Gender teória sa posunula od otázky, či muž môže milovať iného muža, až k myšlienke, že biologické pohlavie neexistuje

Paríž 7. februára (HSP)

Všetci kandidáti v amerických prezidentských voľbách prijali peniaze od nátlakovej skupiny LGBTQ, uvádza Semsar

Vďaka poslednej veľkej demonštrácii La manif sa podarilo dosiahnuť stiahnutie pripravovaného zákona o rodine. Vo všeobecnosti to bolo považované za veľké víťazstvo hnutia. V pondelok večer prezident oznámil, že zákon sťahuje až do roku 2015, ale už v stredu ráno premiér oznámil, že chce preskúmať niektoré aspekty zákona bez omeškania “nakoľko by v opačnom prípade došlo k oneskoreniu reforiem”. Takže zákon je znovu v hre. Avšak demonštrácia mala aj iný významný efekt: verejnosť a média sa začali zaujímať o to, ako to vlastne je s gendrovou teóriou a jej zavádzaním do francúzskej spoločnosti.

Týždeň pred demonštráciou vzbudil veľkú mediálnu pozornosť bojkot rodičov, ktorí odmietli poslať deti do škôl, na ktorých sa zaviedla experimentálna výučba “ABCD rovnosti“, ktorej oficiálnym cieľom je búranie “stereotypov“ o postavení žien a mužov v spoločnosti. Ako príklad, ktorý rada opakuje ministerka Belkacem: “prečo by princezná nemohla zachrániť princa?“ Medzi rodičmi začali kolovať sms upozorňujúce na to, že daný program zavádza výučbu genderovej teórie. Vláda ubezpečovala, že program ABCD v žiadnom prípade nie je implementáciou genderovej teórie, pretože “genderová teória neexistuje“ (ministerka Belkacem však zrejme zabudla na svoje vystúpenie v TV pred niekoľkými mesiacmi, kde vysvetľovala prínosy tejto teórie) a celá záležitosť je le “fáma“. Na to odpovedal jeden z nedeľných demonštrantov plagátom “Táto demonštrácia je iba fáma“.

Téme sa začali venovať aj veľké médiá. Utorkové vydanie denníka Le Figaro prinieslo obsiahly rozhovor s riaditeľkou francúzsko-iránskeho pôvodu pani Shéhérazade Semsar, ktorá študovala v USA a od roku 2013 pôsobila na viacerých riadiacich pozíciách na Georgetown univerzite. Článok je nazvaný jednoducho citátom z rozhovoru: “Spojené štáty sú konfrontované s absurditou genderových požiadaviek.“

Semsar v rozhovore vysvetľuje, že genderová teória už je pevnou súčasťou života na prvom s druhom stupni škôl. Nie síce priamou výučbou, ale implementáciou. A uvádza aj dva názorné príklady. Nápis na dverách WC: “Ak sa identifikuješ ako chlapec, toto je tvoja toaleta.“ Druhý príklad: sexuálna výučba na druhom stupni je rozdelená do troch častí: ako to funguje medzi dvoma mužmi, dvoma ženami a medzi mužom a ženou. Samozrejmosťou je aj to, že na formulároch už viac nefiguruje kolonka pohlavie, ale gender.

Zaujímavý je aj fakt, že väčšina univerzít, od najväčšej po najmenšiu, sú povinné zriadiť tzv. LGBTQ centrum a tie univerzity, ktoré to neurobia prídu o časť štátnych dotácií. Centrá majú síce oficiálne status asociácii, ale v skutočnosti sú veľmi vplyvnými hráčmi a na každej porade manažmentu univerzity je vždy prítomné krídlo LGBTQ. “Nedávno Harvard musel akceptovať požiadavku “sado-maso“ na svoje zastúpenie v kampuse pod denomináciou “kinky“ (pervezný). Odvtedy niektorí bojujú za pridanie písmena “I“ pre intersexuálov a “A“ pre asexuálov. Toto nemá koniec,“ vysvetľuje Semsar. Avšak absurdnosť týchto požiadaviek už začína byť zrejmá aj univerzitnému hnutiu, ktoré až doposiaľ podporovalo “genderové štúdie“, a ktoré prišlo k názoru, že „veci zašli príliš ďaleko a hrozí, že sa prepadneme do “gay nacionalizmu”.“

Na otázku denníka, či ochota zaručiť rovnoprávnosť medzi mužmi a ženami má niečo spoločné s požiadavkami sexuálnych menšín odpovedá: “Pod rúškom prehĺbenia rovnosti medzi pohlaviami rozširujeme tento genderový koncept. Ak máte zvládnuť 2000 študentov so všetkými tými problémami, čo to so sebou prináša, je rozumné tráviť toľko času so sexuálnou menšinou, ktorá tvorí 0,1 percento populácie? A navyše existuje tu skutočná cenzúra. Nikto sa skutočne neodváži spochybniť základy, podľa ktorých sa prisudzuje taká dôležitosť genderu. Už celá jedna generácia žije v takomto prostredí. Začíname mať potrebné výstupy na vyhodnotenie dôsledkov.“

Denník sa ďalej pýta, či aj v USA vzbudzujú tieto otázky takú živú polemiku ako je tomu vo Francúzsku. Semsar vysvetľuje, že v oblasti výučby nie, pretože štát sa nesnaží uvaliť genderovú doktrínu na celú spoločnosť: “Na rozdiel od ABCD rovnosti, sa v žiadnom okamihu v USA nežiadalo od žiakov, alebo študentov aby “prehodnotili“ literárne, alebo umelecké diela minulosti s ohľadom na gender, alebo rovnoprávnosť. Nikdy neexistoval tento zámer – veľmi komunistický, stalinistický náhľad prepisovať históriu a reinterpretovať rozprávky.“

Na otázku, či gedenrová teória je iba pokračovaním boja proti homofóbii, jednoznačne odpovedá, že nie: “Posunuli sme sa od otázky, či môže muž milovať iného muža až k myšlienke, že všetci môžeme byť mužmi, alebo ženami a biologické pohlavie neexistuje. A táto zámena sa mi zdá veľmi znepokojujúca.“

Posledná veľmi zaujímavá otázka rozhovoru, ktorú si už určite mnohí kládli: “Aký veľký vplyv majú tieto asociácie?“ Semsar vysvetľuje, že počas posledných 20 rokov LGBTQ asociácie získali veľký vplyv, vedú súdne spory (napr. Texaská univerzita v Houstne sa musela obhajovať v procese za absenciu štipendií určených iba pre LGBTQ študentov). Asociácie získavajú veľké finančné prostriedky z Hollywoodu a hight-tech firiem. Ako príklad uvádza zakladateľa Amazonu Jeffa Bezos, Lary Page a zakladateľa Pay Pal Petra Thiel. “Je to vplyvná loby s veľmi veľkými finančnými kapacitami. Všetci kandidáti v amerických prezidentských voľbách prijali peniaze od tejto nátlakovej skupiny. Ani Obamova administratíva, ani predtým Bushova sa nedištancovali od tohto hnutia,“ uzatvára rozhovor Semsar.

Katarína Hanzlíková, Paríž