Dnes už vieme, že to bolo ilúziou. Problémov nám pribudlo, bieda sa zvýšila a spoločenské pomery sa nám značne skomplikovali. A keď dnes počujem niektorých ako ich s ľahkosťou zvaľujú na štyridsaťročné obdobie totality, tak sa im s poľutovaním čudujem, bez toho, aby som volal po obnove starých poriadkov a mlieku za 1,90 Kčs a chleba po 5,20 či rožku po 30 halierov. Dnes už sme o skúsenosť bohatší a s pribúdajúcim vekom by nám mala pribúdať aj životná múdrosť. Prežívame mnohé sklamania, každá zo strán, ktorá si získala našu dôveru a podporu má mnohé kauzy, ktoré majú dosah na náš každodenný spoločenský i osobný život, na našu prítomnosť budúcnosť, naše životné náklady sa zvyšujú, istoty strácajú a my sme často sklamaní, smutní a bez nádeje v lepšiu budúcnosť.

Je teda oprávnená otázka, ale ešte dôležitejšie je hľadanie odpovedí na ňu, kam sme sa za posledné tri desaťročia posunuli. V našom súkromí si ju môžeme zodpovedať sami vo svojom svedomí, či v rodine, ale kam sa posunula naša spoločnosť, naša obec, náš národ, náš štát, Európa, svet, Cirkev, nad tým sa nám treba zamýšľať spoločne. Niekedy sa mi zdá, že na tieto základné otázky sa nikto zo zodpovedných nesnaží klásť odpovede, skôr sa nás usilujú zaujať pred voľbami, aby si získali, či udržali vlastné pozície. A tak mi zostáva možnosť diskutovať  so svojimi priateľmi, ktorým nie sú ľahostajné problémy spoločenské, ktoré silno ovplyvňujú náš osobný a rodinný život.

Cítime, že svet, Európa, Slovensko, naše mesto či obec nekráča tým správnym smerom a náš vplyv na tento smer sa zmenšuje a ja sa cítim skoro tak bezmocný, ako som sa cítil pred rokom 1989. Kráčam správnym smerom ako jednotlivec a kráča správnym smerom ešte naša rodina, či naše spoločenstvo? Alebo aj tu sme rozhádaní, zranení, sklamaní, necháme sa ovplyvňovať problémami, ktorými nás niekto možno umelo a zbytočne rozoštváva a zraňuje? Nenechali sme sa okradnúť o hodnoty, na ktorých je možné budovať šťastný a radostný život, ako pravda, láska, spravodlivosť, dobro, pokoj, čisté srdce… Veríme ešte vôbec hodnotám, na ktorých bol svet budovaný počas posledných dvoch tisícročí kresťanstva, na ktorých bola vybudovaná existencia nášho národa a jeho prežitia napriek ťažkým pomerom v minulosti? Veríme ešte Bohu a dôverujeme ľuďom v našom najbližšom okolí? Môžeme sa na nich spoľahnúť a oni sa môžu spoľahnúť na nás?

Sme klamaní v politike, ekonomike, reklame, médiách… a zdá sa mi, že niekedy aj v Cirkvi, v rodine. Kedy konečne budeme triezvy a pochopíme, že na lži, klamstve a podvode sa nič vybudovať nedá a takáto cesta vedie do záhuby? Ekonomicky sme na tom veľmi biedne, štátny dlh narastá, sme chudobnejší, upadá morálka etiku nikto nedodržiava. Bohatí a mocní a tí, ktorí im slúžia volajú po solidarite, ale sami sa na nej nie sú ochotní podieľať, pretože zoskupujú moc a bohatstvo do čoraz menšej skupiny, ktorá nechce byť nikým ovplyvňovaná.

Riešenie nie je v tom, že si vyberieme jedno  z niekoľkých navrhnutých zlých riešení, ale v tom, že budeme presádzať správne riešenie, o ktorého správnosti sme presvedčení, aj za cenu toho, že hlavou múr neprerazíme. Možno až vo večnosti pochopíme, že sme konali správne a náš statočný postoj niekomu bol prínosom. Príčinou mnohých našich problémov je náš hriech a egoizmus, ktorý si nie sme ochotní priznať, ale obviňujeme a zraňujem iných, namiesto toho aby sme si v pokore priznali svoju chybu a usilovali sa ju napraviť.

