Môj profil 
Predplatné
“Trvali niekedy aj šestnásť hodín. Neplatili dohody, že budeme spoločne informovať tlač, lebo každý chcel najmä seba ukázať v tom najlepšom svetle, a ak mal byť niekto na vine, vždy to musel byť ten z tej druhej delegácie,” uviedol pre TASR bývalý minister privatizácie a neskôr podpredseda SNR Augustín Marián Húska, člen slovenskej delegácie, ktorá rokovala s českými predstaviteľmi najprv o podobe spoločného štátu a neskôr, po Deklarácii o zvrchovanosti, o jeho rozdelení.
Slovenskú pozíciu spred prijatia Deklarácie približuje takto: “My sme netvrdili, že chceme nový štát, ale že chceme vlastnú štátnosť. Bola v tom určitá diplomatická obštrukcia, lebo v slovenskej spoločnosti bolo dosť zahriaknutých a teda nerozhodnutých ľudí. Úsilie o emancipáciu bolo dokonca predstavované ako klérofašizmus, a to nielen predstaviteľmi Českej republiky, ale aj slovenskými čechoslovakistami. My sme hrali s menšími tromfami, lebo oni vystupovali s tým, že ak sa nedohodneme, oni sú oprávnení vyhlásiť zrušenie spoločnej republiky”. Augustín Marián Húska hovorí, že chceli byť serióznymi partnermi pri rokovaniach, preto vytvorili a predstavili českým partnerom tzv. cestovnú mapu.
Situácia v lete 1992 bola zložitá, Húska priznáva, že patril medzi jadro vyjednávačov, ktorým išlo o štátnu samostatnosť. „Ešte pred hlasovaním o Deklarácii o zvrchovanosti sme sa dohodli na postupnosti krokov: najprv prijmeme deklaráciu, potom ústavu a keď už prijmeme ústavu, bude už iná situácia, lebo už budeme rovnocenní partneri. Potom už budú len dve možnosti. Buď prijmú súštátie formou únie alebo konfederácie. Alebo… Neboli sme ochotní uznať federáciu ako prostriedok emancipácie rovnocenného národa.” Všetko sa podľa Húsku zmenilo, keď prijal slovenský parlament Deklaráciu o zvrchovanosti a česká strana zareagovala tým, že prezident Václav Havel podal demisiu. “A bolo po cestovnej mape“, povedal vyjednávač Húska. Najviac ho dosiaľ mrzí, že Vladimír Mečiar bol príliš mäkký pri vyjednávaní o rozdelení spoločného majetku, teda o tom, čo ktorej novej republike po rozdelení spoločného štátu zostane.
“Boli to zložité rozhovory. Centrum aj informácie boli v Prahe, a Praha sa už rok-dva chystala na rozdelenie štátu”, konštatuje A.M.Húska a kladie si otázky, na ktoré je jediná odpoveď: “Kto už len poznal skutočný stav federálneho majetku, keď Slováci pri jeho správe neboli? Bol správny územný princíp delenia, teda každému ostane zo spoločného majetku to, čo bude na Silvestra 1992 na jeho území? Alebo použitie iného princípu (napr. územného) pri delení aktív a pomeru 2 : 1 pri delení pasív štátnej banky? A dalo sa zabrániť tomu, aby si Česi neprivlastnili vlajku Česko-Slovenska, aj keď v ústavnom zákone o delení majetku federácie odhlasovali princíp, že symboly spoločného štátu nikto z nástupcov nepoužije?” pokračuje Húska.
“Mne tak v rámci HZDS, ako aj v rámci slovenského politického tábora zazlievali, že sme priveľmi ustupovali a nemali sme to robiť aj za cenu, že sa Česi s nami nedohodnú. Ja som však hovoril, že za slobodu sa platí. Sloboda nikdy nie je zadarmo. Myslíte si, že neplatili Chorváti, Bosniaci, Macedónci a dokonca aj Srbi za svoju slobodu? Platili, a to aj krvou. Veď koľko ľudí umrelo v balkánskych vojnách? A my sme dosiahli, že sme rozdelili spoločný štát a založili demokratickú Slovenskú republiku bez jedinej kvapky”.
