Dôveryhodnosť textu má dodávať autor „prof. Doc. Vladimír Trnka, Orgán Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, Jazykového odboru Matice slovenskej a Ústrednej jazykovej rady MK SR.“ O stanovisko k uvedeným informáciám sme požiadali uznávaného slovenského jazykovedca profesora Jána Kačalu.

„Text o tzv. ťažkosti jazykov sa v rozmanitej podobe u nás rozširuje už najmenej štvrťstoročie. Asi pred desiatimi rokmi ma naň niekto upozornil počas dovolenky v Tatrách a najnovšie som sa s ním znova stretol pred týždňom. Medzitým som sa dozvedel, že ho pred rokmi niekto rozširoval aj medzi Slovákmi vo Vojvodine v Srbsku. Z týchto údajov vidno, že autorovi alebo autorom ide o istú kampaň,“ vysvetlil profesor Kačala.

„Text o „ťažkosti“ slovenčiny je ako celok nepravdivý, neprofesionálny a zavádzajúci. V mojej odpovedi sa nedá bod po bode vyvracať zhromaždené výroky. Uvedené negatívne vlastnosti textu sú zreteľné už z toho, ako je autor podpísaný: vydáva sa za predstaviteľa troch inštitúcií: Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, Jazykového odboru Matice slovenskej a Ústrednej jazykovej rady ako poradného orgánu ministra kultúry Slovenskej republiky. Dôverne poznám personálne zloženie týchto inštitúcií z minulých období aj v súčasnosti, v jednej som doteraz predsedom, no ani v jednej z týchto ustanovizní, v mene ktorých sa odvažuje hovoriť, meno človeka uvedeného v závere textu nikdy nebolo ani nie je známe,“ dodal.

„Text je určený neinformovaným a dôverčivým ľuďom, ktorých okrem údajov v texte majú presvedčiť aj tituly profesor a docent (dokonca s veľkým D) pri mene, no skutočnosť u nás je taká, že keď dakto získa titul profesor, už predchádzajúci titul (docent) – ako nižší – prestáva používať. Pri šírení bludov zahrnutých do textu má však na menej informovaných čitateľov zapôsobiť nielen titul profesor, ale aj – nižší – docent.“

Náročnosť  jazykov

„Tzv. náročnosť jazykov sa v jazykovede „nemeria“; jazykoveda sa zaoberá opisom a vysvetľovaním jazyka, jeho stavby, fungovania a vývinu; „náročnosť jazykov“ a ich porovnávanie z tohto hľadiska nepatrí medzi vážne jazykovedné témy,“ vysvetlil popredný slovenský jazykovedec a dodal: „seriózna jazykoveda sa nezaoberá „rebríčkom jazykov, v ktorom sú zoradené podľa náročnosti.“

„Každý (národný) jazyk je vo vzťahu k iným (národným) jazykom špecifický, to ho robí svojským, odlišným od iných a to podmieňuje jeho osobitosť a samostatnosť. Jazyk bez špecifických znakov vo vzťahu k iným jazykom nie je (samostatný) jazyk,“ ozrejmil.

„Téma „ťažkosti“ jazyka nie je vedecká téma. Jazykoveda pri porovnávaní jazykov zisťuje, že jazyky sa vo svojej stavbe navzájom odlišujú, že v jazykoch istého typu je povedzme zložitejšia stavba mena, kým v iných jazykoch zasa stavba slovesa, ale nevyvodzuje z toho závery o „ťažkosti“ jazyka či jazykov. Z tohto hľadiska napríklad platí, že dieťa vo veku 9 – 10 rokov je natoľko mentálne vyspelé, že už zvládne rozhodujúce prvky a zákonitosti daného (rodného) jazyka. Jazyk vo všeobecnosti platí síce ako zložitý systém prvkov a pravidiel, ale keď je jeho stavba prístupná na zvládnutie dieťaťu v uvedenom veku, je zjavné, že stavba jazyka zásadne nie je taká prizložitá, aby sa nedala zvládnuť tomu a tým, čo jazyk utvorili a neprestajne ho tvoria a používajú vo svojom každodennom dorozumievaní. Predstava, že na Zemi jestvujú jazykové spoločenstvá, ktoré utvárajú „ťažké“ jazyky na zvládnutie sebe samým aj svojim potomkom, je absurdná.“

