Historik Cvengrosch predstavil publikáciu, v ktorej novátorsky zaraďuje Uhrov medzi slovanské národy

21. decembra 2017 (HSP/Foto:Ilustrácie z knihy Oskára Cvengroscha)

Historik Oskár Cvengrosch tvrdí, že súčasný pohľad na naše dejiny nie je úplne presný. Má na mysli najmä obdobie nášho súžitia v Uhorsku. Vo svojej novej publikácii “Tajné dejiny Slovenov a Uhorska” prináša dôkazy o tom, že Uhri boli Slovania. Publikácia otvára mnohé doposiaľ nediskutované témy našej histórie a je výzvou pre oficiálne historické kruhy. Viac o svojich zisteniach autor prezradil v našom rozhovore.

Čo vás viedlo k hľadaniu informácií a napísaniu publikácie o pôvode národov v Uhorsku?

Pred tromi rokmi som napísal knihu Tajné dejiny Slovenska Slovenov a Sloveniek. Kniha sa v širokom zábere zameriava na nezrovnalosti v našich dejinách, na krkolomné a pochybné tézy oficiálnej historiografie. Chcel som v nej poukázať na niektoré historické nezmysly, ako aj na nelogické závery oficiálnej teórie dejín a všetky tieto prvky som sa snažil encyklopedicky zachytiť. Popri mnohých „tajomnostiach“ v našich dejinách som narazil aj na Uhrov a ich slovanský pôvod. Keďže Uhorsko bola krajina, v ktorej žili naši predkovia, keďže naši predkovia boli Uhri, po napísaní prvej knihy bolo pre mňa lákavé detailnejšie sa prizrieť práve tejto háklivej téme.

Skúste v krátkosti popísať o čom je vaša nová kniha? Na čo ste v nej chceli upozorniť?

V princípe je jasné, že príchod Uhrov do Karpatskej kotliny, ktorý je zaznamenaný v mnohých historických zdrojoch, sa udial niekedy v 9. storočí. Už menej známe je, že nemálo historických záznamov opisuje nie jednu, ale dve invázne vlny. Pri podrobnejšom skúmaní mien popredných príslušníkov historických Uhrov objavujeme slovenské a slovanské mená, rody a slovanské pomenovania hodností a titulov. To je prvý dôležitý faktor. Ďalším je absolútna genetická a etnická nekompatibilita nástupníckych národov Uhorska vrátane Maďarov s dnešnými národmi žijúcimi v oblasti Uralu, od ktorých je odvodzovaný údajný pôvod Uhrov. Dokonca je zarážajúce, že obyvatelia dnešného Maďarska sú spomedzi stredoeurópanov etnicky najviac vzdialení od týchto ugrofínskych etník. Nemenej významným prvkom je existencia ďalších historických krajín, oblastí a kmeňov v strednej Európe nesúcich meno „úhor“, respektíve jeho významovo synonymický ekvivalent. Je dôležité vedieť, že pri vpáde Chrobata (Chorváta), ktorého dnes poznáme pod deformovaným menom Arpád, bolo územie neskoršieho východného Uhorska prevažne riečneho a močaristého charakteru, kde sa nedal v plnej miere využiť „potenciál koňa“. Toto územie už v čase „vpádu“ bolo známe ako Uhorsko. Taktiež je dôležité vedieť, že pomenovanie Uhorsko bolo ekvivalentom mena Marava, a že sa z historického hľadiska územne jednalo stále o jednu a tú istú krajinu. Marava či Uhorsko sa delili na horné a dolné, pričom ešte do 18. storočia bolo delenie horné Uhorsko (Marava) a dolné Uhorsko (Marava) realizované v zmysle východ – západ, nie tak ako je tomu dnes, keď sa za horné Uhorsko považuje Slovensko a za dolné Uhorsko dnešné Maďarsko. V dobovej literatúre sa zachoval záznam, ktorý vypovedá o tom, že hlavným mestom dolného Uhorska bol Presburg (Bratislava) a Buda (časť dnešnej Budapešti) bolo hlavným mestom horného Uhorska. Zjavne tu v tom čase ešte nejestvovalo etnické delenie, ale deliacim prvkom bola rieka Dunaj. Obyvatelia Uhorska boli Uhri rozprávajúci slovenskými a chorvátskymi nárečiami.

Pomerne revolučne zaraďujete Uhrov do skupiny slovanských národov. Aké zistenia vás k tomu vedú?

Skúsme si položiť otázku naopak. Aké doklady majú historici v rukách, na základe ktorých môžu tvrdiť, že Uhri neboli Slovania? Budete prekvapený, ale žiadne. Naopak existuje nemálo záznamov od 10. storočia po storočie 18., ktoré zreteľne a doslovne vypovedajú o tom, že „Uhri boli Sclavi“, rozprávajúci Sclavónskym dialektom, boli teda Sloveni. Uhrov nám dnes odborná verejnosť predstavuje ako takzvaných „starých Maďarov“ napriek tomu, že k takémuto tvrdeniu nejestvuje jediný relevantný dôkaz. Nejestvuje etymologické vysvetlenie pôvodu mena Uhor, Uhorsko v maďarčine, dokonca pojem Uhor v maďarčine ani nejestvuje. Poznajú len termín „magyar“, ktorý minimálne do 16. storočia história nepozná. Je na zamyslenie prečo sa v dnešných „pokrokových“ časoch aj napriek zreteľným argumentom neustále držíme nesprávnej, nezmyslenej a ničím nepodloženej šablóny „uhor = inojazyčný Maďar“, ktorá bola vytvorená ideológmi 18. a 19. storočia. Ešte začiatkom 19. storočia pojem „uhorský“ bol chápaný ako „sclavónsky“, t.j. slovenský. K tomuto tvrdeniu jestvuje také množstvo dôkazov, že je v tomto smere doslova zarážajúca pasivita slovenských odborných kruhov. Dôležitým a dlhodobo ignorovaným faktom je poznanie, že samotné meno „Uhor, Uhorsko“ je slovenského pôvodu, ktoré má reálnu etymologickú genézu.