Pri príležitosti 23. výročia Deklarácie zvrchovanosti ukončil profesor Augustín Marián Húska svoje úvahy takto: “To znamená, obabrali nás, ale za slobodu sa platí. A my sme zaplatili radšej hmotne ako slovenskou krvou”.
Černák: Pri Deklarácii bol najväčší tlak na pleciach Petra Weissa a SDĽ
Pred 23 rokmi, keď sa prijímala Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky, bol v prvej vláde Vladimíra Mečiara ministrom hospodárstva za SNS Ľudovít Černák. „Ako človek, ktorý sleduje politiku, som evidoval pokusy o vyhlásenie zvrchovanosti hneď po voľbách v roku 1990 a takisto aj pred voľbami v roku 1992, pri oddelení Slovenského kresťanskodemokratického hnutia (SKDH) od KDH,“ povedal Černák pre TASR. Bol členom, ako povedal, „kľúčovej trojky HZDS, SNS a SDĽ, ktorá robila rozhodnutia za približne 110 -115 poslancov“.
Zvrchovanosť Slovenska bola v programe SNS od jej obnovenia po roku 1990. „Keďže pred voľbami 1992 HZDS ponúkalo päť možných variantov štátoprávneho usporiadania, rýchle prijatie Deklarácie o zvrchovanosti malo jasne ukázať českým partnerom, že diskusie o unitárnom štáte alebo o nejakom posilnení federácie nie sú na programe, a že sme ochotní a schopní rokovať o takom usporiadaní, ktoré bude znamenať, že na Slovensku budú konečne platiť slovenské zákony. V tom čase bola v hre ešte aj konfederácia, ale vývoj smeroval ku slovenskej samostatnosti”, konštatoval.
Na deň, keď parlament prijal Deklaráciu o zvrchovanosti, si jasne pamätá dodnes. „Bol krásny júlový deň, v starej budove Národnej rady bolo horúco nielen z toho, čo sa prerokúvalo, ale aj preto, že ventilátory nestíhali chladiť a museli sme pootvárať okná. Nálada sa niesla v slávnostnom duchu, na balkóne boli štátni aj cirkevní hodnostári. Stále sme však boli v napätí, lebo sme čakali, ako zahlasuje SDĽ. Hoci sme v tom čase mali v parlamente tesnú ústavnú väčšinu, snaha predsedu vlády Mečiara bola vtiahnuť do tohto procesu aj SDĽ, aby sme sa vyhli medzinárodnej kritike, že to je len vec HZDS a nacionalistických síl. Medzinárodne etablovaná SDĽ dodávala tomuto procesu európsky rozmer. Takže na SDĽ, konkrétne na Petrovi Weissovi a vedení strany, bol vtedy podstatne väčší tlak, ako sa to teraz hodnotí. S našimi hlasmi z SNS Mečiar automaticky rátal, ale intenzívne sa pracovalo na tom, aby presvedčili aj SDĽ, ktorá v tom čase disponovala asi 25-timi poslancami, že toto je správna cesta. Nakoniec, keď sa na hlasovacej tabuli ukázalo, že za Deklaráciu hlasovalo 113 poslancov, traja boli neprítomní a tí ostatní buď boli proti alebo sa zdržali hlasovania, konkrétne kresťanskí demokrati a Maďari, tak to bola obrovská úľava“, spomína Ľudovít Černák. „Tá chvíľa, keď sme spievali hymnu a keď predseda parlamentu Ivan Gašparovič a predseda vlády Vladimír Mečiar zodvihli podpísanú Deklaráciu nad hlavu, to je zážitok na celý život“, povedal pre TASR.
