Bratislava 8. septembra (TASR) – Keby nebolo kamarátov, z Ivana Bellu by možno nebol prvý a jediný slovenský kozmonaut. Bella v rozhovore pre TASR priznáva, že to oni ho prihlásili za dobrovoľníka pre kozmický let. Počas náboru bol Bella služobne odcestovaný. Po návrate mu oznámili, čo vykonali a že ak nechce, nech ide za veliteľom, aby ho vyškrtol. "Išiel som, ale nie aby ma vyškrtol, ale aby som sa uistil, že v zozname naozaj som. Až tu sa začal reálne tvoriť môj sen o lete do vesmíru," povedal Bella. V rozhovore zároveň naznačil, že ešte neboli odhalené všetky tajomstvá ohľadom kozmických letov z čias súperenia socializmu a kapitalizmu. Nazdáva sa, že "čas ešte odhalí mnohé tajomstvá". Rozhovor vydáva TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre: myšlienky.

-Vždy ste chceli byť astronautom? Je to váš splnený detský sen?-

Chcel som byť všeličím, cez kominára, kuchára, automechanika, šoféra a určite by sa v tom našiel aj kozmonaut. Ale keď som začal vnímať svet trošku reálnejšie, nesníval som o tom stať sa kozmonautom. Sústreďoval som sa, aby som vykonával svoju prácu čo najlepšie a reálne som začal uvažovať o možnosti stať sa kozmonautom v čase, keď sa táto možnosť vyskytla.

-Kedy to bolo?-

Keď vtedajší veliteľ vzdušných síl generál Gombík chodil po útvaroch a hľadal dobrovoľníkov. Ja som bol vtedy služobne vzdialený. Ale keďže ma kamaráti poznali, vedeli, aký mám vzťah k veciam, ktoré rozširujú obzory a posúvajú ľudské hranice, prihlásili ma. Keď som sa vrátil, len mi oznámili, že ma nahlásili na kozmický let a že ak nechcem, nech idem za veliteľom aby ma vyškrtol. Išiel som, ale nie aby ma vyškrtol, ale aby som sa uistil, že v zozname naozaj som. Až tu sa začal reálne tvoriť môj sen o lete do vesmíru.

-Ako ste sa dostali na výcvik a následne do kozmu?-

Predchádzalo tomu veľa činností. Okrem prihlásenia sa sme museli všetci dobrovoľníci absolvovať viac ako 100 rôznych lekárskych vyšetrení, kde sa okrem zdravotného stavu zisťovala psychická a fyzická kondícia, odolnosť voči stresom. Tak sa okruh kandidátov zužoval až sme zostali štyria, ktorí sme odleteli priamo do Hviezdneho mestečka, kde sa nachádza centrum prípravy kozmonautov. Tam sme absolvovali taký istý maratón vyšetrení plus ďalšie, ktoré neboli schopní urobiť na Slovensku. Napríklad vyšetrenie v centrifúgach, kde nás točili do preťaženia 8G, vyšetrenia na vestiburálnych kreslách a iné. Až tu sa rozhodlo, že ja a Michal Fulier spĺňame podmienky, aby sme mohli absolvovať prípravu a niekto z nás by mohol poletieť do vesmíru.

-Niektoré vyšetrenia boli asi dosť náročné…-

Áno, mnohé boli drastické a náročné. Napríklad nás vyviezli do výšky 7,5 km v podtlakovej komore, čo je už zhruba 500 m pod hranicou života, a tu sme bez kyslíkových masiek museli riešiť na oko nie zložité matematické rovnice za určitý čas. Sledovali tu ako je organizmus odolný voči nízkemu tlaku a nedostatku kyslíku a ako je schopný pracovať aj v týchto podmienkach. Pichali do nás rôzne rádioaktívne látky a potom citlivými prístrojmi sledovali ako v tele cirkulujú, ako sa dostanú von. Boli sme zröntgenovaní od hlavy po päty. Povedali nám, že sme dostali takú dávku RTG žiarenia, že päť rokov by sme sa mali vyhýbať röntgenu. Boli to "hektolitre krvi", pretože z nej sa dá analyzovať všetko.

