Hoax o ruskej hrozbe aj naďalej oficiálnou verziou: Zahraničný výbor Národnej rady odhlasoval, že naši vojaci zostanú aj naďalej v Lotyšsku

Bratislava 2. júna 2020 (HSP/Foto:TASR-MO SR)

Nazývajú to hybridné hrozby: mocnosť s nepriateľskými úmyslami vraj šíri prostredníctvom svojich agentov na naše územie určité ideológie, naratívy, dezinformácie a lži. Tak sa pozrime bližšie, ktorá veľmoc aké hoaxy šíri

Nikoho asi neprekvapí, že nová politická moc na Slovensku sa oveľa ochotnejšie prikláňa na stranu nekritických podporovateľov čo najtvrdšieho postoja NATO voči Rusku, než tá predošlá. Až príliš nahlas avizovala, že bude vzorne vykonávať príkazy z veliteľstva NATO, dávať dohodnuté dve percentá rozpočtu na zbrojenie a aktívne bojovať proti „hybridným hrozbám“.

Hybridné hrozby… každá povesť o takomto nebezpečenstve sa spravidla začína pri určitom kľúčovom tvrdení, od ktorého sa potom odvíja ďalšia argumentácia. A zväčša tou najzákladnejšou lžou každej veľmoci, ktorá chce mať cudzie územia vo svojej sfére vplyvu, je príbeh o tom, kto je útočník a kto je brániaca sa obeť. Pravda, v minulosti to nemuselo tak vždy byť, agresor sa jednoducho otvorene vyhlásil za agresora a dobyvateľa, ktorý druhých ide zožrať a zotročiť len preto, lebo môže. Takáto rétorika sa však v moderných časoch predsa len tak celkom nehodí.

Dnes sa agresori tvária demokraticky a humanisticky – a preto na agresiu vždy potrebujú zámienku. Keď si dostatočne presvedčivo, alebo aspoň dostatočne nahlas zdôvodnia, že sa vlastne bránia, tak potom ďalej už ľahko od toho odvodia záver, prečo treba zbrojiť, zasahovať do cudzích vecí a vyvolávať vojny. Základom imperiálnej komunikačnej stratégie teda je ľudí ohlúpiť – v podstate vždy úplne primitívnou a priehľadnou – lžou o útočníkovi a obeti.

Naša vláda a mainstreamové médiá nám hovoria, že agresorom je Rusko. Na tom je postavená celá vojenská doktrína NATO, tým je zdôvodňované, prečo by aj tá najchudobnejšia krajina EÚ mala dávať namiesto dôchodcom či školákom dve percentá svojho rozpočtu na militarizmus.

Ak sme však skutočne demokratickou a slobodnou krajinou, potom musí existovať celospoločenská diskusia o reálnosti tejto hrozby. Zdôraznime na tomto mieste, že toto naozaj nie je o tom, či je Rusko pre celý svet vzorom demokracie a nádejou na vybudovanie ideálnej spoločnosti, ako si to možno predstavujú niektorí nekritickí rusofili. Ale ak sme skutočne demokratickou a slobodnou krajinou, potom musí byť prípustné hľadať triezvy pohľad na podstatu geopolitických súvislostí a udalostí, ktorých sme svedkami, a podrobiť aj vojenskú propagandu ríše Západu otvorenej kritike.

Proamerické médiá ľudí, ktorí sa o to usilujú, márne označujú nálepkou rusofilstva či kolaborantstva s cudzou mocou – masy tých, ktorí napriek masmediálnemu valcovaniu jasne vidia, že strašenie ruskou hrozbou neznesie preskúmanie kritickým rozumom, sú najlepším dôkazom, že pravda sa umlčať nedá.

Oficiálna verzia považuje za dôkazy údajnej ruskej agresivity udalosti na Kaukaze z roku 2008, pri ktorých však dokonca aj komisia EÚ potvrdila, že ich vyvolalo Gruzínsko (viď TU), jednoznačné hlasovanie Krymčanov o spravodlivom a sebazáchovnom návrate domov, a tiež aj to, že okrem žoldnierov z mnohých iných krajín sa v národnooslobodzovacom boji na Donbase neoficiálne zúčastňujú aj ruskí „dovolenkári“.

Celý svoj mamutí militarizmus voči Rusku Západ stavia na lžiach o ruskej agresii v týchto troch prípadoch. Všetky tri tie situácie – viac vojenských konfliktov Rusko vo svojej novodobej histórii tuším ani neabsolvovalo, nerátajúc zmluvnú vojenskú pomoc Sýrii – sa pritom odohrávali na ruských hraniciach a vždy úzko súviseli so snahou Západu dobývať čoraz väčší kus ruského sveta. To majú byť hlavné dôkazy o útočných snahách Moskvy dobyť ďalšie a ďalšie európske krajiny.

