Praha/Bratislava 17. novembra 2019 (TASR/HSP/Foto:TASR/AP-Thierry Charlier)

Vyrastal v rodine vysokopostaveného komunistu. Život sa mu zmenil, keď jeho otec začal chcieť reformy skôr ako ostatní a po roku 1968 otca z Komunistickej strany vyhodili. Ako hovorí, komunistický režim mu vzal otca i dieťa. Niekoľkokrát sedel vo väzení. S budúcim československým prezidentom Václavom Havlom bol pár dní v susedných celách. Napriek tomu, že si boli ľudsky blízki, podľa neho sa nemal nikdy stať prezidentom. Myslí si, že po nástupe do úradu Slovensko úplne podcenil

Neveril, že sa dožije konca komunizmu. Nežnú revolúciu považuje za najväčšiu šancu za posledných 200 rokov, no zmarenú. Občianske fórum (OF), ako jeho spoluzakladateľ, viedol do prvých slobodných parlamentných volieb v júni 1990. Napriek volebnému víťazstvu a možnosti stať sa premiérom, odišiel z politiky hneď po vyhlásení výsledkov. Nielen o tom hovoril v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky disident, novinár a predstaviteľ Nežnej revolúcie Jan Urban.

Aký bol váš život pred novembrom 1989?

Útek. Na to sa zle spomína. Iba utekáte, schovávate sa a nežijete normálny život. Ovplyvňuje to rodinu. Prestanete, alebo už roky nepremýšľate o budúcnosti ani minulosti, pretože je to zbytočné. Žijete len pre ten okamih. Vedel som skvelo škodiť komunistickému režimu, aj keď dnes už viem, že som mohol robiť oveľa viac. Nevedel som nič iné. Keď prišla zmena, zrazu som si uvedomil, že čas má aj budúcnosť, že o nej človek musí premýšľať a musím sa naučiť žiť úplne inak. Bolo to ťažké.

To, že ste zrazu získali slobodu?

To nie je o slobode. Bol som slobodný.

Cítili ste sa slobodný?

Celý život som mal šťastie, že som sa nemusel nikomu podriaďovať a klamať. Bol som slobodný aj vo väzení. Bola to však tá úplne najosobnejšia chlapská nepokornosť, za ktorú, bohužiaľ, platili iní. Nemusel som sa učiť slobode, skôr porozumeniu a stýkaniu sa s normálnymi ľuďmi. Niekedy to bolo veľmi ťažké. Zrazu som si začal uvedomovať, ako veľmi bola spoločnosť poškodená a tých pár týždňov novembra 1989 bolo nádhernou eufóriou. Keď začali vyliezať staré inštinkty a súkromné záujmy, už to také pekné nebolo.

Prečo ľudia okolo OF a Václav Havel?

Neuveriteľne malá, stará, disidentská partia z disentu bola motorom. Platili v nej úplne iné, vrúcne ľudské väzby. Keď s niekým sedíte vo väzení, alebo vás chytajú a vozia na výsluchy, ide o inú kvalitu ľudského vzťahu. Meniť sa to začalo v novembri 1989. Avšak, ten začiatok bol stále nádhernou symbiózou, v ktorej nešlo o politický názor človeka, ale o jeho charakter. Už nikdy nič krajšieho nezažijem. Partia ľudí sa mohla tri hodiny vášnivo hádať o niečom. Prítomné boli najrôznejšie politické názory. Vo všetkých bol základný motív – chceme sa dohodnúť. Bolo to čisté a mravné. A celkom mi je za tým smutno.

Myslíte si, že vtedy to bolo skôr o kompromisoch a záujme diskutovať?

To nebol kompromis pre kompromis, bolo to omnoho viac. Uznanie toho, že aj človek s opačným názorom má kvalitu a že sme v tom spolu. Spoločne sa chceme dostať ďalej. Je to kvalita, ktorú v spoločnosti opäť vidím po 30 rokoch. Objavuje sa u mladých ľudí, ktorí chcú niečo vybudovať bez ohľadu na politiku.

Čím to bolo, že ľudia si vtedy dokázali vážiť názor toho druhého?

Spoločný nepriateľ. Netušili sme, že to je jediný dôvod, ale spájal nás.

Aký bol jeden z vašich najbližších spolupracovníkov, Václav Havel?