-Ako prebieha príprava?-

Prvá časť bola teoretická kozmická príprava. Zahŕňa všetky oblasti, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú kozmonautiky. Teória lietania kozmických telies, kozmická navigácia, astronómia. Ešte aj v súčasnosti musia kozmonauti vedieť využívať na orientáciu kozmické telesá. Ak by totiž došlo k zlyhaniu techniky, to je jediný spôsob ako sa môžu zorientovať a vrátiť sa na Zem. Bolo tam množstvo technických predmetov, pretože kozmonauti musia dokonale poznať konštrukciu a fungovanie jednotlivých systémov a zariadení transportnej lode, ale tiež orbitálneho komplexu. Všetko musia byť schopní vyriešiť sami bez pomoci zo Zeme. Okrem teoretickej musia kozmonauti absolvovať aj praktickú prípravu. Prebiehala na plne funkčných trenažéroch, kde sa dajú imitovať všetky režimy letu od usadnutia do rakety cez štart, manévrovanie vo vesmíre až po návrat. Príprava v trenažéroch bola náročná, lebo človek v stiesnených priestoroch modulu neustále riešil problémy. Sotva sa vyriešil jeden, okamžite blikalo niečo iné. Boli to denne 8 – 10 hodín strávených v trenažéroch pod neustálym psychickým tlakom.

-Ako veľmi je podobná simulácia na Zemi s realitou vo vesmíre?-

Simulácie technických parametrov transportnej lode a orbitálneho komplexu je reálna. Všetky systémy, zariadenia fungujú ako v štandardnej kozmickej lodi. Čo sa týka imitácie podmienok bezváhového stavu, to je omnoho zložitejšie. Krátkodobo sú schopní vytvoriť podmienky mikrogravitácie teda bezváhového stavu. Robia špeciálne manévre v lietadle, ktoré je na to upravené. Z výšky 9 km to pustí strmhlav dole, aby to rozbehol na maximálnu rýchlosť a pri nej zhruba na výške 6 km to natiahne do stúpania. A pri presne stanovenej rýchlosti začne robiť špeciálny manéver, kde je v podstate krátkodobo na asi 25-28 sekúnd schopný vytvoriť podmienky bezváhového stavu. Je to krátky čas, ale stačí na to, aby si človek nacvičil základné systémy fungovania tela v podmienkach bezváhového stavu.

-To sú aké?-

Ako sa pohybovať, ako si obliecť a vyzliecť skafander či ako manipulovať s materiálom. Lebo aj keď telesá v bezváhovom stave nevážia v podstate nič, zákony fyziky platia aj vo vesmíre. Čiže keď máte 50 kilovú platňu, ktorá sa pred vami voľne vznáša v priestore, a potrebujete ju dostať z bodu A do bodu B, nedá sa preniesť, pretože aj vy sa vznášate. Musí sa nejako uchytiť a posunúť. Treba si uvedomiť, že tam platí zákon akcie-reakcie. Že kozmonaut si musí o niečo upevniť nohy alebo sa oprieť chrbtom o pevný predmet, pretože keby do predmetu strčil, letel by síce smerom, kam ho chce dostať, ale kozmonaut by letel opačným. Na obrazovke vyzerá jednoducho, keď sa kozmonauti vznášajú, predmety sú ľahké ako pierko. Ale v skutočnosti je to veľmi náročné.

-Čo prvé Vám napadlo, keď Vám oznámili, že poletíte?-

Prvýkrát sme sa dozvedeli, kto by mohol poletieť, asi v polovici prípravy. Neočakával som to. Očakával som, že prednosť dostane Michal Fulier, ktorý je o 10 rokov starší, mal vyššiu hodnosť, bol na vyššej funkcii. Že mne povedia, ty si ešte mladý, ešte dostaneš šancu. Na druhej strane som si uvedomoval, že to ešte nič neznamená, ešte bol pred nami polrok prípravy. Za ten čas sa mohlo udiať všeličo. Definitívne sa rozhodlo zhruba tri dni pred štartom. Pocity boli zmiešané. Na jednej strane radosť, na druhej som si začal uvedomovať tú obrovskú zodpovednosť. Začal som si uvedomovať, že Slováci nielen na Slovensku, ale na celom svete budú s veľkým napätím sledovať celý let a budú zvedaví ako zvládnem svoje úlohy a ako budem reprezentovať Slovensko.

-Keď nadišiel deň D, mali ste strach?-

Strach ani nie, rešpekt. Človek k tomu nesmie pristupovať suverénne. Musí si byť vedomý toho, že určité riziká tam sú a musí byť maximálne sústredený.