Kto nemá záujem byť konzumentom takejto nehanebnej a hlúpej protiruskej propagandy, tomu nepadne zaťažko už pri pohľade na glóbus a rozloženie vojenských základní a strategických vojenských potenciálov uhádnuť, ktorý globálny blok v skutočnosti na koho útočí, a ktorý sa iba bráni. Naozaj nie je ťažké si všimnúť, kto realizuje celý svoj vojenský potenciál na vlastnom území, a kto naopak na cudzom, v oceánoch a krajinách celého sveta. A tiež to, že je iba jedna jediná taká krajina na svete, ktorá má cca 700 vojenských základní v približne 150 krajinách z cca 200 štátov, ktoré na tejto planéte existujú.

Je veľmi ľahké si tiež pozrieť štatistiku, kto vynakladá koľko peňazí na zbrojenie a zistiť, že výšku vojenských rozpočtov má globálny Západ rádovo vyššiu ako Rusko a vyššiu než celý zvyšok sveta. Lenže sú tu aj mnohé iné, jemnejšie náznaky ukazujúce kto je útočník a kto sa bráni.

Vezmime si napríklad štruktúru ozbrojených síl a výzbroje. Ktorá veľmoc ako jediná vo veľkom používa lietadlové lode, nástroj pomocou ktorého sa dá vojna preniesť do ďalekej krajiny? Kto vymyslel neviditeľné lietadlá, schopné zaútočiť nebadane, ako jednoznačne útočnú zbraň? A naopak, kto robí lietadlá radšej supermanévrovateľné, ktoré sú účinnejšie v priamom boji, pri napadnutí? Kto vyvinul na odstrašenie agresora technológiu „Mŕtva ruka“, čo je systém, ktorý vyšle smrtiace rakety na nepriateľa, ktorý prvý zaútočil, aj potom, keď už je celá krajina úplne zničená? Kto má samotnú podstatu vojenského priemyslu postavenú na raketách, ktoré nie sú použiteľné pri nejakej imperiálnej expanzii, ale iba ako odstrašenie, že ak nepriateľ zaútočí, tak ho zničia? Kto má reálny problém uchrániť si svoje obrovské územie a potrebuje sa chrániť týmto spôsobom?

Alebo sa môžeme pozrieť na oficiálne vojenské doktríny jednotlivých veľmocí. Ktorá krajina ako jediná deklaruje svoje „právo“ ako prvá „preventívne“ zaútočiť jadrovými zbraňami? Iste uhádnete – áno, správne, je to tá, ktorá ako jediná v histórii zatiaľ použila jadrovú zbraň na bezbranných civilistov. Všetky ostatné krajiny jadrového klubu majú vo svojej legislatíve zakotvené, že zbrane hromadného ničenia použijú len v krajnej núdzi, ak to najprv urobí nepriateľ.

A ktorá iná krajina na svete sa riadi tak škandalózne arogantnými, šovinistickými a nebezpečnými princípmi ako sú napríklad Wolfowitzova a Monroeova doktrína, čo sú základné kamene americkej zahraničnej politiky? Sú to princípy, od ktorých sa žiadny z vodcov amerického režimu nikdy nedištancoval, a z ktorých nedvojzmyselne vyplýva, že USA použijú úplne všetky možné prostriedky, aby zabránili niekomu narušiť ich dominanciu nad celou planétou.

Je to demokratické? No samozrejme, že nie: demokracia je, keď si ľudia vládnu na svojom území sami, a nie pod vojenským patronátom veľmoci, ktorá nedovolí zmenu pomerov smerom, ktorý by jej nevyhovoval – to potom nie je demokracia, ale obyčajný neokolonializmus a imperializmus.

Nie, oni väčšinou naozaj nepotrebujú jednotlivé poslušné krajiny sveta vojensky zabrať tankmi: keby si ich k sebe pričlenili aj administratívne, to by museli dať ľuďom v týchto kolóniách rovnaké práva, aké majú u seba, v krajine „vyvolených“. Už dávno zistili, že efektívnejšie je riadiť svet cez bábkové režimy a vojenská sila je iba poistka pre prípad, že by sa nedarilo.

Je azda za týchto okolností niečo čudné na tom, že veľké percento občanov Slovenska a planéty Zem otvorene, či aspoň potajomky tento spôsob fungovania sveta odmieta, je naladené protiamericky a fandí radšej novocárskemu Rusku, či dokonca otrokárskej Číne?

V pondelok 1. júna zasadol zahraničný výbor Národnej rady SR, ktorý veľkou väčšinou prijal uznesenie, že slovenskí vojaci pôsobiaci v Lotyšsku, na ruských hraniciach, ako súčasť medzinárodných síl NATO pod vedením nášho najväčšieho a najspoľahlivejšieho vojenského ochrancu a partnera, Spojených štátov amerických, tam ostanú aj naďalej. Proti hlasovali iba členovia výboru Andrej Medvecký (ĽSNS) a Štefan Kuffa (KDŽP) .

Ivan Lehotský