Môj profil 
Predplatné
V čom sa mohli mýliť účastníci akcie Hrdí na rodinu? Napríklad v tom, že dúhové podujatie bolo o slovenských homosexuáloch. V skutočnosti to bolo o homosexuáloch a o Slovákoch len sčasti: do značnej miery to bol medzinárodný karneval cestujúceho svetového LGBT cirkusu s účastníkmi od Ázie až po Ameriku: v dave bolo počuť veľmi veľa cudzích jazykov. Ťažko odhadnúť aké percento slovenských účastníkov boli LGBT jedinci, pretože vzhľadom na spolitizovanie akcie sa jej zúčastnilo aj veľmi veľa slniečkových heterosexuálov. A naopak, mnohí „inak orientovaní“ by na takúto akciu nikdy nešli.
Mýli sa tiež ten, kto uveril absurdnému údaju desaťtisíc účastníkov, ktorý sa zjavil v mainstreamových médiách. Takéto číslo by bolo silne prehnané aj v prípade, ak by všetok ten národ, ktorý bol na Hviezdoslavovom námestí, boli účastníci dúhovej akcie – ibaže počas letných sobotňajších popoludní zvykne byť toto miesto s vychytenou zmrzlinárňou, reštauráciami a promenádou plné aj bez akejkoľvek organizovanej akcie. Keby sme z uvedeného hausnumera jednu nulu škrtli, možno by sme sa ani veľmi nepomýlili pri odhade reálneho počtu ľudí, ktorí tam prišli zámerne ako účastníci akcie.
Mýlil by sa tiež ten, kto by sa azda domnieval, že akcia bola protestom spôsobeným tým, že teraz majú homosexuáli málo práv. Realita je taká, že v skutočnosti môžu mať dnes na Slovensku ošetrené všetko, záležitosti ohľadne dedenia, poskytovania zdravotníckych informácií, spolužitia, atď., na rovnakej úrovni ako muž a žena žijúci v manželskom zväzku, iba je potrebné to zabezpečiť spísaním patrične formulovaných zmlúv v zmysle platných zákonov.
Im ide o iné: oni podvedome cítia svoje zdravotné postihnutie ako postihnutie a prirodzene túžia sa vyliečiť, byť zdraví a dosiahnuť, aby sa aj tí druhí pozerali na ich vzťah ako na pekný, zdravý, prirodzený, skrátka presne rovnako ako na prirodzený vzťah muža a ženy. Vyjadril to do kamery aj jeden z účastníkov: „ide nám o to, aby nás nebrali ako chorých“. A to sa im celkom nepodarilo a ani sa nikdy nepodarí, lebo nikdy v histórii ešte žiadna ideológia neopantala úplne všetkých súčasne – vždy tu budú aj ľudia s jasným pohľadom na veci, ktorí vidia sexuálnu a reprodukčnú realitu tak, ako ju Stvoriteľ a príroda usporiadali.
Preto je ich snaha, napriek všetkej tej pestrosti a bujarému veseliu, v podstate smutná. Ten dav pekných mladých ľudí túžiacich po naplnení, ktoré neprichádza, potom ľahko podľahne komusi, kto im pre svoje politické ambície podsunul diabolskú myšlienku: poďme hľadať vinu v tých druhých. Čo z toho všetkého vyplýva? Nech by im štát ustúpil v čomkoľvek, nech by bola legislatíva akokoľvek prehnane naklonená v prospech ich požiadaviek, nikdy by nemohli byť spokojní.
A v čom sa môžu mýliť účastníci Dúhovej Pride? Napríklad v tom, že kritika LGBT by mala byť namierená konkrétne proti nim. V skutočnosti je to inak. Sotvakto má pocit, že ho azda ohrozuje drobný konkrétny Miško či Anička s nešťastne zauzlenými hormónmi a citmi, ale zato veľká a relevantná časť slušnej, dobrej, tolerantnej, zdravej, štandardnej populácie oprávnene vníma ako čosi cudzie a nebezpečné zahraničnú politickú LGBT mašinériu. Tento dúhový priemysel je pritom zjavne, prinajmenšom ideologicky, napojený na nadnárodnú slniečkarsku politickú agendu: dobrá Amerika, zlé Rusko, dobrý Brusel, zlý Salvini, dobrí migranti, zlí xenofóbi, dobrá globalizácia, zlí nacionalisti…
Môžu sa mýliť aj v tom, ak si myslia, že „tí druhí“ sú proti slušnosti, láske, porozumeniu a tolerancii. Mýlia sa, ak si myslia, že „tí druhí“ sú a priori nepriatelia, nenávidia homosexuálov a zhromaždili sa preto, lebo by najradšej riešili homosexualitu v duchu práva šaríja. Lenže tak to nie je. V skutočnosti veľká väčšina ľudí, ktorí sa v sobotu stretli pred bratislavskou katedrálou, tam prišla preto, lebo sami majú pocit ohrozenia. Citlivo vnímajú, že sú ohrozené samotné zdravé základy spoločnosti. Tí ľudia si dali tú námahu prísť, aby ukázali solidaritu s niečím, čo je predsa úplne prvotnou podstatou existencie ľudstva. Nie zástancovia rodiny sú tými, kto vyvíja tlak, kto agresívnym spôsobom tlačí na zmeny v spoločnosti.
„Dúhoví“ sa môžu mýliť aj v tom, že s „druhou stranou“ bude možné dosiahnuť nejaký kompromis, a potom ďalší, a ďalší, a tak salámovou metódou postupne presadiť aj veci, ktoré dnes patria medzi nepriechodné: pedofíliu, adopciu detí homosexuálnymi pármi a pod. Môžu si to myslieť, pretože v minulosti sa im podarilo určité legislatívne zmeny dosiahnuť, najmä na liberálnom Západe. Ibaže tu je treba rozlišovať medzi prospešnými zmenami, odstraňujúcimi zbytočnú diskrimináciu, a medzi agendou, ktorá už je za čiarou zdravého rozumu a je pre spoločnosť škodlivá. Je, samozrejme, vecou názoru, kde leží tá čiara. Avšak po jej prekročení a začiatku praktickej realizácie nejakej zvrátenej agendy, by zákonite musela prísť prirodzená reakcia – kyvadlo by sa nezadržateľne začalo vracať späť.
Tu totiž nie je miesto pre taký kompromis, ktorý by nebol kompromisom, ale víťazstvom politického nátlaku extrémistov. Každý takýto tlak bude znamenať vyhrotenie konfliktu (o ktorý možno niekomu ide predovšetkým). Môže to skĺznuť až do určitého banálneho klišé: my sme dobrí, tolerantní a vy ste zlí, lebo nám chcete bezdôvodne ubližovať. A to je presne bod, od ktorého sa už potom odvíja pekelná špirála nepochopenia a nenávisti, z ktorej len ťažko hľadať cestu späť.
Ivan Lehotský
.JPG)
