Hlavní protagonisti zrušenia amnestií ako pán Lipšic uvádzajú, že „musíme zrušiť Mečiarove amnestie, aby sme mohli obnoviť právny štát a vyšetriť všetku korupciu a ak začneme nastoľovať spravodlivosť v tomto prípade, už to nebude možné zastaviť ani v ďalších kauzách – od Gorily počínajúc po Bašternáka končiac“. Ako teda pomôže zrušenie Mečiarových amnestií k vyšetrovaniu korupčných káuz dnešných, úplne iných politických garnitúr?

Pána Lipšica v súčasnosti ťažko možno považovať za „hlavného protagonistu“ zrušenia amnestií. Nie je predkladateľom návrhu, ani poslancom či predstaviteľom nejakej politickej strany alebo hnutia. Keď bol ministrom vnútra, k vyšetreniu kauzy Gorila príliš neprispel. V súvislosti s touto kauzou ho kritizovala premiérka Radičová, ktorá pre SME uviedla, že by sa mal riadiť heslom „menej je niekedy viac“ a radšej ako informovať verejnosť, by mal nechať vyšetrovateľov pracovať. Kritizoval ho aj Mikuláš Dzurinda, ktorý povedal pre TA3: „Žasnem nad podlosťou, akej sa Lipšic dopúšťa“. Uviedol tiež, že vyšetriť podozrenia je úlohou polície, ktorá pod Lipšicovým vedením zametala vec pod koberec.

Pri Lipšicových postojoch k právu a politike možno jeho slová dešifrovať aj tak, že po tomto zásahu politiky do pôsobnosti výkonnej a súdnej moci sa bude usilovať, aby sa aj naďalej pokračovalo v „nastoľovaní spravodlivosti“ politickými prostriedkami. A možno by ani nemusel rozhodovať parlament a po ňom súdy, možno by zhromaždenia občanov mohli rovno vynášať a vykonávať rozsudky, ako v 18. a 19. storočí v Amerike. Rád by som však pripomenul, že lynč, ktorý bol najskôr zameraný proti skutočným zločincom, sa neskôr nasmeroval aj proti prisťahovalcom, farmárom a najmä proti černochom. Každý, kto vyzýva k lynčovaniu by mal vedieť, že rozhnevaný dav sa nedá vždy zmanipulovať tým „správnym“ smerom.    

Zrušenie Mečiarových amnestií neprispeje k vyšetreniu súčasných korupčných káuz o nič viacej, ako prispelo udelenie týchto amnestií „k dosiahnutiu občianskeho zmieru“ a „odstráneniu možných zdrojov napätia v spoločnosti“, čo ako dôvod udelenia amnestií  uviedol Mečiar.

Zavlečenie do cudziny prezidentovho syna a vražda Remiáša otriasli základmi právneho štátu. Udelenie amnestií na tieto činy a následné súboje o to, či majú byť amnestie rešpektované, vrátane Dzurindovej „antiamnestie“, spôsobili chaos v justícii a pokračovali v rozvrate právneho štátu. Zrušenie amnestií a dokonca aj rozhodnutí súdov všetkých stupňov, zrušenie premlčacej lehoty so spätnou účinnosťou parlamentom, nemá v civilizovaných spoločnostiach obdobu. Všetky doteraz známe prípady zrušenia amnestií sa týkali masových zmiznutí tisícov občanov počas vojenských diktatúr v Afrike a Južnej Amerike. Aj tam zrušili amnestie vždy ústavné súdy, ktoré aplikovali medzinárodné dohovory o zabránení hromadných zmiznutí. Ani v jednom prípade amnestie nezrušil politický orgán, akým je bezpochyby parlament a je jedno, či ho budeme označovať za zákonodarné alebo za ústavodarné zhromaždenie.

Nechám na úvahu vaším čitateľom, či také niečo môže prispieť k presadzovaniu práva, či to zlepší podmienky pre prácu vyšetrovateľov polície, prokurátorov a súdov, alebo ešte viacej rozvráti tieto orgány ochrany práva a celú spoločnosť.

Medzi najviac opakovaný dôvod, kvôli ktorému sa majú zrušiť amnestie, je vyšetrenie smrti Roberta Remiáša. Mečiarova amnestia sa však prípadu Remiáš netýka. Ako by teda jej zrušenie pomohlo vo vyšetrovaní tohto prípadu?

