Vojna policajtov, umlčaní vyšetrovatelia a tichý rozklad dôvery

Počas rokov 2020 až 2023, keď vládli Igor Matovič, Eduard Heger a neskôr úradnícka vláda Ľudovíta Ódora, sa z Úradu inšpekčnej služby (ÚIS) stal nástroj v rukách politického boja. Namiesto nezávislého dohľadu nad zákonnosťou v Policajnom zbore bola inšpekcia vnímaná ako tichý aktér „vojny policajtov“ – konfliktu medzi elitnými zložkami štátu, kde sa viac riešili mocenské záujmy ako spravodlivosť.

Zlom v dôvere medzi bezpečnostnými zložkami prišiel s prípadom bývalého šéfa SIS Vladimíra Pčolinského, ktorého zadržanie v marci 2021 vyvolalo vlnu napätia medzi NAKA, SIS a prokuratúrou. V dôsledku toho došlo k sérii trestných oznámení, obvineniam z manipulácie a otvorenej „vojne v polícii“, v ktorej hrali rolu aj interné informácie a spravodajské poznatky. Úrad inšpekčnej služby, ktorý mal v tejto situácii garantovať zákonnosť a nestrannosť, nedokázal zabrániť prehĺbeniu polarizácie v bezpečnostných zložkách. Prípad Pčolinského napokon vyústil do jeho oslobodenia Špecializovaným trestným súdom v júni 2025, ktorý vyhodnotil dôkazy ako nepresvedčivé a výpovede kľúčových svedkov ako nedôveryhodné.

Dnes vtedajší vládni činitelia tvrdia, že všetko bolo kóšer. Tvrdia, že o zneužití polície, či Inšpekčnej služby, hovoria len ich politickí oponenti. Argumentujú tým, že nie je doteraz žiaden právoplatný rozsudok súdu, ktorý by potvrdil predvolebné slová predstaviteľov Smeru, že bola polícia zneužívaná na nekalý politický boj. A že to bol len chyták na voliča.

Akoby verejnosť nevnímala, čo sa v tom čase s orgánmi zodpovednými za to, aby sa páchatelia trestných činov dočkali spravodlivosti, dialo. O hone na čarodejnice môžu hovoriť nielen opoziční politici, sudcovia, či ex-riaditeľ SIS, ale aj advokáti, či bežní občania, ktorí končili vo väzbe na základe výpovede kajúcnikov.

Oproti dnešnému stavu pôsobila situácia v tom období tak, akoby medzi vyšetrovateľmi NAKA, prokurátormi ÚŠP a niektorými sudcami Špecializovaného trestného súdu existovala mimoriadna súhra, niekedy až nápadne jednotný postup. Tento dojem posilňovali rýchle uznesenia o väzbe, opakované stíhania na základe výpovedí kajúcnikov a verejné vyjadrenia v prospech „očisty“, ktoré vyvolávali podozrenie, že niektoré rozhodnutia mohli byť viac než len procesné. Práve táto dojemná koordinácia sa v očiach verejnosti stala jedným z dôvodov pochybností o nestrannosti trestnej justície v čase, keď bola v rukách „protikorupčného tímu“.

Dnes sa ukazuje, že dôkazy na obvinenia produkované na základe manipulovaných výpovedí kajúcnikov chýbajú ako o tom svedčí aj sprostenie viny sudkyne JUDr. Andrei Haitovej z kauzy „Búrka“. O podivnej synchronizácii OČTK píše na právnych listoch sudca Krajského súdu JUDr. Peter Šamko.

Prípad Santusová a otázka, kto riadil inšpekciu

K symbolom obdobia vlád Matoviča a Hegera patrí aj prípad vyšetrovateľky Diany Santusovej, ktorá pôsobila na Úrade inšpekčnej služby ako vedúca tímu „Oblúk“, zameraného na preverovanie manipulácií vo vyšetrovacích spisoch vedených NAKA. Tieto podozrenia sa týkali elitných vyšetrovateľov tzv. „čurillovcov“, ktorí pracovali na viacerých politicky exponovaných kauzách.

