nehovoriac o skutočnej vojne s Čínou, ktorá by mala zničujúce účinky na USA a svetové hospodárstvo.

Zdá sa však, že ich výzvy dnes vo Washingtone a ďalších hlavných mestách západných štátov narážajú na hluché uši. Ako poznamenal Adam Tooze: “Záujem o mier”, ktorý je zakotvený v investičných a obchodných vzťahoch amerického veľkého biznisu s Čínou, bol vytlačený z centra diania. Na ústrednej osi americkej stratégie má dnes veľký biznis menší vplyv ako kedykoľvek od konca studenej vojny”. To však vyvoláva otázku: ak zahraničná politika USA a Západu už neslúži záujmom veľkého biznisu, čí záujmom slúži?

Z militarizácie veľmocenských vzťahov profituje v skutočnosti len jedna spoločenská trieda: vojensko-priemyselný komplex – Eisenhowerov opis siete korporácií a záujmových skupín, ktoré sa točia okolo obrany a národnej bezpečnosti krajiny. Od šesťdesiatych rokov sa však zmenilo to, že tieto záujmy už nie sú v súlade so záujmami západných korporácií – v skutočnosti sa diametrálne líšia.

Paradoxom je, samozrejme, to, že veľký biznis celé desaťročia podporoval neustálu expanziu vojensko-priemyselného komplexu ako nástroja na presadzovanie svojich záujmov v zahraničí. Frankensteinovským zvratom osudu sa však táto beštia stala takou silnou, že sa oslobodila od svojich pánov – a teraz sa obracia proti nim. Vojensko-priemyselný komplex už nie je podriadený všeobecným záujmom kapitalistickej triedy, naopak, je to práve ona, ktorá je čoraz viac podriadená záujmom vojensko-priemyselného komplexu.

Vojensko-priemyselný komplex sa, samozrejme, riadi aj kapitalistickou logikou: vojna alebo dokonca len neustála príprava na vojnu je jednoznačne dobrá pre obchod. V konečnom dôsledku však ide o viac než len o zisky: ide o zabezpečenie reprodukcie vojenskej triedy, ktorá siaha ďaleko za veľké obranné spoločnosti a zahŕňa aj civilné pomocné sily vo vládnych agentúrach súvisiacich s obranou, think-tanky, akademickú obec a mnohé ďalšie.

Pomaly sa však ukazuje, že stará kapitalistická trieda sa nechce vzdať bez boja. V skutočnosti sme možno na pokraji nového historického triedneho boja: vlastníci výrobných prostriedkov proti vlastníkom ničiacich prostriedkov. Nech už vyhrá ktokoľvek, zvláštnu povahu tohto konfliktu netreba podceňovať: najväčší odpor voči novej studenej vojne nevychádza z globálneho mierového hnutia, ale zo správnych rád západných korporácií. Tvárou v tvár čínskej prevahe nemajú čo stratiť, len svoje reťaze.