Bolo viac Václavov Havlov. Bol Václav Havel disident, geniálny komunikátor a ako sme hovorili: „Václav vedel sčítať IQ“. Pôsobil na schopnosť dohodnúť sa. Napríklad dve-tri hodiny počúval vášnivú debatu, a potom v dvoch-troch minútach zhrnul úplne všetko. Nepoznal som nikoho takého. Zmenilo sa to v momente, keď začal chcieť byť prezidentom a režisérom a začal sa obklopovať iba ľuďmi, ktorí s ním súhlasili. Potom to už nebolo ono.

Čo hovoríte napríklad na Havlovu amnestiu? Bola potrebná v takej miere?

Boli to jednostranné, nekonzultované kroky. Veľké gestá zamerané na dnešok a už nikto okolo Havla sa nezamýšľal nad tým, čo to prinesie o týždeň či dva. Bola to chyba.

OF sa postupne začalo vnútorne štiepiť. Je to tak?

Bohužiaľ, zlom nastal už 25. – 26. novembra, kedy Havel prišiel z obrovskej demonštrácie z Letnej a prehlásil vetu, po ktorej všetci zostali pozerať: „OF splnilo svoj účel, teraz už to musia prevziať profesionáli“. Po nej prišlo k hádke. Vyriešil to nešťastným rozhodnutím. Stiahol sa z OF so svojou malou skupinkou najvernejších, ktorí už iba opakovali to, čo chcel počuť. Tým vlastne fórum a Verejnosť proti násiliu (VPN), ako motory zmeny, delegitimizoval. Z toho potom veľmi rýchlo vznikla myšlienka „Havel na hrad“, ktorá skončila revolúciu so všetkým, čo k tomu patrí.

OF pôvodne nemalo mať atribút klasickej politickej strany v zmysle lídra, ktorý by koncentroval moc, keďže to pripomínalo minulosť. Preto malo v rámci koordinačného centra viacero lídrov. Čo bolo podľa vás jeho hlavným poslaním?

OF, rovnako ako VPN, vznikli ako štruktúra so snahou za každú cenu zabrániť násiliu. Bola to rebélia nahnevanej spoločnosti, ktorá v určitej chvíli uverila, že režim začal zabíjať. Povedala si dosť a musíme sa postaviť. Na začiatku sme nevedeli, ako to dopadne. Boli sme vhodení do situácie, kde sme museli plánovať, rozhodovať sa, komunikovať. Stále sme boli malá izolovaná skupina. No zrazu sme mali politickú váhu, rokovali sme s vedením štátu a Komunistickej strany. Prichádzali veľmi dôležité strategické rozhodnutia, na ktoré sme však nemali. Boli sme veľmi nepripravení, tak sa improvizovalo. Dalo sa na pocity spoločnosti. V tom čase sa politická strana rovnala Komunistická strana. Nevedeli sme, a ani sme nemali čas, dať jej iný obsah. OF sa tak koncipovalo ako prostriedok, ktorý dovedie spoločnosť do volieb a pripraví ich. Vznikla myšlienka, že voľby budú na dva roky, počas ktorých vzniknú normálne politické strany, ktoré si to už potom regulárne „rozdajú“.

Prečo dva roky?

Bola to chyba a naivita. Rovnako ako bola chyba obsadzovať vládne funkcie a parlamenty. Spomínam si na jednu vášnivú nočnú diskusiu, pri ktorej Josef Vavroušek a Ivan Dejmal prišli so základnou otázkou: „Chceme okupovať inštitucionálny komunistický režim a dať do neho vlastných ľudí alebo ho chceme zničiť a postaviť demokratický režim, alebo inštitucionálny rámec demokracie na zelenej lúke?“. To bolo úplne zásadné. Zvíťazilo vylúčenie čo najviac rizík. Kooptovali sa ľudia do zastupiteľských orgánov, čo na Slovensku napríklad dovolilo Komunistickej strane vlastne zostať pri moci. Do volieb sa dalo urobiť množstvo vecí, všetko sme vlastne zabrzdili.

Pocítili ste počas novembra 1989 zmenu v bežnom živote?

Naposledy ma zatkli v septembri. Mal som prokurátorské varovanie na 10-12 rokov za podvracanie republiky a niekoľko ďalších trestných činov. Žena ma odviezla do kúpeľov a niekoľko týždňov za nami úplne ostentatívne chodili do Mariánskych Lázní dvaja alebo štyria eštébaci. Takže u mňa žiadna viditeľná úľava nenastala, napriek tomu, že som to mal pred očami. V Prahe boli tri vlny utečencov z východného Nemecka. Keď sme boli v Lázňach, išli sme sa pozrieť k Ašu, kde ich už voľne púšťali, no mne to stále nedochádzalo. Nikdy som neveril, že uvidím koniec komunizmu. Nikdy. Bol som úplne slepý.

