Môj profil 
Predplatné
Tentokrát si vzal na mušku tému, pri ktorej sa opäť objavuje meno jeho “rivala” kardinála Dominika Duku. Po minuloročnej kritike kardinála kvôli jeho vyjadreniam proti pochodu sodomitov v Česku a údajnej nenávisti kresťanov voči nim, ďalším excesom stredovekom poňatej Cirkvi je “triumfalistické” požehnanie mariánskeho stĺpu v Prahe.
„Nebudu mezi těmi, kdo se Zahradilem a Semelovou protestují proti obnovení mariánského sloupu, ani mezi těmi, kdo ho triumfalisticky okuřují. V disentu jsme toužili po jiné tváři českého křesťanství,“ napísal Halík, takticky uvelebený v lotosovej pozícii spravodlivého stredu.
V centre Prahy nechal stĺp postaviť habsburský cisár Ferdinand III. v roku 1650 ako poďakovanie Panne Márii za obranu Prahy pred švédskymi vojskami v roku 1648. Po vzniku republiky bol v roku 1918 na protest proti habsburskej monarchii strhnutý socialistickou lúzou.
Podľa Halíka tento symbolický akt nemôže prinavrátiť Čechov naspäť ku zbožnosti a viere. Radí Mons. Dukovi, aby sa namiesto kadidiel a triumfalistickej parády radšej pomodlil v tichosti podobne ako On (Tomáš Halík). Tak sa vraj národ navráti skôr k Bohu, ako keď sa nostalgicky demonštruje niekdajšia cirkevná moc a “obnovujú klerikálne a antiklerikálne nálady”.
Kadidlá a frázy vadia tomuto českému bardovi. Kadidlá vytvárajúce dym, ktorý ma znázorňovať tajomno a stúpanie k Bohu, frázy – modlitby, ktoré majú stúpať k Bohu od jeho verných. Takéto symboly sú nezlúčiteľné s jeho subjektivistickým chápaním sveta. Je relativistom, a objektívna pravda je slovné spojenie, ktoré ho najviac vyrušuje z meditácií.
Šedá zóna nepraktizujúcich kresťanov, ktorú má Halík oslovovať najviac, sa s jeho aktivitami a textami môže stotožňovať, avšak určite ju to neprináša späť do katolíckej Cirkvi. Zostávajú stáť tam kde sú, s tichou meditačnou podporou toho, ktorý ju má do tej Cirkev priniesť naspäť. Cirkev sa má zmeniť, nie tí ľudia. Nech si žijú ako žijú, v duchu utilitarizmu a Kantovho kategorického imperatívu. Tragédiou posledných dekád je to, že sa prestali rozhrešovať hriešnici, ale začali sa rozhrešovať hriechy.
Tomáš Halík nevstupuje do dialógu so svojimi odporcami. Tých bez (inak svätej) diskusie zaškatuľkuje do nepopulárnej šablóny ignorantov pokroku. Autor článku by ale predsa rád vedieť, prečo pred rokom prišiel na Slovensko robiť kampaň vtedajšej prezidentskej kandidátke Zuzane Čaputovej. Vtedy nebolo lepšie sa pomodliť v samote za duchovné uzdravenie Slovenska? Vtedy bolo potrebné aby ako kňaz robil kampaň? Vtedy sa mohla Cirkev miešať do politiky a spoločenského diania?
Podobne prednedávnom zareagoval jeho ideový súputník z celosvetového bratstva dialógu, Róbert Bezák, na angažovanie kresťanov v politike, ktoré sa mu prieči. Lenže bystrému oku vyrývača neušla jeho podpora tej istej najliberálnejšej kandidátke na prezidenta SR.
Čiže podľa rečí a správania týchto dvoch pánov by sa Cirkev nemala miešať do politiky, ak to má znamenať určitú podporu konzervativizmu a jeho pravicovým chápadlám s neznesiteľne dlhými starovekými nechtami. Vybrúsené umelé nechty liberalizmu namaľované na dúhovo však načim podporovať, aj keď sú antitézou kresťanstva. Progresívnosť, toť nová cnosť moderného kresťanstva, ktoré si každý upraví podľa vlastného vkusu.
Ľavicový liberalizmus v politike a spoločnosti = modernizmus a progresivizmus v Cirkvi.
Alebo chce novodobý český prorok, našlapujúci stopy Jána Husa, tvrdiť opak? Išlo iba o náhodu, o vyjadrovanie sympatií, o službu verejnosti? Keď konám Ja (Tomáš Halík), je to apolitické gesto, čestný krok smerom k osvietenému humanizmu, keď tí druhí, ide o tmárstvo a zneužitie Cirkvi v prospech reakčných síl. Ak to chápe takto, nech erb Tomáš Halíka zdobí povestný dvojitý meter. Hneď vedľa kružidla.
Článok pôvodne vyšiel na christianitas.sk
Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.
Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.