U nášho prezidenta v týchto dňoch nie je problémom, že v niekoľkých kauzách nekonal podľa zákonov, ale za príčinu problému jeho konania v rozpore zo zákonmi našej krajiny, o morálke radšej pomlčím, označuje tých, ktorí to vyniesli na svetlo verejnosti. Nie je to konanie podobné malému chlapcovi ktorý obviňuje svojich kamarátov, že naňho prezradili nesprávne správanie?

My chceme meniť radšej tých druhých, oni by sa nám mali prispôsobiť, často našim prízemným túžbam a predstavám. Od nich vyžadujeme morálne správanie, odbornosť, profesionalitu a vysoké nasadenie, ale mieru pre seba máme miernejšiu, primeranejšiu… Viac vyžadujeme od druhých, chceme konzumovať výsledky ich práce, vyžadujeme zodpovednosť, obetavosť, oni majú pracovať pre nás… Ale spoločenstvo možno budovať len tak, že viac dáme a menej zoberieme z toho spoločného.

Tam, kde nie je priestor pre Boha, tam sa nenájde priestor ani pre človeka. Pýtam sa: O akej ľudskosti to dnes 2. októbra písali na jednom webovom portáli, kde publikujú články okrem iných viacerí poprední pedagógovia  katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorý sa netají tým, že chce formovať mienku mladých kresťanov, v ten deň najčítanejšom článku s názvom, nemusím uveriť, aby som bol dobrým človekom, a v hneď za ním nasledoval v záujme čitateľov článok, ktorý informoval o útočníkovi na festivale v Las Vegas, ktorý zabil najmenej 50 ľudí a vyše 200 zranil. Článok o dobrom človeku bez viery som  nepokladal za potrebné, čítať a už vôbec nie dva dni po blahorečení Titusa Zemana z 30. septembra 2017. Len sa pýtam, aký svet chcú vybudovať tí budovatelia falošnej ľudskosti bez Boha v katolíckom prostredí,  čo je cieľom týchto ľudí z cirkevného prostredia, ktorí spochybňujú vieru v Boha a vernosť kresťanským hodnotám, ktoré po stáročia človeka a spoločnosť budovali v časoch, keď svet stráca svoje základy.

Vari bol Ježišov život a učenie zbytočné? Vari zbytočne prišli šíriť vieru a kresťanské hodnoty Cyril a Metod k našim predkom? Vari boli zbytočné obety našich starých a prastarých rodičov, ktorí vďaka svojej viere dokázali radostne žiť v ťažkých podmienkach vďaka viere v jedného Boha a odovzdať ju aj našej generácií? Vari bolo zbytočné utrpenie tých, ktorí pre vieru trpeli počas rokov komunizmu, keď nás zákerným spôsobom dnes ktosi chce obrať o zvyšky viery. Komu dnes, keď svet nedáva veľa dôvodov k nádeji ani k optimizmu a dobro sa z nášho sveta, spoločnosti  a života vytráca čoraz rýchlejšie  a my sa čoraz viac bojíme pomenovať Zdroj, z ktorého môžeme ešte čerpať silu na prežívanie čoraz ťažšieho, náročnejšieho a zložitejšieho života, v ktorom sa ľudskej pomoci nie je možné dovolať, záleží  na odstraňovaní zvyškov kresťanských hodnôt v našich srdciach?

Nech nás vedie a ukazuje nám smer aj náš nový blahoslavený Titus Zeman, ktorý napriek zlej dobe nám ukázal a dal príklad, že je možné  byť zodpovedným hrdinským kňazom a človekom, i keď za to zaplatil dlhoročným ťažkým väzením a mučením i to, že byť verným Bohu a jeho hodnotám je jediným riešením pre náš život. Sme takúto cestu ochotní nastúpiť aj my? Čím skôr to pochopíme tým lepšie pre nás osobne, našich najbližších, náš národ, našu krajinu, Európu a svet.

Ľudovít Košík