Santusová mala podľa medializovaných informácií preverovať používanie kajúcnikov, koordináciu ich výpovedí a manipuláciu výpovedí svedkov v prospech vyšetrovaní, ktoré smerovali proti vtedajším opozičným politikom – najmä z prostredia Smeru-SD, Hlasu-SD a SIS. Podľa medializovaných informácií mala disponovať dôkazmi o neštandardnom postupe vyšetrovateľov NAKA, ktorí spolupracovali s vybranými prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúry.

Namiesto podpory sa však stala terčom útokov, diskreditácie a šikany. Verejne hovorila o tom, že bola politicky odstavená z funkcie a že ÚIS sa stal nástrojom na ochranu niektorých ľudí v polícii, nie na kontrolu zákonnosti ich konania.

Vtedajšia opozícia (dnes vládne strany) tvrdila, že Santusová čelila výhražným anonymným listom, telefonátom, a dokonca jej bolo podpálené auto. Niektoré správy spomínali, že podozrenie z týchto činov viedlo priamo k osobám napojeným na NAKA, čo by znamenalo, že vyšetrovateľka inšpekcie bola zastrašovaná vlastnými kolegami z inej zložky polície.

Napriek závažnosti týchto podozrení sa neuskutočnilo žiadne verejné vyšetrovanie alebo disciplinárne konanie, ktoré by jej tvrdenia preverilo. Naopak, bola z tímu odvolaná, diskreditovaná cez úniky do médií a jej pracovné pôsobenie v rámci ÚIS bolo predčasne ukončené. Samotné vyšetrovanie manipulácií bolo utíšené.

Jej verejné obvinenia sa síce nestretli s formálnym potvrdením zo strany štátnych orgánov, no zodpovedajúca atmosféra v bezpečnostných zložkách: strach, tlak, a selektívna ochrana niektorých vyšetrovateľov, bola počas jej pôsobenia na inšpekcii citeľná a zaznamenaná aj v médiách.

Diana Santusová sa tak pre mnohých stala symbolom toho, ako sa ÚIS počas vlád Matoviča a Hegera nepostavil na stranu zákona, ale podriadil sa politickým a osobným záujmom.

Genéza prípadu Mateja Vargu: sabotáže ako precedens

Dnešná verejnosť pozorne sleduje prípad Mateja Vargu, bývalého vyšetrovateľa NAKA z tímu Fénix, ktorý sa venoval citlivým kauzám vrátane prípadu Súmrak – trestného stíhania, v ktorom figuruje aj meno Roberta Fica.

Podľa verejných vyjadrení Romana Mikulca mal Varga v rámci operatívnej činnosti preverovať podozrenia, že generálny prokurátor Maroš Žilinka a jeho prvý námestník Jozef Kandera mohli mariť vyšetrovanie v tejto kauze. Varga mal dať podnet na tzv. operatívne rozpracovanie – teda preverenie informácií, ktoré mal k dispozícii z policajných záznamov. Nešlo teda o žiadny pokus o trestné stíhanie prokurátorov, ale o bežný postup, ako si vyšetrovateľ overuje súvislosti a možné prekážky v konaní.

Tu však nastal zásadný zlom: Úrad inšpekčnej služby (ÚIS) – konkrétne jeho vyšetrovateľ Marek Dubovický – voči Vargovi vzniesol obvinenie z mimoriadne závažného trestného činu: sabotáže.

Podľa Trestného zákona však sabotáž znamená:

„Úmyselné konanie s cieľom poškodiť ústavné zriadenie alebo obranyschopnosť Slovenskej republiky.“

Táto kvalifikácia patrí medzi najťažšie trestné činy, ktoré sa zvyčajne používajú v súvislosti s terorizmom, diverznými útokmi alebo podvratnou činnosťou ohrozujúcou štát.