Kedy ste tomu uverili?

Toho 24. novembra, keď celé vedenie Komunistickej strany odstúpilo. S Jiřím Černým sme informáciu pribehli povedať na pódium Laterny magiky, kde bola tlačová konferencia. Mne v tú chvíľu počas jasania, kedy sa Alexander Dubček objímal s Václavom Havlom, došlo, že vôbec nevieme, ako ďalej. Až tam som si uvedomil hrôzu z nepripravenosti.

Boli ste počas revolúcie v kontakte aj so zahraničím?

V tomto smere sme boli dobre pripravení. Posledný rok sme rozbehli nadnárodnú disidentskú informačnú agentúru, Východoeurópsku informačnú agentúru. Denne sme dávali západným novinárom, rozhlasovým staniciam i diplomatom nezávislé spravodajstvo. Vďaka štrajku vysokých škôl a divadiel sme v priebehu prvých 48 hodín získali celoštátnu štruktúru. Vždy bola niekde nejaká fakulta alebo divadlo, teda dom s telefónom a ľudia, ktorí boli naštvaní a chceli spolupracovať. Mali sme perfektné informačné zázemie. To nám veľmi pomohlo.

V akej miere ste boli v kontakte s VPN? Ako ste sa koordinovali so Slovenskom?

Koordinácia, ako sa veľmi rýchlo ukázalo, bola nedostatočná. To, čo predviedla VPN v Bratislave v prvých dňoch, bola hrdinská záležitosť – zabrániť násiliu a mobilizovať spoločnosť. To bolo geniálne. Keď sa do toho začala miešať politika, rokovanie s Komunistickou stranou Slovenska a neskôr vynorenie sa Vladimíra Mečiara a ďalších, to už bola iná kapitola. Snažili sme sa o koordináciu, ale vývoj išiel tak rýchlo, že pri spätnom pohľade bola veľmi nedostatočná. Tu je začiatok problémov, na konci ktorých je rozdelenie štátu.

Čo bol podľa vás zlomový moment, že sa situácia nevyvíjala tak, ako ste si to predstavovali?

Zásadný význam malo to, že Václav Havel a jeho skupina Slovensko úplne podcenili. Trvalo mu štyri mesiace než prišiel na Slovensko ako prezident. Slováci to úplne legitímne a logicky vnímali ako krivdu, pretože v tej dobe chodil po celom svete. Všade mal obrovské ovácie. No v tom čase mal sedieť v Bratislave a jazdiť po Slovensku. Keď tak v marci či apríli nakoniec urobil, bolo neskoro. Emócia tam už bola. Druhý komponent bol výrazný vplyv ľudáckeho exilu. Na začiatku januára 1990 sme dostali informácie z niekoľkých spravodajských služieb západných krajín, že na Slovensko začínajú prichádzať veľké peňažné prostriedky a buduje sa tam protifederačný sentiment. Podcenili sme to, a predovšetkým to podcenil Václav Havel.

Čo vám ako prvé napadne pri pojme Nežná revolúcia?

Bola to najväčšia šanca za posledných 150-200 rokov a premárnili sme ju. Mali sme všetko, aby sme vyhrali. Spoločnostiam sme dali šancu na úplne nový začiatok, ale utopili sme ju. Ja som Čechoslovák. Nikdy nepochopím, prečo napríklad z českej strany neprišla ponuka, aby hlavné mesto federácie bolo v Bratislave alebo v Brne, prípadne, aby sa postavilo nové. Aby boli dvaja prezidenti. Cena spoločného žitia bola omnoho väčšia ako to, že každý máme svoju stoličku v EÚ. Cenu Československa alebo československého sna pochopíme oveľa neskôr.

Viedli ste fórum do prvých slobodných parlamentných volieb v roku 1990. Hneď po voľbách ste odišli z politiky a vzdali ste sa možnosti stať sa premiérom. Prečo?

Človek niekedy musí niesť dôsledky svojej nezrelosti a nedomyslenosti vlastných rozhodnutí a činov. Veľmi skoro som nesúhlasil s tým, ako sa OF správa. Už 10. decembra som povedal, že skončím. Nechal som sa prehovoriť, aby som pomohol do volieb, pretože Havlovým odchodom došlo k delegitimizácii fóra a VPN. Niekto musel vyhrať voľby, ale nikto na to v tej chvíli nemyslel. Nechal som sa prehovoriť, že do volieb pomôžem. Bolo to veľmi nedospelé. Nikto neveril, že sľub dodržím a 10. júna neprídem. Poistil som si to. Nebol som vo fóre zamestnaný ani som nepoberal plat. Jednoducho som odišiel.