Už v knihe Nebo, peklo, politika, ktorá vyšla v novembri minulého roka  a pri každej ďalšej príležitosti som uvádzal, že vyšetrovanie vraždy Remiáša bolo prerušené osem rokov po Mečiarových amnestiách, v roku 2006, preto, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti, ktoré by umožňovali stíhať konkrétnu osobu. Nie kvôli amnestiám. Od februára 2016 sa vo vyšetrovaní pokračuje. Neviem ako úspešne. Keby sa podarilo zistiť páchateľov a boli by to osoby, ktoré neskôr už žiadny rovnako závažný trestný čin nespáchali, bola by trestnosť ich činu premlčaná. V takom prípade by zrušenie premlčacej doby na tento prípad mohlo mať význam. Priamymi páchateľmi skutku boli síce takmer určite osoby z podsvetia, Sýkorovci, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou spáchali aj ďalšie vraždy, takže trestnosť ich činu by zrejme aj tak nebola premlčaná, ale keby sa podarilo preukázať, kto si vraždu objednal a bola by to „bezúhonná“ osoba, malo by zrušenie premlčacej doby význam.

Samotné zrušenie amnestie vzťahujúcej sa na tento prípad pre jeho vyšetrenie význam nemá, čo preukazuje aj skutočnosť, že vyšetrovanie prebieha i bez zrušenia amnestie. Argumentácia záujmom na vyšetrení vraždy má však najväčší predpoklad, že získa podporu širokej verejnosti. Je to preto argument využívaný nepoctivými politikmi na manipulovanie verejnou mienkou.   

V prípade milosti prezidenta Kovača v kauze Technopol, poslanci schválili zrušiť milosť len Kováčovi ml. a ostatným omilosteným vrátane Kočnera ju ponechať. Čo si o tom myslíte?

Považujem to za podvod na občanoch, prázdne gesto, vychádzajúce z predpokladu, že trestné stíhanie prezidentovho syna sa bude musieť aj po zrušení milosti bez vyšetrovania zastaviť, keďže bolo právoplatne skončené v Nemecku a platí zásada ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom).

Argumentácia, že sa nedá zistiť, komu boli milosti udelené, keďže prezidentská kancelária ich skartovala, je zavádzajúca. Všetky rozhodnutia o udelených milostiach sú v spise  kauzy Technopol, inak by nemohlo byť vyšetrovanie v tejto kauze zastavené. Okrem toho sa nachádzajú aj v spisoch Generálnej prokuratúry a niektoré aj v spisoch Ústavného súdu. Čísla príslušných spisov sú uvedené v mojej knihe Nebo, peklo, politika.

Neobstojí ani argumentácia, že dostatočným dôvodom pre zrušenie milosti udelenej synovi je príbuzenský vzťah, zatiaľ čo pre zrušenie ostatných milostí neexistuje dôvod. Keby bolo pravdou, že prezident udelil milosť synovi len preto, aby sa mohol ísť obhájiť pred nemecké orgány, potom by udelenie tejto milosti nebolo „neznesiteľne nespravodlivé“. Keby na druhej strane bolo pravdou, že Kočner spáchal činy, ktorými spôsobil štátu škodu takmer 200 miliónov korún, že osoba, na ktorú previedol vytunelovanú firmu zmizla a že prezident mu milosť udelil ako odmenu za to, že pred nemeckými orgánmi bude vypovedať, že Michal Kováč mladší sa na podvode voči Technopolu nezúčastnil, ako naznačoval rozhovor osoby s hlasom podobným Kočnerovmu s matkou Krylova, ktorý odvysielala televízia VTV, potom by vyznelo ako „neznesiteľne nespravodlivé“ skôr udelenie milosti Kočnerovi.  

Nepoctivosť politikov sa však nemusí vyplatiť. Rozhodnutie o skončení stíhania Kováča mladšieho v Nemecku nebolo doteraz na Slovensku zverejnené. Toto rozhodnutie nemusí v každom prípade založiť prekážku ne bis in idem. Bude treba vyžiadať trestný spis z Nemecka a potom sa uvidí. Zrušením milosti, ktorú udelil prezident svojmu synovi, politici riskujú obnovenie trestného stíhania osoby, ktorá bola zavlečená do cudziny, podľa všetkého osobami v službách štátu. To by rozhodne neprispelo k dosiahnutiu cieľov sledovaných zrušením amnestií.

Možno politici veria, že ak nezrušia milostí udelené ostatným osobám, tieto v najhoršom prípade vezmú vinu na seba, veď sa im nemôže nič stať. A možno sa boja Kočnera, jeho peňazí, jeho stykov, jeho informácií. Alebo sa boja prezradenia výhodných obchodov, ktoré možno s jeho účasťou uzavreli. V každom prípade to nie je fér hra s občanmi, keď sa ani netaja tým, že síce rušia milosť, ktorú udelil prezident svojmu synovi, ale že sú presvedčení, že vo vyšetrovaní sa nebude pokračovať a konanie bude zastavené, pretože bolo právoplatne skončené v Nemecku. Ostatné milostí nerušia, lebo by to mohlo viesť k reálnemu otvoreniu kauzy Technopol a možnému odsúdeniu „záujmových osôb“ s rizikom dominového efektu.