Použitie tohto paragrafu voči bývalému vyšetrovateľovi, ktorý len chcel preveriť možné marenie vyšetrovania dôležitého prípadu, pôsobí právne i vecne absurdne. Aj keby Varga prekročil svoje právomoci, maximálne by mohlo ísť o podozrenie zo: zneužitia právomoci verejného činiteľa, prekročenia oprávnení v rámci operatívnej činnosti, alebo porušenia interných predpisov.

Sabotáž však vyžaduje úmysel poškodiť štát, nie snahu preveriť podozrenie vo vyšetrovaní, akokoľvek nešikovne alebo nesprávne by bolo vedené.

Dôvodnosť tohto obvinenia navyše okamžite spochybnil prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach, ktorý Vargu v ten istý deň v noci prepustil. Odmietol návrh na väzobné stíhanie, pretože sa s konštrukciou skutku nestotožnil. Už len to, že vyšetrovateľ ÚIS žiadal väzbu na základe takto „vystavaného“ skutku, vzbudzuje vážne pochybnosti o odbornej spôsobilosti a úmysloch inšpekcie.

Tento právny konštrukt vyšetrovateľ dokonca v uznesení označil za „bezprecedentný precedens“ – čo je nielen jazykovo nezmysel, ale najmä právne nič nehovoriaci pojem.

Verejnosť sa tak môže právom pýtať: bolo to len babráctvo? Prejav nekompetentnosti vyšetrovateľa ÚIS? Alebo zámer?

Čo odznelo na tlačovke Hnutia Slovensko: výkrik do tmy?

Na tlačovej konferencii Hnutia Slovensko 3. júla 2025 vystúpili poslanci Roman Mikulec, Gábor Grendel a Július Jakab. Témou bol podľa ich vlastných slov „fatálne zlyhávajúci“ Úrad inšpekčnej služby pod vedením generála Branislava Zuriana. Vystúpenie sprevádzala silná rétorika, obvinenia z marenia spravodlivosti, nekompetentnosti a výberu nedôveryhodných ľudí do kľúčových funkcií.

Roman Mikulec označil za škandalózne, že vyšetrovateľ ÚIS údajne zatajil dôkaz v prospech obvinených Čurillovcov v konaní pred Vianocami 2024 a že Matej Varga bol obvinený z trestného činu sabotáže len za to, že chcel preveriť podozrenia voči generálnemu prokurátorovi. Mikulec spochybnil aj morálnu integritu ľudí, ktorými sa Zurian obklopuje, vrátane osoby Michala Kováča („Miťa z Brekova“), spájaného v minulosti s pašeráctvom a hazardom.

Gábor Grendel následne zaútočil na ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, ktorého označil za „nezrelý banán v zelenej šupke“. Grendel opakovane tvrdil, že Eštok koná teatrálne, bez výsledkov, s nenávisťou voči bývalému vedeniu ministerstva a prokuratúry. Pričom je to práve Šutaj Eštok, na ktorého sa valí kritika voličov vládnej koalície, že je vyšetrovanie káuz predošlej garnitúry pomalé, bez hmatateľných výsledkov. Minister sa bráni tým, že za jeho vedenia ministerstva nedovolí akýkoľvek politický nátlak na vyšetrovateľov.

Zaujímavý moment však nastal pri otázkach redaktora Hlavných správ. Redaktor položil sériu vecných, no nepríjemných otázok, ktoré sa týkali práve obdobia, keď bola Hnutie Slovensko vo vláde:

– Ako vysvetlia, že sa ÚIS stal nástrojom mocenského boja medzi SIS a políciou?

 - Ako je možné, že vyšetrovateľka Santusová tvrdí, že bola politicky odstavená za to, že si robila svoju prácu?

– Nezlyhala vaša vláda v tom, že ste nedokázali zabezpečiť nezávislosť a dôveryhodnosť ÚIS ako kontrolného orgánu polície?

