Viera Kalmárová sa hlavnou inšpektorkou stala v roku 2015, v čase ministrovania Juraja Draxlera. Vo funkcii je na päť rokov. Pred aktuálnym postom bola na čele školskej inšpekcie v Trnavskom kraji, predtým pracovala ako učiteľka v Trnave.

Pracovali ste ako učiteľka. Dnes ste hlavnou štátnou inšpektorkou. Zmenil váš pohľad na spoluprácu medzi učiteľom a žiakom počas vyučovacieho procesu?

V  zásadných veciach sa môj pohľad na vzťahy oboch kľúčových aktérov vzdelávania nezmenil. Vždy platilo a dodnes platí, že žiaci najviac oceňujú učiteľa, ktorý je síce náročný, ale pracuje so systémom pravidiel a hodnôt, ktorý sám dodržiava a pritom sa zaujíma o svojich žiakov aj ako o individuálne ľudské bytosti. Viem to potvrdiť viacerými autentickými výrokmi žiakov aj z tohto školského roka – „Nemal by byť v škole  preto, že musí učiť, ale  preto, aby chcel naučiť“. „Dobrý  učiteľ  učí  zo  srdca  a  nie  z knihy.“

Pokiaľ sa učitelia zameriavajú výlučne na výkon žiaka a pokrivkávajú v ľudskosti, alebo sa zameriavajú výlučne na pestovanie „priateľských“ vzťahov so žiakmi a pokrivkávajú v dosahovaní vzdelávacích cieľov, tak prvý typ vzťahu bude poznačený napätím a akýmsi kŕčom a druhý vzťah oberie učiteľa o posledné zvyšky odbornej autority, ktorá musí tvoriť súčasť jeho osobnosti.

Vidíte určité zmeny v kooperácii učiteľ rodič? Aký je dnešný postoj rodičov k učiteľom svojich detí, vypočujú si rady učiteľa na zlepšenie správania dieťaťa či jeho študijných výsledkov?

Rovnako ako učitelia, aj rodičia tvoria veľmi diferencovanú skupinu. Platí však to isté, čo v minulosti, že väčšina rodičov mieni konať v prospech svojho dieťaťa. Niektorí to robia rozumne, čo znamená, že majú požiadavky aj voči svojim deťom, ale zároveň sú schopní partnerským spôsobom riešiť prípadné problémy svojich detí v komunikácii so školou (ak na druhej strane nájdu partnersky naladených učiteľov).

Samozrejme, že vnímam trend značnej časti rodičov viniť zo „všetkých hriechov sveta“ školu. Každé hodnotenie výkonu alebo konania svojho dieťaťa, ktoré nie je úplne pozitívne, vnímajú ako osobný útok a urážku. Naozaj sa niet čo čudovať, keď niekedy učitelia pod tlakom nekonajú úplne tak, ako by sa od profesionála očakávalo. Za zásadný problém vnímam teda neschopnosť vlastnej reflexie a neschopnosť vecnej komunikácie a to na oboch stranách frontu.

Aktuálne sa čoraz viac v médiách poukazuje na extrémizmus. Ak sa medzi mladými ľuďmi skúma miera extrémizmu, z akej definície pojmu „extrémizmus“ prieskumy vychádzajú?

Ťažko povedať na akú konkrétnu definíciu extrémizmu nadväzujú prieskumy a výskumy, keďže úplne jasne tento jav (pojem) nie je definovaný. Minimálne si však viem predstaviť, že v kontexte toho, na čo sa pýtate, sa majú na mysli také činy, ktoré majú za cieľ demontovať demokratické systémy a nahrádzať ich totalitnými systémami. Na pozadí týchto činov sú postoje, ktoré pôsobia proti základným právam a slobodám tvoriacim kostru liberálnej demokracie.

Čo hovoria prieskumy o extrémistických postojoch študentov, sú medzi nimi rozšírené?

Pokiaľ ide o výsledky prieskumov orientovaných na mapovanie extrémistických postojov mladých ľudí, necítim sa byť povolaná zasvätene o nich hovoriť, pretože je veľmi pravdepodobné, že mnohé z nich ani nepoznám. Avšak výsledky tých, ktoré poznám, ma žiadnym optimizmom nenapĺňajú.  Vyzerá to tak, že práve to, čo tvorí kostru liberálnej demokracie, teda základné práva a slobody, nie sú prirodzenou hodnotovou výbavou mladých ľudí a zrejme od toho sa odvíjajú aj postoje k demokracii.