Tým sme sa vrátili k prvej otázke. Keby politici skutočne chceli, aby sa zrušením amnestií a milostí otvorila cesta k spravodlivosti aj vo všetkých ďalších kauzách až po súčasnosť, postupovali by takto?  

V prípade, že by sa zrušili Kováčové milostí pre všetkých omilostených v tomto prípade, aké by to malo dôsledky pre Mariána Kočnera?

V prvom rade chcem povedať, že prijatý ústavný zákon a pripravené uznesenie parlamentu o zrušení amnestií a milostí považujem za nesúladné so základnými princípmi Ústavy. Prisvojenie si právomoci výkonnej a súdnej moci parlamentom je v zjavnom rozpore s definíciou právneho štátu. Podľa článku 1 Ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaný, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Zrušenie amnestií a milostí je v hrubom rozpore s takto definovaným charakterom štátu. Ak budú ústavný súd, polícia, prokuratúra a súdy postupovať v súlade s ústavnou definíciou Slovenskej republiky, nebude mať zrušenie Kováčových milostí žiadne dôsledky pre Mariána Kočnera, ani pre iné osoby, ale bude mať len dehonestujúce účinky pre Slovenskú republiku a rozkladné účinky pre fungovanie orgánov ochrany práva.

Keby orgány ochrany práva túto svoju funkciu odignorovali, potom by sa mohlo stať, že by pristúpili k trestnému stíhaniu, obžalovaniu aj odsúdeniu podozrivých. V takom prípade by prichádzalo do úvahy uloženie trestu za podvod všetkým odsúdeným vo výške od 5 do 12 rokov odňatia slobody nepodmienečne. Bolo by im možné uložiť aj trest prepadnutia celého majetku. Ale mohlo by to otvoriť aj  Pandorinu skrinku, práve preto zrušenie všetkých milostí udelených vo veci Technopol nemožno očakávať.

Na Slovensku je trojdelenie štátnej moci. Ak sa naruší právna podstata štátu, že zákonodarná moc zasiahne do moci výkonnej, tak zajtra sa môže stať, že zákonodarná moc zasiahne do moci súdnej a bude napríklad rušiť rozsudky, ktoré jej alebo jej sponzorom nebudú vyhovovať. Stoji teda vyšetrenie jedného kriminálneho činu zavlečenia, aj za cenu povalenia právneho systému štátu?

Parlament, ktorý reprezentuje zákonodarnú a ústavodarnú moc, prijatím ústavného zákona a pripravovaného uznesenia zasiahne nielen do moci výkonnej, tým, že zruší rozhodnutie prezidenta, ale zasiahne aj do moci súdnej, keďže sa chystá zrušiť aj rozhodnutia súdov všetkých stupňov. Takže, nie je tu len hrozba, že „zajtra“ parlament môže rušiť rozsudky súdov, on ich ruší už teraz. To po prvé.

Po druhé, nejedná sa o bežný kriminálny čin, ale o závažné podozrenie, že syna prezidenta zavliekol do cudziny štátny orgán, čo možno označiť za čin štátneho terorizmu.

Po tretie, nehrozí len  deštrukcia právneho systému, ale prijatie takého ústavného zákona a uznesenia parlamentu, o aké tu ide, hrozí deštrukciou celého charakteru štátu, ktorý už nebude demokratickým a právnym štátom.

A po štvrte, charakter štátu nemá byť v skutočnosti obetovaný na oltár objasnenia činu štátneho terorizmu. Ten je už dnes de facto objasnený, všetci vieme, ako sa veci udiali, a veľmi pochybujem, že aj po zrušení amnestií a milostí bude niekedy vyriešený aj de jure. Charakter štátu sa v skutočnosti má obetovať politikárčeniu. Osobným a straníckym záujmom politikov. V dnešnej dobe sa nedá dokonca celkom vylúčiť ani to, že pre niektorých politikov je cieľom priamo rozvrátenie demokratického a právneho charakteru štátu a nastolenie iných foriem moci.

Niektorí politici argumentujú, že ak si väčšina spoločnosti želá zrušiť amnestie, tak ich vôľa ma byť splnená bez ohľadu na Ústavu. V skutočnosti však žiadna strana s takým bodom programu nešla do volieb a teda ani nemá mandát sa zaštiťovať vôľou voličov v tejto otázke. Ak by však v budúcnosti nejaká strana s takým bodom programu získala vo voľbách ústavnú väčšinu, je podľa Vás dobré aby do právneho systému ad hoc zasahovala laická väčšina, navyše jednostranne informovaná prostredníctvom hercov a mimovládok ?