Stretli ste sa s takouto teóriou aj u nejakých významných zahraničných historikov?

Ak neberiem do úvahy moju prvú knihu, tak v posledných storočiach Uhrov ako Slovanov doposiaľ nespomínal nik. Pred obdobím tvrdej maďarizácie však takáto vedomosť nebola nevšednou. V tejto súvislosti musím podotknúť to, že kniha neprináša teóriu. Fakty, ktoré sú zozbierané v knihe, prekračujú rámec teórie a v podstate jednoznačne dokladajú slovenskosť a slovanskosť Uhrov. Podarilo sa mi doslova urobiť objav, ktorý posúva naše predstavy o Uhroch do úplne inej dimenzie. O týchto súvislostiach v takom meradle doposiaľ nik neuvažoval.

V čom spočíva váš objav?

Ten sa odvíja v niekoľkých rovinách. Najdôležitejšou je pôvod mena „Uhor, Uhorsko“, ktorý je slovenského pôvodu s reálne doloženou etymologickou genézou. Druhou významnou je existencia toponymických názvov v rámci Európy, v ktorých sa nachádza meno „úhor“. Musím poznamenať, že ich je pomerne veľa, s najväčším výskytom na území dnešného Poľska, Ukrajiny, ale i Čiech a Slovenska. Všade v týchto krajinách o maďarčine ani nechyrovali. Tieto dva prvky v kombinácii s historickými zdrojmi a genetikou vytvárajú obraz Uhrov obývajúcich širší pás územia od Uralu až po Alpy. V tejto oblasti sídlili Uhri dávno pred avizovaným 9. storočím. V Karpatoch ako aj o čosi severnejšie ich nepriamo spomínajú grécki historici už v 5. storočí pred naším letopočtom.

Aký je teda váš pohľad na teóriu o ugrofínskych jazykoch?

S rozvojom vedy v oblasti genetiky vyšlo na povrch senzačné odhalenie, že dnešní obyvatelia Maďarska sú etnicky Európania a prevažne Slovania. V princípe zákon logiky hovorí, že tam kde nie je ugrofínsky potomok, tam nemôže byť ani ugrofínsky predok. Kde nie je ugrofínsky predok nemôže byť ugrofínsky jazyk. Jazyková asimilácia slovenských nárečí ugrofínskymi je bez nátlaku vylúčená. Slovenské – sclavónske nárečia boli už oddávna vysoko kultivované a rozvinuté jazyky s obrovskou slovnou zásobou. Maďarčina ako takzvaný ugrofínsky jazyk bola ešte za čias grófa Sečanského (19. storočie) jazykom nepostačujúcim pre spoločenskú, prirodzenú, nepredstieranú, takpovediac každodennú potrebu. Tento výrok uviedol samotný gróf Sečanský (Széchenyi) vo svojej knihe v roku 1832. Jazyk dnešných Maďarov bol teda násilným spôsobom vnútený obyvateľom Uhorska. Je dôležité vedieť, že maďarizácia bola vedená nie etnikom voči etniku, ale administratívou voči prevažne slovenskému a slovanskému obyvateľstvu Uhorska. O celom tomto procese jestvuje veľké množstvo dobových zdrojov, zreteľných dôkazov, pred ktorými slovenská historiografia nepochopiteľne zatvára oči.

Ako boli tézy z vašej práce prijaté v odbornej či laickej verejnosti?

Moja prvá kniha mala v laickej verejnosti veľmi pozitívne ohlasy. Odborná verejnosť pristupuje ku knihe rozpačito. Na druhú knihu „Tajné dejiny Slovenov a Uhorska“ zatiaľ nereagoval nik, čo je pochopiteľné, pretože len pred pár dňami uzrela svetlo sveta.

Ako vnímate povedomie súčasných ľudí o našej histórii? Ako by sa podľa vás dalo zmeniť k lepšiemu?

Dejiny píšu víťazi. Vpádom Turkov do Uhorska sa začala naša porážka, ktorá vyvrcholila násilnou implementáciou cudzieho tzv. maďarského jazyka slovanskému a prevažne slovenskému obyvateľstvu Uhorska. 18. a 19. storočie bolo mimoriadne plodné na nové historické dogmy, ku ktorým by sme mohli priradiť aj ugrofinizáciu Uhrov. Celé generácie podľahli masívnej propagande, ktorá sa v plnej miere odkryla až s príchodom nového vedného odboru – genetiky. Tu sa už len ťažko dá podvádzať. Ľudia v súčasnosti vnímajú staronové poznatky koncipované v súlade s modernou genetikou veľmi intenzívne. Mnohí cítia, že to s našimi dejinami nie je v poriadku a začínajú hľadať pravdu. Je to proces znovu objavovania vlastného pôvodu, vlastnej identity. V takýchto procesoch je dôležité pristupovať kriticky „rovnakým metrom“ nielen k informáciám „nového prúdu“, ale rovnako kriticky aj k takzvanej „oficiálnej“ histórii. Ak tak všetci učiníme nemám strach o zmeny k lepšiemu. Účinky sa prejavia v pomerne krátkom čase. Pravda sa nedá utajovať donekonečna.