Predsa len, bojovali ste za spoločenskú zmenu a mohli ste k nej prispieť. Nebolo vám to neskôr ľúto, že ste mohli zotrvať alebo tam boli tak veľké rozkoly, že sa nedalo?

Asi to druhé. Navyše som bol v tom čase naozaj neuveriteľným spôsobom zasiahnutý. Boj s režimom ma pripravil o dieťa i otca, ktorého štátna bezpečnosť vypočúvala tri dni po sebe, aj keď vedela, že je veľmi chorý. Uvedomoval som si, že som najbližších poškodil hrozným spôsobom. Potreboval som sa s tým vyrovnať a naučiť sa hovoriť s normálnymi ľuďmi. Navyše som naozaj nevedel urobiť kompromis. A keď neviete robiť kompromisy, nemáte čo v politike robiť. Našťastie, som si to uvedomoval. Nedokázal som si predstaviť, že by som si sadol k stolu a rokoval s komunistami. Ľudia ako Václav Klaus alebo Vladimír Mečiar mi boli ľudsky odporní. A hovoril som im to. Obaja od začiatku klamali a veľmi neznášali, keď som im to hovoril. Predstava, že by som mal vedľa nich fungovať, to jednoducho nešlo. Nemal som na to žalúdok. Moja chyba.

V nedávnom rozhovore literárny vedec a učiteľ Valér Mikula uviedol, že November bol síce proti komunizmu, ale nie proti komunistom. Myslíte si, že sme sa dostatočne vyrovnali s minulosťo?

Vôbec sme sa nevyrovnali s minulosťou, ale to je česká i slovenská charakteristika a chyba. Milujeme mýty o tom, ako sme boli buď hrdinami, alebo obeťami, ale nechceme pravdu. Vyrovnať sa s minulosťou znamená ju poznať. My ale máme radšej tatíčkov a Svätoplukov, úplne nezmyselné pomníky. Ešte sme nedospeli.

Spomínali ste, že ste prišli do momentu, kedy ste nevedeli, čo ďalej. Čo bolo potrebné podľa vás vtedy urobiť?

Spojiť OF a VPN inštitucionálne, nezvoliť Václava Havla za prezidenta, keby zostal s tým telesom, tak by motor fungoval a politika by nebola to najdôležitejšie. Vysielali by sme ľudí do politiky, no kontrola by bola v revolučnom centre. Hneď ako sa VPN a OF rozdelili a išlo sa do obsadzovania komunistických štruktúr, už to bolo zle.

Prečo si myslíte, že začali tak skoro nezhody medzi Českom a Slovenskom, keď sme boli jeden štát? Už len keď si spomenieme na pomlčkovú vojnu.

To neboli nezhody, ale nedostatok vedenia a jasného cieľa. Keď sa objavilo vákuum, mnoho ľudí zrazu zistilo, že majú priestor na vlastnú iniciatívu, tak začali využívať možnosti. Vtedy existoval federálny systém založený na veľmi zložitom inštitucionálnom systéme – dve národné rady, dve národné vlády, dve komory federálneho zhromaždenia, federálna vláda, prezident. Všetci mali pocit, že záleží len na nich, ako sa situácia bude vyvíjať. Bolo tam deväť alebo desať subjektov, z ktorých každý mal svoj vlastný geniálny nápad.

Čo to bolo ego? Moc?

Áno. Svojím spôsobom je to prirodzené. Keď politický človek zavetrí väčší priestor pre seba a pre moc, začne tomu podliehať, klamať a prispôsobovať realitu.

Vy ste zavetrili, no z politiky ste, naopak, odišli.

Mal som na jednej strane rodinnú skúsenosť, pretože môj otec bol vysokopostavený komunista, vojnový hrdina. Začal protestovať a chcieť reformy skôr ako ostatní, takže ho vyhodili niekedy po roku 1968. Ako dieťa som mal skúsenosť zo života „hore“, potom som spadol na úplne dno. Pokiaľ išlo o moc, už ma nemohlo nič prekvapiť. Keď hovoríte k plnému námestiu a všetci volajú vaše meno, tlieskajú, je to pekné. No keď v sebe máte kontrolu, tak si poviete, prečo ho volajú? Čo som dokázal? Niektorým ľuďom, ako napríklad Václavovi Klausovi s Vladimírom Mečiarom stačilo, že ich majú ľudia „len“ radi. Boli preto ochotní urobiť čokoľvek. To ale nebol môj svet.