Väčšina občanov bude nepochybne vždy podporovať postup, ktorý by viedol k dosiahnutiu spravodlivosti. Rovnako, ako by podporili aj postup, ktorý by viedol k navráteniu zdravia chorému človeku. Ale tu sa nerozhoduje o tom, či sa má pacient liečiť, ale akými prostriedkami sa to má stať a to je odborná otázka.

Nechám na úvahu čitateľov, či by bolo dobre, keby parlament – či už s mandátom voličov alebo bez neho – hlasoval napríklad o tom, či sa zhubný nádor má odstrániť operáciou alebo chemoterapiou či ožarovaním alebo či sa má použiť postup, ktorý ešte nikto nikdy na liečbu nepoužil. Či nie je správne, aby o odborných otázkach rozhodovali odborníci uzákoneným spôsobom – v danom prípade v konaní pred súdmi – a nie ústavodarné zhromaždenie politikov žijúcich v predstavách, že nad nimi je len Boh, a pre niektorých ani ten nie.

Poslanci Budaj s Matovičom presadili do vládneho návrhu na zrušenie amnestii aj zrušenie premlčania trestných činov. O tom či predmetný trestný čin je premlčaný tak nemá rozhodovať súd, ale má to byť predmetom dohody medzi koalíciou a opozíciou. Rovnako chcú doplniť, aby Ústavný súd nemohol v tejto veci rozhodovať inak, ako na podnet 30 poslancov, alebo aby účastníkom konania bol prezident. Čo si myslíte o takýchto nápadoch. Nepovedie takéto kupčenie a vytváranie si nových paragrafov k rozvrateniu právneho štátu?

O tom či predmetný trestný čin je premlčaný bude nakoniec tak či tak rozhodovať súd, ale politici chcú, aby nerozhodoval na základe platného zákona, ale aby ich súčasne rozhodnutie o nepremlčaní uplatnil súd spätne, na činy, ktorých trestnosť už zanikla. To je v príkrom rozpore so zákazom retroaktivity v trestných veciach, ktorá je definičným znakom právneho štátu.

Politici sú si vedomí, že obe normy, ktoré pripravili, sú v rozpore so základnými princípmi platnými v  demokratickom právnom štáte. Naivne si myslia, že ak zabránia Ústavnému súdu, aby ich preskúmal, budú uplatniteľné. Zabúdajú, že každá osoba, ktorá by bola stíhaná na základe akejkoľvek právnej normy trestného charakteru so spätnou účinnosťou sa môže úspešne domôcť ochrany pred Európskym súdom pre ľudské práva. A nielen ochrany, ale aj náhrady škody a nemajetkovej ujmy.

Oni sa ani netaja tým, že v skutočnosti nechcú, aby Ústavný súd preskúmal tieto normy. Chcú len predstierať, že taká možnosť existuje, bez toho, aby ju reálne pripustili. Preto chcú podmieniť skúmanie Ústavným súdom väčším počtom poslancov, než je počet poslancov, ktorí za prijatie týchto noriem nezahlasujú. Ale aj keby k takému podmieneniu nedošlo, je takmer vylúčené, aby Ústavný súd stihol rozhodnúť o veci potrebným počtom hlasov v lehote, ktorú parlament stanoví, pri súčasnom počte sudcov Ústavného súdu, ktorý je vďaka prezidentovi neúplný.

Je to ďalší podvod na občanoch a na právnom štáte. Parlament verejne prezentuje, že ústavu a zákony možno znásilňovať aj obchádzať, čím nepochybne hrubo deformuje právne povedomie občanov.

To, čo chcú polici zaviesť prijatým ústavným zákonom, je nový druh konania pred Ústavným súdom, je preto potrebné určiť, kto bude jeho účastníkom. Keďže parlament zruší rozhodnutia prezidenta o udelení amnestií a milostí, je logické, že prezident by mal byť účastníkom konania. Nie však predseda vlády, ako sa navrhovalo. Mečiar pri vydaní amnestií nevykonával právomoci predsedu vlády, ale dočasne prenesené právomoci prezidenta.

Ako sa ako právnik pozeráte na odbornú úroveň diskusie na tému amnestie, kde televízia Markíza miesto avizovaného odborníka na právo JUDr. Harabina pozve speváka Ota Weitera a humoristu Milana Markoviča?

V minulosti som mal výhrady k tomu, že televízie pozývajú na diskusie o právnych otázkach politológov alebo majiteľov prieskumných agentúr, ktorí neraz prezentujú verejnosti veľmi svojské predstavy o práve. V súvislosti s tým, čo pripravili naši politici teraz, si však myslím, že najvhodnejším prostredím pre prijatie rozhodnutí by bolo šapitó a tak mi na besedách o týchto „právnych“ aktoch klauni typu Markoviča neprekážajú, naopak, dobre ilustrujú, že ide o klauniádu.