„Aby som bol úprimný, ja som Mečiara nepresviedčal. Jeho dominancia na slovenskej scéne bola vtedy veľká. A nebolo ho treba presviedčať. Po tomto kroku, ktorý česká strana do poslednej chvíle neočakávala, sa v médiách dokonca hovorilo, že to bude anarchia, pretože vlastne vyhlásením Deklarácie o zvrchovanosti budeme deklarovať, že federálne zákony na území Slovenskej republiky neplatia, skrátka také ‘bububu’. Keďže oveľa viac poslancov, ako je ústavná väčšina, Deklaráciu podporila, zaúčinkovalo to na českej strane tak, že prezident Václav Havel podal demisiu. Zrazu z piatich Mečiarových variantov nezostali po prijatí Deklarácie tri, ako si Mečiar myslel, ale zostala len jedna. A to diskusia o tom, ako sa inteligentne rozídeme. Bolo to skôr na česko-slovenskej diskusii, ako o presviedčaní Mečiara. On do poslednej chvíle, aj po prijatí Deklarácie, ešte pripúšťal možnosť diskutovať o konfederácii, ktorá bola vtedy chápaná ako nejaká „škôlka“ pred vstupom do Európskej únie. Konfederácia mala znamenať, že budeme mať spoločnú zahraničnú politiku, spoločnú obranu a spoločnú menu, ale vo všetkých ostatných veciach si budeme rozhodovať sami. Reakcia českej strany na vyhlásenie zvrchovanosti bola taká, že pripustila už len diskusiu o rozchode. V tom je význam Deklarácie”, poznamenal Černák.
Sedemnásteho júla podvečer sa Ľudovít Černák presunul na Krahule, do „Stredu Európy“, kde sa rozhorela prvá vatra zvrchovanosti. Pôvodne tam zamýšľal prísť aj Vladimír Mečiar, ktorého očakávali tisíce ľudí. Bolo to však inak, priznáva po rokoch pre TASR vtedajší minister hospodárstva a predseda SNS. „Bolo to zvláštne, pretože po vyhlásení výsledku hlasovania v Národnej rade, aj na moje prekvapenie, zachvátila Slovensko eufória, ľudia reagovali nadšene, spontánne vznikali akcie po celom Slovensku. Prišla informácia, že na Krahuliach pri Kremnici, pri Kostolíku sv. Jána, kde je pomyselne geografický stred Európy, organizujú oslavu zapálením vatry zvrchovanosti. Prijali sme to s nadšením. O chvíľu sa hlásili aj z ostatných miest Slovenska, východniari z Rožňavy, zo Spišskej Novej Vsi, aj oni organizovali takéto vatry. Na tú centrálnu pri Kremnici, z ktorej, myslím, bol aj televízny prenos, sme prisľúbili piati či šiesti členovia vlády, že prídeme. Pôvodne mal ísť aj predseda vlády, ten však neočakávane, bez vysvetlenia zmenil program a keď som mu hovoril, ‘Šéfe, tam je šesťtisíc vašich ľudí a ochrankári hlásia, že stále a stále pribúdajú, to nemôžete nechať len tak’, pomedzi zuby prehodil – ‘Pozdravte ich!’ Išiel som a keď som videl to nadšenie, tak som nemohol konať inak, a svoj prejav som prečítal ako Mečiarov pozdrav. Bol prijatý s obrovským nadšením. Povedal som si, že to bola taká malá lekárska lož, ktorá nikomu neublíži a pre tých ľudí bude satisfakciou. Ich nadšenie bolo nefalšované a fantastické“, zaspomínal si pre TASR Ľudovít Černák, ktorý si aj po 23 rokoch myslí, že to bol správny krok. „Tisíce ľudí, ktorí boli v novembri na námestí, teraz vyhlasujú, že keby boli vedeli, čo ich čaká, tak štrngať s kľúčmi nejdú… Aj 17. júla 1992 to bol trochu krok do neznáma, ale nestretávam sa s ľuďmi, ktorí by ho spochybňovali. Osobne si myslím, že to bol krok správnym smerom. Poviem úprimne, že súbežným vstupom s Čechmi do Európskej únie sa naplnili prognózy, že máme miesto jedného hlasu dva hlasy a že už nikdy sa nebude hovoriť o tom, ako Česi na nás doplácajú a ako my na nich robíme. Každý je sám sebe pánom. Bolo to správne rozhodnutie. Inak by som nekonal ani dnes”, uzavrel Ľudovít Černák.
.JPG)
.jpg)
