Je možné kritizovať niektoré náboženstvo? Nie je to v rozpore s platnými slovenskými zákonmi?

Bratislava 28. októbra 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

S pribúdaním obyvateľov Zeme pribúdajú aj veriaci jednotlivých svetových náboženstiev: niektorých viac, iných menej. V jednom prípade je však ten rast enormný. Čím je to spôsobené? Ako to ovplyvní svet, v ktorom žijeme? A ak to bude mať dopad aj na nás, je možné to kritizovať?

Svet, v ktorom žijeme, sa mení. Z pohľadu jednotlivca sa mení pomaly, takmer nebadane, ale z pohľadu histórie, národov, štátov, sa mení dramaticky, priam explozívne. Jednou z výrazných zmien, ktoré menia tvár svetového spoločenstva je aj významná zmena vierovyznania svetovej populácie. Pekne to znázorňuje napríklad táto animácia, ktorá zachytáva vývoj od roku 1946 do súčasnosti:

Z animácie je možné odčítať viacero skutočností: s dramatickým nárastom svetovej populácie (z dvoch miliárd v roku 1946 na dnešných sedem a trištvrte miliardy) prirodzene narástol aj počet príslušníkov jednotlivých svetových náboženstiev. Niektoré rástli rýchlejšie, iné pomalšie, ale v jednom prípade je však ten nárast výnimočný: islam je zďaleka najrýchlejšie rastúcim náboženstvom na svete.

Z necelých sedemdesiatich miliónov v roku 1946 narástol počet moslimov vo svete na jednu a trištvrte miliardy stúpencov v súčasnosti. Teda za necelého trištvrte storočia narástol ich počet vo svete dvadsaťpäťkrát a z tri a pol percenta svetovej populácie sa počet vyznávačov tohto náboženstva už blíži k štvrtine z celého ľudstva. Ten trend trvá a keby, čiste matematicky, stále pokračoval rovnakým tempom, potom by na konci 21. storočia moslimovia tvorili viac ako 70 percent svetového obyvateľstva.

Čím je spôsobený ten výnimočný nárast počtu moslimov v svetovom meradle? Okrem iných faktorov je spôsobený najmä nárastom populácie v krajinách, kde islam je tradičným náboženstvom, a kde sa mladý človek pod vplyvom rodiny a okolia automaticky a takmer nevyhnutne stáva členom tejto náboženskej obce. V tejto súvislosti je tu jeden fenomén, ktorý iste významnou mierou prispieva k rastu stúpencov islamu: odpadlíctvo od tejto viery sa tradične trestá smrťou.

Žiaľ, zďaleka to nie je len o nejakom zabudnutom verši, ktorý sa do svätých textov dostal v priebehu vekov možno omylom či skreslením. V Koráne síce táto záležitosť nie je explicitne zdôrazňovaná, ale v hadísach, čo sú sväté texty tradícií ustanovených Mohamedom, je problematika smrteľného trestu za úplné, ale aj čiastočné zrieknutie sa islamu detailne rozpísaná, keď podľa niektorých autorít je vrah za zabitie odpadlíka dokonca ešte aj odmenený. K hadísam treba ešte dodať, že bez nich by islam nemohol existovať, pre moslima sú prakticky oveľa smerodatnejšie a dôležitejšie než Korán, ktorý neposkytuje dostatok informácií pre praktizovanie islamu.

Odpadlík má niekoľko dní na to, aby sa navrátil naspäť k viere, inak ho stihne trest smrti. Všetky štyri školy islamského práva šaríja súhlasia s takýmto výkladom, rozdiely sú iba v detailoch ako je dĺžka doby určenej na navrátenie sa k islamu alebo postup pri odpadlíctve žien.

Nie sú to však len moslimské autority, kto trvá na takomto striktnom poňatí trestu za odpadlíctvo – prieskum z roku 2010 (Zdroj TU) ukázal, že trest smrti za odpadlíctvo od viery schvaľuje 86 percent moslimov v Jordánsku, 84 percent v Egypte a 76 percent v Pakistane. Treba však spomenúť aj to, že v tomto bode sú medzi jednotlivými krajinami veľké rozdiely, napríklad 93 percent moslimov v Libanone, 91 percent v Turecku a 61 percent v Indonézii nesúhlasí s trestom smrti za odpadlíctvo. Ak by sme povedali, že trest smrti za zrieknutie sa viery v islam je prejav extrémizmu, potom by sme museli pripustiť, že na tejto planéte sú stovky miliónov islamských extrémistov…

Výsledkom takejto naozaj veľmi efektívnej stratégie získavania a udržiavania príslušníkov svojej obce je, že človek prakticky nemá šancu otvorene vyznávať iné náboženstvo, než je to, ktoré vyznáva jeho rodina. Lenže táto stratégia zjavne nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Čo s tým?

