Narodil sa v Červenom Hrádku (v tom čase Verešvár) pri Zlatých Moravciach 8. apríla 1926. V roku 1949, v čase teroru nastupujúcej komunistickej totality sa ako vysokoškolák rozhodol emigrovať na (vtedy) slobodný Západ. Útek sa podaril, od konca roka 1949 žil v Austrálii.

Na South Australian Institute of Technology v Adelaide absolvoval štúdium metalurgie. Tu získal aj pedagogický titul zodpovedajúci slovenskej docentúre a až do odchodu na dôchodok v roku 1985 tu prednášal. V Adelaide sa aj usadil a založil si rodinu. S írskou manželkou Annou vychovali osem detí, z toho jedného kňaza.

V rokoch 1955 – 1960 vyštudoval aj históriu a politické vedy na Štátnej univerzite v Adelaide. Okrem vedného odboru, ktorý ho živil, sa venoval aj štúdiu najnovších dejín Slovenska v medzinárodnom kontexte. Za týmto účelom absolvoval rozsiahly archívny výskum v britských a nemeckých archívoch.

Aktívne sa zúčastňoval krajanského života v exile, bol okrem iného členom Svetového kongresu Slovákov. Svojím vyše sedemdesiatročným pôsobením vo svete bol aj neformálnym vyslancom Slovenska, prispieval k vytváraniu pozitívneho obrazu Slovákov vo svete. Nepochybne viac, ako to robili československé či slovenské ambasády vo svete obsadzované rôznymi diplomatickými figúrkami.

Od roku 1990 žil F. Vnuk striedavo na Slovensku a v Austrálii a svoj výskum rozšíril o dejiny katolíckej cirkvi. V rokoch 1992 – 1997 prednášal na bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde obhájil titul docenta cirkevných dejín.

Za jeho zásluhy mu v roku 1996 pápež Ján Pavol II. udelil jedno z najvyšších cirkevných vyznamenaní – Rytiersky rad Sv. Gregora Veľkého.

S milovaným Slovenskom sa definitívne rozlúčil v septembri 2012. Pisateľsky aktívny je však doteraz. Svojim dlhým životom sa stal nielen svedkom pohnutého 20. storočia, ale najmä najplodnejším slovenským historikom. Fundovanými analýzami, vynikajúcou pamäťou a encyklopedickým záberom nemá dnes na pôde rodnej vlasti konkurenciu. Na konte má dovedna tridsať kníh a niekoľko tisíc článkov či štúdií.

S množstvom poznatkov i diel kontrastuje jeho skromnosť a pokora. Jeho práce sa vyznačujú konzistentnosťou názorov a zrozumiteľnosťou, pútavosťou, čo prispievalo k ich prieniku do verejnosti. Publikovaním historických faktov, ku ktorým domáci autori nemali prístup, vykonal veľkú službu v prospech rodnej vlasti, osobitne v prospech národnoštátnej myšlienky. Svojimi prácami ukázal, že Slováci sú plne schopní samostatnej štátnej existencie. Tým ich postavil na roveň ostatným európskym (tzv. historickým) národom.

Vnukov výklad nesmeroval k negativizmu, sebabičovaniu. Opačne, publikovaním historických faktov, ktoré vyznievali v prospech Slovákov, a ktorými odhaľoval zločinný útlak národa v Československu, upevňoval ich historické i národné povedomie a súčasne dláždil cestu k obnove štátnej samostatnosti. Tento „politický“ aspekt jeho tvorby ešte len čaká na svoje docenenie.

Na druhej strane svojím dielom a presadzovaním prirodzených práv národa do krajnosti dráždil československý komunistický režim, ktorý od roku 1945 popieral samourčovacie právo Slovákov, snažiac sa do nich zaštepiť fikciu československej štátnej idey.

Aj Štátna bezpečnosť, ktorá bola doma všemocná, bola voči nemu bezmocná. Už v roku 1965, len necelý rok po vyjdení jeho prvej knihy venovanej banskobystrickému povstaniu, ho označila za „čelného predstaviteľa slovenskej separatistickej katolíckej emigrácie“. Najťažším hriechom katolíkov v exile bolo, že „nevidia Československo, len slovenský národ“. Potvrdilo sa tak staré príslovie, že pero býva mocnejšie ako meč. Národný aspekt bol nielen pre vtedajšie Československo, ale celkovo pre totalitnú moc založenú na „proletárskom internacionalizme“, absolútne neprijateľný, bol jeho hlavnou hrozbou. Podobne neprijateľný je však aj pre súčasnú Európu, ktorú ovládla ideológia tzv. marxizmu-liberalizmu.

Vplyvné svetové skupiny, ktoré si podrobili aj našu republiku, urobiac z nej najprv ekonomickú kolóniu a následne aj pokusné laboratórium nových spôsobov globálnej kontroly obyvateľstva, sa rovnako ako československí marxisti najviac obávajú národnej idey, nacionalizmu. Dosiahli stav, že národ nesmie poznať pravdu o svojich dejinách.

Ako však ukazuje história, pravdu nemožno natrvalo umlčať. Ak naša malá republika súčasný globalistický teror prežije, bude musieť byť postavená na úplne nové základy. Bude potom len otázkou času, keď v jej zákonodarnom zbore pribudne jedna pamätná tabuľa s nápisom: „Historik František Vnuk sa zaslúžil o slovenský národ“.

Významný príspevok slovenského historika Františka Vnuka, ktorý okrem iného pripravil a zostavil Príručný slovník kresťanstva (2013), k slovenskému národnému obrodeniu ocení mesto Ružomberok pri príležitosti jeho pekného životného jubilea Cenou Andreja Hlinku za rok 2021.

Návrh na udelenie ceny predložil poslanec mestského zastupiteľstva za Černovú Patrik Habo za osobitný prínos historika k bádateľskému a popularizačnému zhodnoteniu Andreja Hlinku. Návrh podporila porota v zložení Igor Čombor, primátor mesta Ružomberok –  predseda poroty, Marián Gešper, predseda Matice slovenskej, Pavol Stano, predseda Spoločnosti Andreja Hlinku, Dušan Škrabek, ružomberský dekan-farár a Juraj Vrábel ml., historik.

Priamy prenos zo slávnostného odovzdania Ceny Andreja Hlinku prof. Františkovi Vnukovi sa uskutoční v piatok 9. 4. 2021 o 10:30 h vo Veľkej zasadačke Mestského úradu v Ružomberku. Cenu z rúk primátora mesta Igora Čombora v mene Františka Vnuka prevezmú Elena Šebová a Ján Košiar.

Živý prenos bude prebiehať na oficiálnej facebookovej stránke mesta Ružomberok (viac TU) a na stránke – viac TU.

Združenie slovenskej inteligencie