Profesor Kačala nám tiež vysvetlil, že slovenský jazyk je v porovnaní s príbuznými slovanskými jazykmi jednoduchý. „Slovenská aj slovanská jazykoveda dnes už disponuje početnými presvedčivými dôkazmi o tom, že slovenský jazyk od svojho vzniku po rozpade praslovanskej jazykovej jednoty v 10. storočí odstránil zo svojej stavby mnohé nepravidelnosti a mnohé zákonitosti zjednodušil a celú stavbu spravidelnil. V súčasnosti teda slovenský jazyk (aj) v porovnaní s príbuznými (slovanskými) jazykmi, naopak, platí ako relatívne pravidelný a jednoduchý.“

Jazyk sa učíme po celý život

Uznávaný jazykovedec tiež spresnil, že keď chceme dobre ovládať nielen cudzí, ale aj svoj rodný jazyk, treba na to vynaložiť veľké úsilie. „Keď si odmyslíme jazykové talenty, ktoré majú mimoriadne nadanie na ľahké naučenie sa (cudzieho) jazyka, prípadne jazykov, platí, že keď chceme dobre ovládať nielen cudzí, ale aj svoj rodný jazyk, treba na to vynaložiť veľké úsilie. Jazyk je svojimi prostriedkami a zákonitosťami prístupný každému, kto sa ho chce naučiť; jazyk sa učíme po celý život a miera jeho ovládnutia je daná veľkosťou úsilia, ktoré na toto učenie vynakladáme a vynaložíme,“ vysvetlil a dodal, že „to platí aj o cudzincoch, ktorí sa učia slovenčinu. Nemám také skúsenosti, že by slovenský jazyk komukoľvek, kto ho naozaj chce a potrebuje poznať, bol nezvládnuteľný alebo neprístupný. Je to aj vec celkovej kultúrnej vyspelosti daného jednotlivca.“

Profesor Kačala poukázal aj na ďalšiu dôležitú skutočnosť: „v živote našej súčasnej spoločnosti prevláda dôraz na celkom iné veci, ako sú kultúrne hodnoty, medzi ktorými na poprednom mieste stojí národný jazyk, spisovný jazyk a jeho kultúra.“

„Ochota neprestajne študovať jazyk aj ako nástroj svojej profesie, žiaľ, chýba aj viacerým verejne činným osobám u nás. V utvorení si správneho vzťahu ku kultúrnym hodnotám vo všeobecnosti, v uvedomení si nenahraditeľnej hodnoty jazyka pre spoločnosť aj pre jednotlivca a v rozhodnutí neprestajne poznávať svoj rodný jazyk a zdokonaľovať sa v jeho používaní je cesta k náprave súčasnej situácie v stave ovládania a verejného používania jazyka,“ dodal na záver uznávaný slovenský jazykovedec.

Prof. PhDr. Ján Kačala, DrSc., sa narodil v Dobšinej. Je popredným slovenským jazykovedcom a známym vysokoškolským profesorom. Pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Vo svojich vedeckých monografiách sa venuje najmä téme syntaxe, sémantiky, jazykových kategórií, literárneho jazyka, kultúrnych, spoločenských a politických rozmerov jazyka a dejín spisovnej slovenčiny. Do jeho tvorby patria aj desiatky kolektívnych diel, ako napríklad Krátky slovník slovenského jazyka a Pravidlá slovenského pravopisu. Súčasťou jeho publikačnej činnosti je aj viac ako 500 vedeckých štúdií, ktoré publikoval nielen doma, ale i v zahraničí.

Za svoju činnosť získal Čestnú plaketu ČSAV Jozefa Dobrovského za zásluhy o rozvoj spoločenských vied, Zlatú čestnú plaketu SAV Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách a štátne vyznamenanie – Rad Ľ. Štúra II. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti vedy a školstva, osobitne v oblasti jazykovedy.

Profesor Kačala je členom viacerých domácich i medzinárodných vedeckých spoločností, okrem iných Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV, spoločnosti Societas Linguistica Europaea, dlhé roky bol aj členom Medzinárodnej komisie pre výskum gramatickej stavby slovanských jazykov pri Medzinárodnom komitéte slavistov.