Čo si vy myslíte, o medzi mladými rozšírenej téze, že na chod sveta majú zásadný vplyv záujmy nadnárodných elít, ktoré cez vlastnenie korporácií ovládajú veľkú časť svetového bohatstva?

Z jednej strany je dobre, že sa mladí ľudia pozerajú kriticky na svet dospelých, do ktorého vstupujú a vidia, koľko neférových vecí v ňom je. Zúfalé však je to, že namiesto toho, aby tento svet chceli zlepšiť, tak rezignovali a majú pocit, že každá snaha je márna, lebo ľudia, dokonca ani vláda, nemajú vôbec žiadny vplyv na fungovanie krajiny, v ktorej žijú.

Prekvapilo ma, ako dobre sú mladí ľudia zorientovaní v konšpiračných teóriách. Totiž v čase,  kedy sme pred pilotným a  ostrým zberom dát pre náš výskum (Aké vzdelávacie faktory súvisia s postojmi slovenských stredoškolákov a stredoškoláčok k menšinám?) v rámci kognitívnych rozhovorov s respondentmi overovali chápanie zmyslu jednotlivých častí výskumného nástroja, jedna z respondentiek  v súvislosti v súvislosti s touto témou „vysypala“ aspoň šesť či sedem spoločenstiev, ktoré vládnu svetom a myslela to úplne vážne. Podľa môjho názoru táto pasivita vyplýva z toho, že títo takmer dospelí ľudia nemali v mnohých prípadoch príležitosť zažiť, aké uspokojenie prináša pocit, že sa môžu podieľať na riadení vecí, ktoré presahujú ich individuálne záujmy a potreby.

Prečo sa podľa vás mladí ľudia prikláňajú k iným názorom ako sú tie, ktoré naša spoločnosť považuje za všeobecne prijaté a ktoré sú šírené a podporované väčšinou médií?

O dnešnej dobe sa hovorí ako postfaktuálnej dobe, čo znamená nielen to, že spoločnosť nevynucuje dodržiavanie zákonov, ale aj to, že sa končí spoločenská dohoda na niektorých faktoch. Práve dodržiavanie zákonov a dohoda spoločnosti na niektorých základných faktoch tvorí základ demokracie. Dnes sa v našej spoločnosti úplne vážne, a to dokonca aj na inštitucionálnej úrovni, debatuje o tom, akú povahu mala vojnová Slovenská republika, úplne vážne sa debatuje o tom, aký prínos pre krajinu v týchto časoch mal jej prezident, dnes sa vážne debatuje o tom, či sa má uplatňovať jedno zo základných práv, a to právo na azyl. Zdá sa, že silná spoločenská dohoda na všetkých kľúčových veciach sa stratila a samozrejme, že to mnohých zneisťuje.

Odkiaľ sa mladí ľudia dozvedajú o extrémizme, keď väčšina politikov, verejne činných osôb a médií prezentujú presne opačné, proti extrémizmu namierené postoje? Prečo podľa vás, mladí ľudia nedôverujú takýmto zdrojom a hľadajú si iné?

Moje skromné poznanie  mi navráva že príčinou víťazstva nebezpečných riešení spoločenských problémov a mám na mysli víťazstvo totalitných síl a extrémistických riešení je vždy dôsledkom sociálnych rozdielov obrovských rozmerov, ktoré krajina nie je schopná zmenšovať. A ak sa aj pokúša zmenšovať ich rôznymi afirmatívnymi akciami voči najslabším a tieto procesy dobre nekomunikuje, ešte viac nahráva extrémnym silám.

Sklamanie z elít, ktoré zneužívajú svoju moc, resp. podľahnutie vnucovanému názoru, že elity zneužívajú svoju moc, robí z ľudí ľahké obete domnelých „priateľov“na sociálnych sieťach. Títo domnelí „priatelia“dokážu presvedčiť, že nikomu a ničomu sa nedá dôverovať a monopol na pravdu patrí im.

Akú úlohou zohráva v postojoch žiakov a študentov náš školský systém? Rozvíja v dostatočnej miere ich kritické myslenie?