A tie nedorozumenia medzi Českom a Slovenskom?

Hlavným dôvodom iných názorov bol nedostatok komunikácie a predovšetkým nedostatok práce na spoločnej predstave, ako ďalej. Tým sa otvorili dvere pre všetkých ostatných. Ako prvé po voľbách prezident, federálna vláda, federálne zhromaždenie, všetci odišli takmer na dva mesiace na dovolenku a zostali iba národné vlády. Potom všetci prišli v panike, že Mečiar s Petrom Pithartom už spolu niečo chystajú, no už bolo neskoro. Nemôžete niečo tak zložitého a intímneho, ako je spolužitie dvoch národností, stavať na tom, že by bola škoda sa rozísť. Musíte to vedieť predstaviť ako niečo pozitívne, hrdinské a krásne. Nebol nikto, kto by toho bol schopný. Všetci iba fňukali, že by bola škoda, keby sme sa rozdelili, no nemohlo to, bohužiaľ, dopadnúť inak.

Tendencie boli už aj na Slovensku, kde neskôr vzniklo z Odboru medzinárodných vzťahov Úradu vlády SR samostatné Ministerstvo medzinárodných vzťahov SR resp. Ministerstvo zahraničných vecí SR.

To už boli logické dopady počiatočných chýb, ktoré sa stali na jar 1990. Tam sa odštartovala dynamika a s konečnou platnosťou šanca zmizla, keď po voľbách všetci odišli na dovolenku a nechali Pitharta s Mečiarom, aby sa hrali s konceptom federácie.

Bolo Česko a Slovensko na niečo takéto pripravené?

Nie. Nikto nebol pripravený. Veľmi ma baví, keď po 30 rokoch niekto vystúpi a povie, že to vedel dopredu. Nevedel.

Takže, keď sa s odstupom času pozriete na vývoj situácie, neľutujete, že ste odišli z politiky?

Nie, odviedol som potrebnú prácu. Asi som tam bol príliš dlho. Ale bola to pýcha dodržať slovo.

Čo ste mali na starosti v OF?

Organizovať chaos. OF bol totálny chaos, kde zo začiatku všetci chceli robiť politiku, ale boli dôležitejšie veci. Dohodli sme sa s produkciou divadla Laterna magika, obsadili sme dve kancelárie a začali sme robiť logistiku, analýzu, zbierať informácie, vysielať ľudí do regiónu. Vytvorili sme oddelenie, na dvere sme si dali ceduľu so skratkou HPV. Okamžite sa stala súčasťou slangu: „daj to HPV“, „to urobí HPV“. Nikto nevedel, čo skratka znamená. Asi po desiatich dňoch Ivan Havel, brat Václava, začal robiť vzťahových pavúkov, aby sme mali nejakú organizáciu. Až jemu sme prezradili, že znamená „holka pro všechno“. Veľmi sa smial, ale nechal to tam. Je uvedená vo všetkých historických knihách a asi dodnes nikto nevie, čo znamenala. Mali sme na starosti všetko, od zaistenia jedla a čistých košieľ pre ľudí, ktorí išli na rokovania, až po tajné vyjednávanie so sovietskou ambasádou. Pamätám si, že počas jednej z prvých nocí začali autá nabiehať na študentov, ktorí lepili plagáty. Zatelefonoval som na Mestský výbor KSČ. Začal som kričať do telefónu. Predstavil som sa ako zástupca Obvodného výboru KSČ Praha 5 a povedal som, čo sa deje a že priebeh mal byť mierny. Pýtal som sa, kto za to nesie zodpovednosť.

A čo vám odpovedali?

Všetci už v tej dobe mali strach. Keď človek kričal, povedali, že to zaistia a zistia, čo sa deje?

Pri vyjednávaniach s komunistami to nebolo o tom, že odstúpením urobia veľké gesto. Tlak na nich bol tak silný, že by to aj tak neustáli. A hlavne, táto vlna odporu nebola len v Československu. Mohli vidieť, k čomu to povedie.

