Môj profil 
Predplatné
Bašta, ktorý na konci 90. rokov patril k skupine disidentov a signatárov Charty 77 sa zamýšľa, čo spôsobilo rýchlu zmenu názorov českých občanov na európsku integráciu a postavenie Českej republiky v EÚ a NATO. “Márne pátrame po tom, kedy sa vlastne veci tak zásadne zmenili. Pretože k povahe našej európskej civilizácie patrí, že uskutočnenie každej vízie sa záhadne mení v proces opačný. Asi najlepšie sa to dá dokumentovať na vzťahu občanov Česka k Európskej únii,” píše Bašta v komentári na Prvnizpravy.cz.
“Na samom počiatku v roku 1989 bola podvedomá túžba vrátiť sa späť do sveta našich predkov, do civilizácie a kultúry, ktorú sme po roku 1948 vymenili za cudziu utópiu a útlak, pod ktorým sme sa neskôr naučili celkom pohodlne prežívať. Heslo novembrových dní, ktoré neskôr nazvali Zamatová revolúcia, “Späť do Európy!” Oslovilo väčšinu občanov. Aj po rozpade Československa sme sa ďalších 11 rokov usilovali o vstup do Európskej únie. Prijímali sme nové zákony, plnili kritériá, hoci občas ich dôsledkom bola likvidácia niektorých tradičných priemyselných odvetví.”
“Hlasovanie v referende o vstupe do EÚ sa zúčastnila nadpolovičná väčšina voličov a tento zámer schválila. Keď opadla eufória z toho, že po rokoch sme dosiahli svoj cieľ, prišlo vytriezvenie a kocovina. Nielen u nás. V druhej polovici roka 2004 padli vlády takmer vo všetkých desiatich nových členských krajinách od Baltu po Maltu. V ČR iba rezignoval premiér Špidla, aby následne prešiel do Bruselu ako komisár. Od tej doby to u nás s eurooptimizmom ide z kopca,” vysvetľuje Bašta.
“Nemôžeme sa tomu čudovať. Naša krajina sa síce stala súčasťou veľkého teritória stability, prosperity a dobrých mravov, ako nám sľubovali, ale cena, ktorú sme za to zaplatili, je pre našu budúcnosť zničujúca. Objem majetku, ktorý prešiel do rúk cudzincov od roku 1993 vzrástol sedemkrát, ten v domácej držbe zostal po celých 25 rokov rovnaký. Tento rok bola naša republika zaradená medzi rozvojové krajiny, pretože naša vláda už nemá na chod ekonomiky vplyv a príjmy obyvateľstva dlhodobo stagnujú. Stali sme sa kolóniou.”
“Niet divu, že sa to občanom a časti politickej reprezentácie nepáči. Najmä preto, že vedenie EÚ začalo mať maniere, ktoré sme predtým videli len u predstaviteľov politbyra v Moskve (vrátane náklonnosti k alkoholu a arogancii). Takže začína ona cesta k opaku. Čas integrácie skončil, nastal čas dezintegrácie. Nielen Európskej únie, ale aj jej členských štátov, ako ukazuje Katalánsko a naznačujú referenda v severotalianskej Lombardii a Benátsku.”
“Možno by bolo dobré si pripomenúť, že v tomto roku si nebudeme pripomínať len storočné výročie boľševickej revolúcie v Rusku. Uplynulo tiež sto rokov od začatia dekolonizácie sveta. Proces, ktorý mal pôvodne dovŕšiť porážku Nemeckého cisárstva, nakoniec najviac postihol jeho protivníkov – Veľkú Britániu a Francúzsko a ďalšie západoeurópske štáty. Migračná kríza ukázala, že ani po sto rokoch problém nestráca na pálčivosti. Ak sa budem držať tézy filozofa Stanislava Komárka o ceste k opaku, asi sme svedkami toho, ako obyvatelia bývalých kolónií dnes kolonizujú krajiny svojich bývalých pánov.”
“Myslím si, že do niečoho podobného nesmieme byť zatiahnutí. Preto sa prihováram za zákon o všeobecnom referende s možnosťou vystúpenia z EÚ.”
.jpg)
.JPG)