-Keby prišla opäť možnosť letieť do vesmíru, išli by ste?-

Keby išlo len o absolvovanie prípravy a kozmického letu, určite by som neváhal. To, čo človek zažije vo vesmíre, je neopakovateľné. Ale na druhej strane byť prvým a jediným kozmonautom je veľmi náročné. Za 15 rokov od toho kozmického letu sa výrazne zmenil život môj aj mojich blízkych. Absolútne som prišiel o súkromie, deti takmer 15 rokov vyrastajú bez otca. Bolo to veľmi náročné. Takže z tohto hľadiska, keby sa opäť naskytla možnosť pre Slovensko pripraviť ďalšieho človeka, chcel by som byť v tíme či už ako náhradník alebo odborný poradca. Ale pravdepodobne by som dal šancu poletieť niekomu inému.

-Bolo niečo, čo vás vo vesmíre prekvapilo?-

Nestretol som sa s ničím, čo by nás prekvapilo. Boli sme v podstate pripravení na všetko, čo sa môže vo vesmíre stať. Okrem toho, čo sa nedá na Zemi nacvičiť, je dlhodobý pobyt v bezváhovom stave, keď dochádza v organizme k pomerne drastickým zmenám. Prvých pár dní si človek dosť vytrpí, pretože adaptácia je veľmi náročná.

-Čo si máme predstaviť pod takýmito drastickými zmenami?-

Keď je v bezváhovom stave človek dlhšie, v prvých dňoch sa to najviac prejavuje bolesťou hlavy, čo je spôsobené prerozdelením tekutín v organizme. Vďaka tomu, že vo vesmíre nie je gravitácia, tekutina je vytláčaná hore a máte pocit ako keby vás niekto na Zemi zavesil za nohy a nechal vás visieť dolu hlavou päť či šesť dní. Kozmonauti majú napuchnuté červené tváre, všetky mäkké tkanivá sú nasiaknuté vodou ako špongia, ťažšie sa dýcha. Je to spojené s obrovským bolesťami hlavy. U mňa trvala základná adaptácia asi štyri dni. Ďalším nepríjemným adaptačným sprievodným javom je rozhodenie vestibulárneho systému, čo je orgán v strednom uchu. Vďaka nemu je človek schopný na Zemi zistiť svoju polohu aj so zatvorenými očami. V bezváhovom stave je to iné. Rozhodenie tohto orgánu spôsobuje krátkodobé problémy s orientáciou, môže vám byť nevoľno, môžete zvracať. Vďaka tréningu na centrifúge a vestibulárnych kreslách u mňa prebehla táto adaptácia veľmi rýchlo.

-Počas vášho pobytu vo vesmíre ste nevystúpili do otvoreného vesmíru. Chceli ste to niekedy urobiť?-

Výstup do otvoreného vesmíru je veľmi náročný. Kozmonaut musí použiť špeciálny skafander, je to v podstate malá transportná loď, ktorá mu musí zabezpečiť prežitie v otvorenom vesmíre. Počas môjho osemdňového kozmického letu nebol naplánovaný výstup do otvoreného vesmíru. Ten sa používa len v špeciálnych prípadoch. Samozrejme, keby sa vtedy takáto možnosť vyskytla, veľmi rád by som si to vyskúšal.

-Je možné, aby sa astronaut odtrhol, ak vyjde von z rakety?-

Možné je všetko, ale sú urobené všetky opatrenia, aby sa to nestalo. Človek je pripevnený ku kozmickému telesu lanami a karabínami. Sú to dve laná, aby nedošlo k odpútaniu sa od lode ani v prípade, že prepína jednu karabínu z jednej úchytky na druhú. Vždy sa odopína len jedna, až keď je upevnená, prepína sa druhá. Používajú sa aj rôzne úchyty na nohy. Nohy sa používať nedajú, slúžia len ako kotviace zariadenie.

– Ako ste si zvykli na to, že sa nemôžete normálne umývať, alebo že normálne nemôžete ísť na toaletu?-

Hygiena je vyriešená veľmi dobre. Vykonáva sa pomocou utierok, ktoré sú rôznej veľkosti. Sú dva druhy – vlhčené a suché. Vlhčené sú napustené vodou a dezinfekčným prostriedkom. Suché sú na to, aby ste sa vyutierali dosucha. Všetko sa potom vyhodí do odpadu, nič sa neperie. Oblečenie používajú kozmonauti jednorazové. Je to veľmi hygienické. Vlasy si umývajú špeciálnymi šampónmi, ktoré si vmasírujú do vlasov a potom vyutierajú utierkou. Ja to samozrejme poznám iba z rozprávania. Zuby sa umývajú štandardne. Na holenie sa používajú elektrické holiace strojčeky a s nimi aj vysávač podobne ako pri strihaní. Aby drobné chĺpky nepoletovali v priestore a kozmonauti ich napríklad nevdýchli.