V tých chvíľach nám nestačila fantázia. Navyše sme nepoznali ešte tlak, ktorý bol na nich vyvíjaný zo Sovietskeho zväzu. Až po čase sme zistili, že Sovieti niekoľko mesiacov každému v politbyru hovorili niečo iné. Keď prišlo ku kríze, neverili jeden druhému, preto to vzdali. Ich legitimita sa odvíjala od okupácie v roku 1968. A keď im Sovieti povedali: „Tak páni, dosť!“ nemali iný zdroj legitimity a už ani odvahu siahnuť k násiliu. Napríklad sa nevie, že v niektorých okresoch, napríklad v Ústí nad Labem, krajský tajomník vydal rozkaz milíciám, aby strieľali. Milicionári však odmietli. Bolo to neuveriteľne riskantné. Mali sme šťastie. Navyše sme robili 24 hodín denne. Vytvárali sme alternatívne scenáre pre rokovania. Komunisti už nestačili, boli to starí, ustrašení páni, ktorí si navyše neverili. Pre nich bolo jednoduchšie to vzdať. No tým to hodili všetko na nás a my sme neboli pripravení.

Komunisti si paradoxne aj tak našli v živote oboch krajín nejaké miesto. Niektorí plynulo prešli do politického života a v podstate sa tešia určitej podpore aj v súčasnosti. Ako je to možné?

To je len naša chyba. Skúste si predstaviť, že by v roku 1975, 30 rokov po vojne, v nemeckom parlamente zasadala Hitlerova NSDAP. Šialená predstava. U nás je to „normálne“. Hovoríme o strane, ktorej vedenie schválilo plány Varšavskej zmluvy na atómový úder proti západu s tým, že dopredu počítali s 50 až 70-percentnou stratou obyvateľstva v prípade odvetného atómového úderu. My necháme ľudí, ktorí podpíšu genocídu vlastného národa, v politike? To je nedôstojné. Za zločiny sa mali spovedať, i keby to bolo formou, ako v Latinskej Amerike alebo južnej Afrike v podobe Komisie pravdy. Aby boli donútení povedať pravdu o tom, čo sa dialo a potom by dostali amnestiu, fajn. Ale nikdy za žiadnych okolností nemali mať účasť na novom politickom poriadku.

Nežná revolúcia sa dáva za vzor ako nenásilná, okrem zákroku na študentov. Práve ten bol spúšťačom na vytvorenie OF. Násilie niektorí milicionári odmietli, malo sa však podľa vás použiť na potlačenie?

Keď vystrelíte, musíte vedieť, čo bude ďalší deň. Môžete zabiť 100.000 ľudí, ale čo potom? Všade sa to navôkol rútilo. Komunistická strana už nevedela ponúknuť spoločnosti jasnú predstavu o lepšej ceste. Pre mňa to bolo bezvýchodiskové. V takejto situácii úvaha, či vydať rozkaz k streľbe je omnoho zložitejšia. V 50. rokoch by neváhali ani sekundu.

Ako podľa vás skončili OF a VPN?

Ako vyfúknuté balóniky. Urobili obrovskú prácu. Mali historický význam, ale tým, že sa príliš skoro prešlo na inštitucionálnu politiku, stratili zmysel, rešpekt a boli odoslané do histórie.

Momentálne okrem iného učíte na New York University v Prahe. Prednášate študentom aj o tom, čo sa kedysi stalo. Čo im hovoríte, prečo bola Nežná revolúcia dôležitá?

November 89 je už iba symbolom. Dôležité je poznanie, že sú chvíle, keď záleží na každom jednotlivcovi. Politické systémy, politické strany, komunikačné prostriedky, sú iba nástroje. Ale pocit ľudskej hodnoty musí vychádzať z každého človeka. Neopiera sa o to, že som lepší ako ostatní, ale že máme všetci rovnaké šance a práva a sme ochotní sa za ne postaviť. Pokiaľ sa nenaučíme vážiť si každého dobrého človeka, pretože je dobrý a nie preto, že hovorí nejakým jazykom, máme problém. A toto sa snažím ľuďom povedať.

Naplnili sa očakávania z Nežnej revolúcie? Čo z nej žneme po 30. rokoch?

Na toto neviem odpovedať. Žiadne očakávania som nemal. Pre mňa to bol výbuch ohňostroja, ktorý som nečakal. Snažil som sa užiť si to a odviesť prácu. Určite by som bol radšej, keby to vyzeralo inak. Pre mňa však každý deň, keď sa nebojím, je sviatok. Takže nemám prečo ľutovať. My, ako disidenti, sme otvorili dvere a v tom je obrovská zásluha. Dali sme nádej. To, že si s tým slobodná spoločnosť robí, čo chce, a že to občas nie je pekné, je mi ľúto. Ale spoluúčasť na tom máme všetci.