Počet moslimov rastie aj v Európe, najmä v západnej. A nie je žiadnym tajomstvom, že v západnej Európe je veľká snaha prerozdeliť migrantov, ktorí sú z veľkej časti moslimovia, aj do krajín východnej Európy. Dá sa teda konštatovať, že islam je fenoménom, s ktorým bude v budúcich desaťročiach aj Slovensko nevyhnutne konfrontované v oveľa väčšej miere, než doposiaľ. A teda bude nevyhnutné, aby sa z islamu a z toho, čo nám prinesie v oblasti kultúrnej, spoločenskej, právnej, stala relevantná téma v rámci spoločenského diskurzu na Slovensku.

Aby nedošlo k nesprávnemu výkladu tohto článku a tým nesprávnemu vzťahovaniu naň ustanovení zákona č. 300/2005 (Trestný zákon), tu treba zdôrazniť nasledovné: toto nie je výzva k nenávisti, a taktiež ani hanobenie náboženskej skupiny islamských veriacich. Ide nám o hľadanie legálnej a adekvátnej platformy pre diskusiu a prípadnú možnosť aj vznášať oprávnenú kritiku voči náboženstvu, ktorého počty veriacich rastú aj na Slovensku a v budúcnosti by sa mohlo aj u nás stať jedným z oficiálnych náboženstiev. A nielen voči nemu: vlastne voči ľubovoľnej skupine ľudí alebo ideológii, ktorá sa tým, že sa vyhlasuje za náboženstvo, dostáva pod ochranu zákona.

Aký je vlastne právny rámec pre možnosť prípadnej kritiky ustanovení a tradícií nejakého náboženstva? Hovorí o tom Zákon č. 300/2005 (Trestný zákon).

§423 Hanobenie národa, rasy a presvedčenia hovorí: 

(1) Kto verejne hanobí

1. a) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu, alebo
2. b) jednotlivca alebo skupinu osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu, pre ich náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až tri roky.

(2) Odňatím slobody na dva až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

1. a) najmenej s dvoma osobami,
2. b) v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom,
3. c) ako verejný činiteľ,
4. d) za krízovej situácie, alebo
5. e) z osobitného motívu.

§424 Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti hovorí: 

(1) Kto sa vyhráža jednotlivcovi alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, farbe pleti, etnickej skupine, pôvodu rodu alebo pre ich náboženské vyznanie, ak je zámienkou pre vyhrážanie sa z predchádzajúcich dôvodov, spáchaním zločinu, obmedzovaním ich práv a slobôd alebo kto také obmedzenie vykonal alebo kto podnecuje k obmedzovaniu práv a slobôd niektorého národa, národnosti, rasy alebo etnickej skupiny, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. 

(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto sa spolčí alebo zhromaždí na spáchanie činu uvedeného v odseku 1. 

(3) Odňatím slobody na dva roky až šesť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 alebo 2

1. a) v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom,
2. b) verejne,
3. c) z osobitného motívu,
4. d) ako verejný činiteľ,
5. e) ako člen extrémistickej skupiny, alebo
6. f) za krízovej situácie.

Vidíme, že zákon formuluje hranicu, za ktorú nie je prípustné ísť, veľmi neurčito. Zakazuje hanobiť a vyhrážať sa, ale čo presne to znamená? Hanobenie sa dá chápať ako urážanie, znevažovanie, nespravodlivé očierňovanie. Ale je oprávnená kritika hanobením? Kto posúdi oprávnenosť či neoprávnenosť kritiky? Podobné je to aj s pojmom „vyhrážanie“. Je možné ho prekladať aj ako zastrašovanie, sľubovanie prísneho trestu. Ale je konštatovanie právneho stavu vyhrážaním sa? Je vyhrážaním sa napríklad vrahovi či zlodejovi, ak mu poviem, že by mal ísť do basy?

A aby to nebolo také jednoduché, máme tu ešte iný paragraf, ktorý naopak naznačuje, že trestné by mohlo byť aj to, ak by sme v určitých prípadoch nekonali.

§ 422d Popieranie a schvaľovanie holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti hovorí: 

(1) Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust, zločiny režimu založeného na fašistickej ideológii, zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Teda kto schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť zločiny hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody. Ale čo ak nejaké náboženstvo smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb? Nie sme vlastne my všetci už v tejto chvíli tak trochu spolupáchateľmi trestného činu, ak zámerne zatvárame oči pred tým, že prax aj kánon niektorých náboženstiev nie je v súlade s všeobecne akceptovaným chápaním základných práv a slobôd osôb, v zmysle nášho právneho poriadku? Ktorý paragraf má potom prednosť, paragrafy o hanobení a vyhrážaní sa, alebo ten o schvaľovaní zločinov?

Za normálnych okolností by zdravý rozum interpretoval vyššie uvedené ustanovenia zákona tak, že ide o to druhých neobmedzovať, neurážať, neubližovať im, ale oprávnená kritika je možná. Posúdenie toho, čo je oprávnená kritika a čo už je hanobenie a vyhrážky, je však na sudcovi – a o sudcoch sa dnes na Slovensku povráva všeličo…

Ivan Lehotský