– A čo jedlo? Ako vyzerá kozmická strava?-

Jedlo v súčasnosti je už veľmi podobné tomu, čo jedávajú ľudia na Zemi. Už to nie sú žiadne tuby alebo tabletky. Používa sa niečo ako minútkové sáčkové polievky. Druhé jedlá sú konzervy. Počas mojej prípravy boli z ruskej strany schopní pripraviť aj 100 druhov rôznych potravín. Kozmonauti už na Zemi absolvujú výber stravy. Bodujú jedlá, ktoré sú im schopní pripraviť. Tím špecialistov na výživu im potom vytvorí jedálny lístok z jedál, ktoré im najviac chutili. Lístok zostaví tak, aby zodpovedal požiadavkám kozmonauta pokiaľ ide o kalórie, minerály, vitamíny a všetko, čo potrebuje. Potom sa kozmonaut týždeň stravuje podľa tohto jedálnička, aby zistili, či vyhovuje. Strava sa pripravuje na špeciálnych farmách, ktoré sú v oblastiach s minimálnym znečistením pôdy, vzduchu… Je tam hovädzie, bravčové, teľacie mäso, ryby od výmyslu sveta, zemiaky, ryža, zelenina. Na spestrenie stravy majú keksíky, čokoládky. Na pitie vodu, práškové limonády, kávu, čaj…

-Mali ste so sebou nejaký talizman?-

Áno. Každý kozmonaut má možnosť zobrať si 1,5 kg svojich osobných vecí. Ja som mal fotografie rodiny, známych, mal som našu vlajku, vlajku vojenského útvaru leteckej základne Malacky, z ktorej som ako vojenský pilot vyšiel. Dostal som talizman od rodiny – malého chlpatého psíčka.

-Čo Vám vo vesmíre najviac chýbalo?-

Chýbala mi rodina, ale nebolo to nič mimoriadne. Nebolo to prvýkrát, čo som bol bez nej. Ako vojak som zažil podstatne dlhšie odlúčenie ako bolo osem dní kozmického letu. Jediné, čo mi tam asi chýbalo, bol čas. Niektoré experimenty boli totiž veľmi časovo náročné. Najmä tie s japonskými prepeličkami, ktoré som vykonával.

-Priestory rakety pre astronautov nie sú asi veľké. Ako ste to zvládali?-

Transportná loď, ktorá má vyviezť kozmonauta do vesmíru a naspäť, hlavne veliteľský modul je naozaj veľmi tesný. V rakete sa sedí v tzv. embryonálnej polohe, zbalený do vajíčka. Ja som nikdy nemal s takým tesným priestorom problém, pretože ako vojenský pilot som lietal v lietadlách MIG 21, ktoré tiež neoplývajú komfortom vo vnútri kabíny. Problém bol ale v tom, že v embryonálnej polohe človek zotrváva pomerne dlhú dobu pred štartom aj počas neho. Kým sa môže trochu uvoľniť a vystrieť, zotrvá v tejto polohe sedem hodín, čo je pomerne nepríjemné. Po pár hodinách si necíti nohy, potom celé telo. Je to dosť bolestivé. V transportnej lodi strávi človek dva dni. Keď sa už môže uvoľniť po tých siedmich hodinách, dá sa využiť aj ďalšia časť transportnej lode, tzv. bytový odsek, kde tiež nie je veľa miesta. Keď sa človek dostane na orbitálnu stanicu, je to o čosi pohodlnejšie.

-Ako sa bojuje proti tomu, aby ste nedostali ponorkovú chorobu?-

Dôležitá je psychická odolnosť, na tú sa kladie veľký dôraz. Pri zostavovaní posádok sa usiluje špeciálny tím psychológov dať dokopy ľudí, u ktorých je najmenší predpoklad konfliktu. Vyhnúť sa tomu ale nedá, pretože keď je človek 200 dní zatvorený v konzerve s jedným človekom, 24 hodín denne, 7 dní v týždni, tak môžu nastať určité problémy. Kozmonauti sú na to však pripravovaní, vedia, ako to riešiť. Ale nejde to tak, ako doma, že keď vás niekto naštve, buchnete dverami, idete do spoločnosti, do prírody. Tam sa každý zavrie do svojho kútika, rozdýchajú to a zase fungujú spolu lebo vedia, že sú jeden od druhého závislí.