Reakcia Mikulca a Grendela bola prinajmenšom neštandardná. Namiesto priamej odpovede začali klásť otázky novinárovi. Mikulec sa pýtal, „kto to hovorí“, a tvrdenie o boji medzi SIS a políciou spochybnil vetou „mne to známe nie je“. Grendel sa k otázkam vrátil neskôr so všeobecnými výhradami, že nič z toho nebolo potvrdené „rozhodnutím súdu“. Obe vystúpenia pôsobili ako obrana v útoku.

Redaktorov pokus o vecnú diskusiu bol tak utlmený zasypaním protiotázkami a odbočovaním od témy. Paradoxne tým Mikulec a Grendel len posilnili dojem, že ich pamäť je selektívna a kritika aktuálneho vedenia inšpekcie je viac politická ako principiálna.

Namiesto reflexie vlastného obdobia v čele bezpečnostných zložiek sme videli obhajobu minulosti a snahu zahmliť zodpovednosť za to, že práve počas ich vládnutia došlo k strate dôvery v nezávislosť ÚIS.

Matovičov paradox: kto tu zneužíval inšpekciu?

Ironickým zvratom celej situácie je, že Matovičovo hnutie dnes kričí o zneužívaní ÚIS, no práve počas ich vlád sa inšpekcia zmenila na nástroj zastrašovania a bojov medzi políciou, SIS a prokuratúrou. ÚIS bol vo vleku politických sporov, nie nad nimi.

Zlyhania, ktoré dnes pripisujú vláde Roberta Fica, majú svojich predchodcov v čase, keď bol ministrom vnútra Roman Mikulec a premiérom Igor Matovič. Nezávislé vyšetrovanie sa vtedy nekonalo, inšpekcia bola nástrojom selektívnej spravodlivosti.

Dnes vyšetrovanie pokračuje. A bez politického tlaku

Napriek všetkým pochybnostiam a pomalému tempu trestných konaní, orgány činné v trestnom konaní dnes vyšetrujú aj prípady spojené s obdobím vlád Matoviča a Hegera. V popredí je najmä prípad bývalého ministra obrany Jaroslava Naďa, ktorý čelí preverovaniu zo strany Európskej prokuratúry v súvislosti s verejným obstarávaním v rezorte obrany, najmä nákupmi vojenskej techniky a systémov počas jeho pôsobenia. Vyšetrované sú aj podozrenia zo spáchania trestných činov spojených s manažmentom pandémie.

Z pohľadu bežného občana sa môže zdať, že vyšetrovania prebiehajú pomaly, ale prebiehajú. A čo je dôležitejšie: nevidíme priame známky politického zasahovania do činnosti vyšetrovateľov alebo prokurátorov. Práve to je zásadný rozdiel oproti obdobiu, keď Úrad inšpekčnej služby za vlád Matoviča a Hegera pôsobil dojmom, že chráni „našich ľudí“ a zasahuje voči „nepohodlným vyšetrovateľom“.

V prostredí, kde sa spravodlivosť v minulosti stala nástrojom politického boja, je dnešný pokojnejší priebeh vyšetrovaní, bez teatrálnych výstupov a tlaku „zhora“ tichým, ale dôležitým signálom, že princíp rovnosti pred zákonom má opäť šancu platiť pre všetkých.

Keď sa inšpekcia mení na inštrument, padá dôvera v zákon

Dnešná tlačová konferencia Hnutia Slovensko tak nebola obranou spravodlivosti, ale skôr pokusom prekričať vlastnú minulosť. Tí, ktorí kedysi hovorili o „mafii“ a „očiste štátu“, dnes odmietajú prevziať zodpovednosť za to, že sa z ÚIS stala mocenská hračka.

Je prirodzené, že opozícia kritizuje. Ale kým budú Matovič a jeho ľudia hovoriť o fatálnych zlyhaniach bez priznania vlastných, ich slová zostanú len politickým divadlom.

Ak má zákon platiť rovnako pre všetkých, nech platí aj pre tých, čo kedysi tvrdili, že ho chránia.