Cogito, ergo sum. Myslím, teda som. Je ale väčšina tzv. slovenských politikov schopná samostatne a tvorivo myslieť? Bez večnej sluhovskej mentality? Že vrchnosť sa nachádza vo Viedni, Budapešti, Moskve alebo Prahe a v súčasnosti vo Washingtone a Bruseli? Washingtonská moc je založená na sile a je priamočiara. Poslúchaj lebo ináč príde trest. Brusel je sofistikovanejší. Európska Komisia a Parlament si čoraz viac prisvojujú kompetencie, ktoré nedostali ani podľa Lisabonskej zmluvy (dohody), ktorá bola podpísaná v decembri 2007 a vstúpila do platnosti 1. decembra 2009. Navyše, v Bruseli v rôznych európskych centrálnych inštitúciách pracuje cca 60000 dobre platených euroúradníkov. Každý národný politik alebo úradník vie, že v jednom momente môže prísť o svoje miesto. A keď pracuje na vypracovaní a schvaľovaní európskych rozhodnutí, má častokrát tendenciu usilovať sa zapáčiť aby mohol dostať lukratívne miesto v európskej byrokracii. A keď navyše niektorým tzv. národným elitám stačí aj pohladkanie po vlasoch a predbiehajú sa v servilnosti, zanedbávanie národných záujmov sa bohužiaľ stáva pravidlom.

Základom problému je príliš centralizovaná legislatívna a finančná moc v Bruseli. Navyše bruselská byrokracia je dnes odtrhnutá od reálneho života občanov jednotlivých krajín EU. Pokiaľ sa EU nezreformuje, tak jej hrozí zánik alebo diktatúra jediného správneho pseudo-liberálneho názoru. Za reformu EU a návrat k pôvodným hodnotám a princípom Európskeho spoločenstva treba nielen bojovať, ale aj hľadať spojenectvá. Súčasná servilnosť a tiež nevedomosť nás ženie do záhuby. Politika musí byť založená na presadzovaní národnoštátnych záujmov. Ale to nestačí. Politický realizmus a pragmatizmus a tiež hľadanie spojencov s podobnými názormi je absolútne nevyhnutné. Ale bez emócii. S chladnou hlavou. Niekedy je to hlavne u nás ťažké, ale emócie do reálnej politiky neplatia. Neprinášajú chcené výsledky. Dobrým príkladom hodným nasledovania sú chladní, racionálni a pragmatickí Anglosasi. Naša úspešná zahraničná politika by sa mala začínať od zachovania a rozvíjania spolupráce v rámci Vyšehradskej štvorky Slovenska, Českej republiky, Maďarska a Poľska. Tieto krajiny majú napriek odlišnostiam podobnú mentalitu, tradície a historickú skúsenosť. To nás predurčuje na spoluprácu. Hlavne keď chceme byť úspešní.

Smutné udalosti na nám blízkej Ukrajine ukazujú ako je dôležité plniť dohody a zachovať si dôveru medzi rôznymi stranami potencionálneho konfliktu. Je veľmi ľahké zničiť vzájomnú dôveru a potom je nesmierne ťažké ju znova vybudovať. Krvavému prevratu na Ukrajine v 2014 sa dalo zabrániť, keby štáty ako Nemecko, Francúzsko a Poľsko, ktoré svojim podpisom garantovali dosiahnuté dohody medzi ukrajinským prezidentom Janukovičom a opozíciou, trvali na dodržaní dohôd. To sa nestalo a nasledujúce Minské dohody na urovnanie už vojenského konfliktu na ukrajinskom Donbase sa tiež neplnili. A to aj napriek tomu, že Minské dohody boli odobrené rezolúciou 2202 (2015) Bezpečnostnej rady OSN. Rezolúcie Bezpečnostnej rady sú záväzné a predstavujú medzinárodné právo. Medzitým pani Merkelová, bývalý francúzsky prezident Hollande a tiež bývalý ukrajinský prezident Porošenko sa priznali, že plniť Minské dohody ani nezamýšľali a slúžili na poskytnutie času na vyzbrojenie poprevratovej Ukrajiny.

Neplnenie predchádzajúcich dohôd a eskalácia nevyriešeného konfliktu vyústili do ruskej invázie na Ukrajinu. Táto invázia bola z pohľadu medzinárodného práva nezákonná. Pre objektivitu je treba spomenúť, že porušením medzinárodného práva bolo napríklad aj bombardovanie Juhoslávie vojskami NATO v 1999 alebo aj invázia Iraku v 2003 a vojenská intervencia NATO v Líbyi v 2011. Veľkým ponaučením pre Slovensko z týchto udalostí je to, že veľmoci selektívne dodržiavajú medzinárodné právo.

Podľa toho, či sa im to hodí alebo nie. Preto je lepšie pre Slovensko neničiť iniciatívne naše vzťahy so žiadnou veľmocou. Napríklad Švajčiarsko počas 2. svetovej vojny udržiavalo dobré vzťahy so všetkými bojujúcimi stranami a dokonca z toho aj profitovalo.