-Prečo podľa vás ľudstvo nelieta na Mesiac, hoci sme ho už dosiahli?-

Mesiac je etapa v oblasti dobývania vesmíru, ktorá sa odohrávala v období súťaženia socializmu a kapitalizmu. Mesiac bol jedným z bodov súperenia. Zistilo sa, že je možné ho dosiahnuť a keď sa ukázalo, že Američania tam boli prví, Rusi od tohto finančne náročného projektu ustúpili. V súčasnosti sa opäť uvažuje o Mesiaci, ale z dôvodu, že by sa dal využívať ako akýsi medzistupeň pri dobývaní a výskume vesmíru.

-Ako to má vyzerať?-

Mesiac má oproti Zemi obrovské výhody. Na Zemi sú najväčšie energetické straty pri štarte, tzn. pri prekonávaní gravitácie a odporu vzduchu. Gravitačná sila Mesiaca, ktorý je menší ako Zem, je výrazne nižšia, tiež nemá atmosféru. Takže sa uvažuje, že by sa na Mesiaci dali budovať zariadenia, na ktoré by sa vyvážali súčiastky a zariadenia. Z nich by sa dali budovať väčšie kozmické lode, ktoré by boli schopné pozrieť sa ďalej do vesmíru. Jediný problém je, že aby tam ľudia mohli fungovať, potrebujú vodu, ktorá sa dá využívaj aj na výrobu kyslíka a vodíka. Kyslíka na dýchanie a vodíka na pohon pre spomínané telesá.

-Kedy vidíte šancu, že by mohli prví ľudia prísť na Mars?-

Hovorí sa, že o nejakých 20 či 30 rokov. Ja som trošku skeptický, pretože je to nielen technicky, ale najmä finančne veľmi náročné. Aj keby sa spojili veľké korporácie, či už USA, Rusko, Kanada, Japonsko a i., je to tak finančne náročné, že nepredpokladám, že by skôr ako o 40 či 50 rokov mohli ľudia pristáť na Marse.

-Holanďania pripravujú reality-show, v ktorej pôjde o cestu na Mars. Prihlásili sa vraj už tisíce ľudí. Lístok je však len jednosmerný. Čo si o takomto projekte myslíte?-

Neviem si predstaviť, ako by mohol v skutočnosti takýto projekt fungovať. Určite by sa našli dobrovoľníci, je veľa ľudí, ktorí sú ochotní ísť za hranice možného. Ale je veľmi diskutabilná otázka morálky a etiky, či by takéto niečo spoločnosť pripustila.

-Zrealizuje sa podľa vás?-

Určite sa to môže zrealizovať, ale predchádza tomu vyriešenie rôznych závažných technických problémov. Pretože let na Mesiac je jedna vec, ale zabezpečiť, aby tam ľudia mohli dlhodobo žiť, to je zatiaľ technicky veľmi náročné. Myslím si, že je to dosť nezvládnuteľné a aj finančne dosť nepredstaviteľné.

-Nedávno zverejnili ruské úrady skutočný dôvod smrti prvého kozmonauta Gagarina. Sú v archívoch podľa vás ukryté ešte nejaké tajomstvá z dobývania vesmíru v minulosti?-

Diskusia o smrti J. A. Gagarina sa viedla a vedie dlhú dobu. To že zahynul pri leteckej katastrofe bolo od začiatku jasné. Nejasné bolo len to, čo túto katastrofu spôsobilo. Teórií bolo niekoľko. V archívoch, hlavne ruských, sa určite ešte ukrývajú mnohé tajomstvá, ale postupne sa odtajujú. V období súperenia dvoch svetových veľmocí bolo povolené prezentovať len úspechy. Nezdary, medzi ktoré patrili aj stovky obetí technologických katastrof v spojení s lietaním do kozmu podliehali prísnemu utajeniu. Niektoré z nich však už boli zverejnené, vrátane videozáberov výbuchu nosnej rakety počas jej prípravy na štart, kde zaživa uhorelo cca 150 ľudí, prevažne študentov univerzity raketových konštrukcií, ktorí tam vykonávali stáž. Vtedy tam zahynulo aj niekoľko vysokých funkcionárov – generálov rezortu obrany, ale verejnosť sa takmer nič nedozvedela. Čas ešte odhalí mnohé tajomstvá.

Rozhovor s prvým a jediným slovenským kozmonautom Ivanom Bellom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.