Je potrebné si uvedomiť, že vplyv školy nie je v tejto oblasti úplne rozhodujúci, aj keď nie je zanedbateľný. Škola môže iba vyvažovať vplyv iných faktorov a je na nej, ako úspešne to dokáže urobiť. Priestor a možnosti však na to má a musí ho využiť. Ja som presvedčená, že škola môže prispievať k búraniu negatívnych stereotypov a humanizovať žiakov. Dá sa to cestou rozvíjania schopnosti spoznávať a zároveň myslieť, žiť v prostredí, fungovanie ktorého je založené na demokratických mechanizmoch a na permanentnom budovaní charakteru. V tomto kontexte by som sa spoľahla na Aristotela, ktorý povedal, že dobrými sa stávame konaním dobra, dobrých skutkov, cvikom a zvykom, a to  je presne to, čo by malo sprevádzať  moderné vyučovanie.

Vidíte súvis medzi správaním sa učiteľov a prejavmi extrémizmu u žiakov?

Áno a myslím, že som to jasne naznačila už v odpovedi na prvú otázku. Všade tam, kde žiaci žijú vo svojich svetoch a učitelia vo svojich svetoch, pričom medzi oboma svetmi je hlboká priepasť, nedá sa očakávať, že by učitelia akokoľvek mohli formovať postoje žiakov.

Aký spôsob výučby by ste odporúčali, aby sa u žiakov rozvíjalo logické myslenie? Poznatky, ktorých predmetov sú podľa vás pre rozvoj kritického myslenia kľúčové?

Istý riaditeľ pražského gymnázia na otázku, čo považuje za vlastný zásadný pedagogický problém, odpovedal, že ide o nájdenie rovnováhy medzi tradičným bifľovať, bifľovať, bifľovať a moderným myslieť, myslieť, myslieť. V tomto kontexte to chápem podobne. Považujem za potrebné, aby žiak získaval schopnosti porozumieť, vedieť porozumené použiť, vedieť porovnávať a rozlišovať, vedieť interpretovať a argumentovať až po schopnosť vyprodukovať niečo originálne na základe toho, čo sa naučil vo forme faktov, ktoré reprezentujú vývoj ľudského poznania. Nemôžete od niekoho predsa chcieť, aby bol geniálny mysliteľ bez toho, aby mal k dispozícii „hmotu“, o ktorej môže rozmýšľať. Tento základný cieľ zároveň predurčuje aj spôsoby vzdelávania. Základné poznanie musí byť vždy sprevádzané kritickým myslením, ktoré pomôže napríklad odhaliť, ktorá informácia je pravdivá a ktorá už nie. Takéto vzdelávanie bude motivovať žiakov, aby neboli pasívni v prijímaní informácií, ale naopak aby k nim zaujímali osobný postoj a nenechali sa manipulovať, rovnako bude viesť k tomu, aby sa žiaci nerozhodovali intuitívne a impulzívne, ale na základe viacerých informácií.  A napokon takéto vzdelávanie má viesť žiakov aj k tomu, aby vedeli kontrolovať vlastné myslenie. Všetky tieto ciele predurčujú aj spôsoby vzdelávania, ku ktorým rozhodne nepatrí obyčajné prednáškové turné učiteľa s tou istou prednáškou po všetkých triedach rovnakého ročníka. A ktoré predmety sú vhodné? Som presvedčená, že všetky.

Aký typ rodičovskej výchovy môže u ich detí vyvolať extrémistické postoje? Ste zato, aby ak dieťa zdieľa extrémistické postoje, bolo svojim rodičom odňaté?

Niektoré výskumy ukazujú, že názory a postoje detí do veľkej miery utvára rodina. V mnohých prípadoch ide generačný prenos postojov, čo znamená, že ak napríklad rodičia vyjadrujú antisemitské postoje, tak s veľkou pravdepodobnosťou si tieto postoje osvoja aj ich deti. Predpokladá sa, že aj príliš autoritársky duch rodinnej výchovy môže viesť dieťa k tomu, že vyhľadáva prostredie, ktoré síce nie je slobodomyseľné, ale poskytuje možnosť zažiť momenty vlastnej dôležitosti v klane, ktorý spája ideológia nenávisti a intolerancie. Napriek tomu, že samotné rodinné prostredie niekedy môže pôsobiť  negatívne na postoje vlastných detí, nemôže byť za žiadnych okolností dôvodom na odňatie detí rodičom. Vplyv rodinného prostredia by mala vyvažovať práve škola ako „dielňa ľudskosti“.