Uplynul už rok od začatia otvorenej vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, ku ktorej sa pridalo NATO na čele s USA. Prvou obeťou konfliktu na Ukrajine sa stala pravda. Propaganda v zúčastnených krajinách beží na plné obrátky a aj u nás sa začína porušovať slovenskou ústavou garantované právo na slobodu slova. Tak ako za komunizmu sloboda slova je zaručená, ale v praxi začína byť potlačovaná. Pod zámienkou, že niečo je že vraj dezinformácia, „hoax“ (po slovensky výmysel, klamná správa) alebo nedajbože konšpirácia. Začína sa nová totalita? Máme ešte demokraciu na Slovensku? Článok 26 Ústavy SR v bode (1) hovorí, že sloboda prejavu  a právo na informácie sú zaručené. Bod (2) tohto článku garantuje, že každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Dezinformácia môže byť napríklad: 2 + 2 = 5. Ale to je jasné každému. Na to netreba zákon. Všetko ostatné je legitímny názor. Naši novodobí normalizátori by radi trestali alebo dokonca dávali do väzenia ľudí s iným ako oficiálne propagovaným a povoleným názorom. Alebo sa aspoň spustí mediálny „teror“ proti každému, kto si dovolí zapochybovať o jedinej pravde hlásanej „mainstreamom“. Už prijaté za posledných 15 rokov „náhubkové“ zákony jednoznačne obmedzujú slobodu slova. Pokiaľ chceme mať skutočnú demokraciu (nielen na papieri), tak „náhubkové“ zákony treba zrušiť. A nezavádzať ďalšie a ďalšie nové. Sloboda slova musí byť zaručená aj v médiách. Aj v tých súkromných. Ich povinnosťou je informovať a nie robiť politiku. Problém je, že dnes drvivá väčšina médií je de facto kontrolovaná tzv. liberálnym smerom a v mnohých štátoch liberáli majú prakticky monopol na informácie. A monopoly ako vieme často zneužívajú svoje monopolné postavenie. Práve preto na ochranu hospodárskej súťaže sú zriaďované protimonopolné úrady. Nemali by sa zaoberať aj ochranou plurality názorov v médiách? Aby výzvy a problémy spoločnosti mohli byť diskutované v čestnej a odbornej diskusii namiesto cenzúry a šírenia propagandy jediného správneho názoru prakticky zo všetkých korporátnych médiách. A čo tak zaviesť sankcie proti tým, ktorí v praxi bránia uplatneniu práva na slobodu prejavu alebo iniciujú zákony obmedzujúce slobodu slova?

V tejto súvislosti je šokujúce, že tí ktorí by radi zavádzali cenzúru a vykrikujú o domnelých hoaxoch a dezinformáciách, sa paradoxne hlásia k liberalizmu. Ale pôvodný liberalizmus  otcov klasického liberalizmu ako John Locke a John Stuart Mill bol tolerantný k iným názorom. Nielen to. On bojoval za slobodu slova a proti pokusom štátu nanucovať jediné správne názory. Ale v rukách dnešných tzv. liberálov sa stále viac a viac stáva agresívnym a obracia sa v fanatické náboženstvo a netolerantnú diktatúru jedného a jediného správneho názoru. John Locke a John Stuart Mill by sa s hrôzou v hrobe obrátili, keby videli akí nasledovníci sa k nim dnes hlásia.

Slovensko je v reálnom ohrození. Hrozí diktatúra fanatického pseudo-liberalizmu. Fanatickí ultraliberáli zatiaľ nepredstavujú väčšinu. Sú ale agresívnou ( nie progresívnou) menšinou, ktorá stále viac začína formovať verejnú mienku, hlavne mladých ľudí, cez média, školstvo a politické mimovládne organizácie. De facto učia ľudí nemyslieť samostatne a zbavujú ich kritického myslenia. A vyhlasujú, že tí čo uplatňujú kritické myslenie k správam z mainstreamu, sú dezoláti a konšpirátori. Tento stav je do značnej miery spôsobený tým, že žijeme už príliš dlho v pokryteckom a politicky korektnom sebaklame a že sme uverili vlastným klamstvám. Faktické nabádanie k netolerancii je jeden z faktorov, ktoré vedú k rozdeleniu spoločnosti na dve vzájomne sa neznášajúce skupiny. Namiesto slušnej konštruktívnej diskusie, kde by sa akceptovali racionálne návrhy oponentov, znepriatelené tábory sa navzájom urážajú a nálepkujú. Vecná a odborná diskusia skoro vôbec neexistuje. Toto je jeden z najvážnejších problémov Slovenska, ktorý tiež ovplyvňuje neschopnosť nájsť vecné riešenia a kompromisy ako v oblasti vnútornej tak aj zahraničnej politiky. Rozhádané a nesúdržné Slovensko na takýto stav dopláca a ešte viac doplatí pri prebiehajúcich geopolitických, hospodárskych a finančných krízach.

