Príčiny súčasnej imigračnej krízy však treba hľadať už v čase rozpadu koloniálneho zriadenia, keď vtedajšie koloniálne veľmoci rysovali hraničné čiary bez akéhokoľvek ohľadu na etnické, kultúrne či náboženské pomery. Ak by sa vtedy zohľadnili aspoň základné parametre funkčnosti nových štátov, nikdy by nemohli vzniknúť Irak, Líbya či Sýria v  ich dnešnej podobe, rovnako ako mnoho ďalších krajín. Naopak, už dávno mal vzniknúť nezávislý Kurdský štát, keďže je to najväčší národ (čítajúci 16 miliónov ľudí), ktorý dosiaľ nemá svoj štát. Je potom logické, že takéto umelé útvary mohli existovať len v diktatúrach, v ktorých akákoľvek kritika bola tvrdo sankcionovaná a problémy sa dlhodobo neriešili, ale len zametali pod koberec. Keď potom prišla arabská jar a diktatúry postupne padali, to, čo ako tak držalo vďaka diktátorským režimom, sa začalo rýchlo rúcať. Dnes môžeme trpko konštatovať, že zo všetkých krajín, v ktorých prebehla arabská jar, len v Tunisku sa podarilo konštituovať ako tak demokratický režim sekulárneho charakteru s dlhodobejšou perspektívou, čo dokázali aj nedávne voľby, ktoré potvrdili nastavený politický kurz. Samozrejme, ani to ešte neznamená, že Tunisko je za vodou. Séria teroristických útokov či už v múzeu Bardo v tuniskej metropole alebo v letovisku Súsa na pláži jasne ukazuje, že tento úspešný príklad “westernizácie” je obrovským tŕňom v oku islamistom, ktorí rozhodne nemajú v úmysle pustiť Tunisko len tak bez boja. Čo s týka Líbye, je to de facto zlyhaný štát rozdelený minimálne na tri entity, ale proces jeho rozpadu ešte rozhodne nie je zavŕšený. Na jeho území operujú desiatky rôznych kmeňových frakcií, ktoré medzi sebou zvádzajú boj predovšetkým o nerastné bohatstvo. Akákoľvek centrálna vládna autorita je čírou fikciou, jediné, čomu sa tu bezpečne darí, sú únosy západných expertov a vymáhanie výkupného. Navyše, v kontexte imigračnej krízy je práve Líbya kľúčovou krajinou. V čase Kaddáfího pôsobila Líbya ako akési “africké Švajčiarsko”. Prísne centralizovaná moc, fungujúca administratíva a obrovské infraštruktúrne projekty (napríklad megaprojekt vodovodu, ktorý mal priviesť podzemnú vodu zo Sahary k pobrežným mestám) udržiavali množstvo afrických gastarbeitrov predovšetkým z Eritrey, Somálska či Sudánu na území Líbye. To všetko po páde Kaddáffího režimu padlo a iniciovalo obrovskú imigračnú vlnu smerom do Európy, predovšetkým do Talianska.

Experiment s demokraciou v Egypte nevyšiel. Vláda Moslimského bratstva sa ukázala ako nekompetentná a navyše aj veľmi militantná. Krajina po roku vlády stála na prahu občianskej vojny a predišlo sa jej pravdepodobne len vďaka vojenskému prevratu, ktorý na čelo krajiny vyniesol generála Sisiho. Irak a Sýria sú tiež príkladom hlúpej politiky veľmoci. Základnou príčinou exodu obyvateľstva je totálne nezvládnutie zahraničnej politiky Spojenými štátmi a ich spojencov – USA a jeho spojencov v Sýrii a v Iraku. Značná časť utečencov z tejto časti sveta je tu aj vďaka vzniku Islamského štátu, ktorý vznikol  ako priamy dôsledok absolútne neprijateľnej, tupo sektárskej politiky bábkového lídra Iraku Núrí al-Malíkího. Tento proamerický diktátor už od svojho  zvolenia začal prenasledovať sunnitov – vytlačil ich zo štátnej správy, z armády, či pred tým z vládnej strany Baas a začal  budovať štát, ktorý brutálne vytesňoval významnú menšinu sunnitov z akejkoľvek participácie na moci. Toto jeho takmer desaťročné bačovanie viedlo k radikalizácii sunnitov, ktorí na území Sýrie a Iraku vytvorili vlastný kalifát, teda extrémistický Islamský štát, ktorý likviduje ako šítov, alavitov, tak maronitských kresťanov či jezídov. Podobne západná destabilizácia Sýrie viedla v podstate k zlyhaniu  tohto štátu, ktorý je dnes de facto len skupinou území, ktoré kontroluje tá či oná politická frakcia. Korene tohto konfliktu sú, samozrejme, podstatne hlbšie. Ten základný rozpor je v tom, že Irak vždy bol umelý štátny útvar zložený z troch entít – kurdskej, šítskej a sunnitskej a čoraz jasnejšie sa ukazuje, že šanca konsolidovať tento štátny útvar a stvoriť z neho životaschopnú entitu,  už asi nebude možná. Všetky tieto okolnosti vedú k tomu, že juh a juhovýchod Európy sú dnes vystavené nebývalej imigračnej vlne. To však nie je všetko. Okrem Grécka a Talianska, kam tradične tranzitujú utečenci zo Sýrie, Iraku, Afganistanu a čiastočne aj Sudánu, Somálska či Eritrey, schytáva obrovský nával utečencov z Kosova aj Maďarsko. Stavba povestného vyše 170 km dlhého plotu medzi Srbskom a Maďarskom je len ďalším symptómom nezvládnutej situácie. Ukázalo sa, že dať suverenitu a uznať štátnosť hrdlorezom z UÇK, ktorí bezpochyby dokážu úspešne distribuovať drogy po celej Európskej únii, alebo obchodovať s orgánmi zajatých Srbov, ale rozhodne nie riadiť krajinu, bolo krajne podlé a cynické. Dnes teda Európa žne dôsledky svojich veľmi zlých rozhodnutí, nakoľko sa Kosovo stalo totálne zlyhaným štátom s extrémnou chudobou, nezamestnanosťou a kriminalitou. Na zjavnú a absolútnu neschopnosť jej politicko-mafiánskych vlád riešiť patovú situáciu, reaguje väčšina obyvateľstva masovým exodom do vyspelejšej Európy. Problém sa tak vracia k tým, ktorí ho spôsobili. Roman Michelko