Mladú generáciu nám vychovávajú k neúcte k vlastnej identite, histórii, tradíciám, koreňom a tradičným hodnotám, vychádzajúcim z kresťanstva. To čo sa považovalo po stáročia za normálne a prirodzené ( že sú napríklad dve pohlavia, muž a žena alebo že manželstvo je zväzok muža a ženy) sa zrazu stalo nesprávnym, reakčným a dokonca že vraj nenormálnym. Netreba ísť proti prírode a jej zákonom. Ani proti desatoru. Nikto nič múdrejšie nevymyslel. Je pravda, že ani všetci veriaci nedodržiavajú desatoro. Ani kňazi. Ale tieto jednoduché návody sa stali všeobecne uznávaním morálnym kódexom. A preto aj ich čo len čiastočné dodržiavanie vedie k harmonickejšiemu a lepšiemu fungovaniu spoločnosti. A naopak rozklad tradičných hodnôt prispieva k úpadku spoločnosti.

Človek sa tiež môže dočítať napríklad v knižke „Rozum do vrecka“ detailné informácie o vikingských bohoch. Ale nič sa tam nepíše o slovanských bohoch ako Perún, Svarog, Živena, Vesna alebo Lada. Lada bola bohyňa krásy, ale bábiky našich detí sa volajú Elsa. Prečo nie Lada? Mládež vychovávajú k zjednodušenému chápaniu javov a tiež ju učia vyznávať cudzie vzory a tým pádom vychovávajú v nich komplex menejcennosti. A nie sú náhodou ľudia, ktorí sú zbavení histórie, koreňov a tradícii, oveľa ľahšie manipulovateľní a ovládateľní? Ľahšie je ich sfanatizovať aby uverili jedinému správnemu názoru. Aby nenávideli tých, čo majú iný názor a aby volali ľudí s iným názorom dezolátmi a konšpirátormi a zakazovali alternatívne a slobodné myslenie. Ruský spisovateľ Dostojevskij napísal, že kto ľahko stráca úctu k druhým, ten si neváži sám seba.

História nás učí, že malá sfanatizovaná sekta dokáže často uchopiť moc, hoci zďaleka nemá väčšinu. Príkladov je veľa. Či už Leninovi boľševici alebo Hitler. Väčšinou si myslia, že majú dobré úmysly. Hovorí sa, že cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. Ale väčšina si to uvedomí až keď v tom pekle je. Ale to už je neskoro. Každá totalita sa začína obmedzovaním slobody slova, názorov a združovania. V tejto súvislosti je asi vhodné citovať Vysokého predstaviteľa EU pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý 23. januára 2023 bohužiaľ povedal, že vzhľadom na ruskú manipuláciu, sankcie EU na ruské média ich prakticky zakázali v EU. A dodal, že zákaz ruských médií nebol útokom na slobodu prejavu (freedom of expression), lebo ich zákazom EU ochraňuje slobodu prejavu!!!!

Na rozdiel od pána Borrella, známy francúzsky osvietenecký filozof Voltaire mal trochu iný názor. „ Je ne suis pas d´accord avec ce que vous dites, mais je me battrai jusqu´a la mort  que vous puissiez le dire“. „Nesúhlasím s tým čo hovoríte, ale budem bojovať až do smrti, aby ste to mohli hovoriť“. Ale najhoršie na všetkom je to, že v dnešnej hystérii nie je možné viesť vecnú a odbornú diskusiu. Okamžite začína mediálny lynč, urážanie, vyhrážanie trestno-právnou zodpovednosťou a kriminalizácia.

Ale módne trendy, účelovo vyvolaná hystéria, lynč a totalitné reakcie prichádzajú a odchádzajú. Ako povedal nemecký spisovateľ Stefan Zweig v jeho slávnej knihe „Svedomie proti násiliu“: „Ale takisto, ako zákonite opadne voda po každej záplave…zaniknú všetky ideológie a ich dočasné víťazstvá. Jedine idea duchovnej slobody, idea všetkých ideí, a preto nikým neporazená, sa večne vracia, pretože je večná ako duch“.    

Sloboda slova a prejavu je základným právom každej otvorenej demokratickej spoločnosti. Je to práve sloboda slova, ktorá umožňuje slobodu myslenia a rozvoj. Každý fanatizmus je zlý. Lebo učí nenávidieť ľudí s iným názorom. To je jedno, či sa volá tak alebo onak. Všetky ostatné práva pochádzajú od slobody slova. Právo vyjadriť slobodne svoj názor je poslednou stenou, ktorá chráni jednotlivca od davu, ktorý s ním nesúhlasí. Bez slobody slova nie sme slobodní. Čo vy nato páni normalizátori s jedinou pravdou a bojovníci s inými názormi?

Dezider Štefunko