Môj profil 
Predplatné
Poslanec parlamentu Jozef Rajtár, ktorý mal interné spory v SaS s Luciou Ďuriš Nicholsonovou a Richardom Sulíkom kvôli kontaktom s exSIS-károm Pavlom Forischom, ktorého minulý týždeň zadržala polícia, na sociálnej sieti píše, že odídenci z SaS sú teraz členmi “druhej najstaršej politickej strany, ktorá vznikla v roku 1944 a zaslúžene háji svoje miesto na politickej scéne”.
“Dalo by sa povedať, že čakala na svoju chvíľu. Vznikla počas Slovenského národného povstania, postavila sa proti fašizmu a zastupovala vôľu ľudu. V roku 1946 získala v parlamentných voľbách 62 % hlasov. Konečne tu máme subjekt, ktorý sa dá naozaj nazvať demokratickým. Miesto štiepenia a vyhadzovania zo strán presadzujeme spájanie a komunikáciu. Nie sme žiadny nový politický subjekt, sme tradícia, ktorá však so súčasnou garnitúrou upadla do zabudnutia.”
Rajtár citoval slová predsedu DS Michala Kravčíka, že “Demokratická strana počas 2. svetovej vojny preukázala odvahu, ako sa má v kritických okamihoch histórie Slovenska robiť politika. Postavila sa fašizmu i komunizmu a dnes sa stavia proti mafii.”
“Slobodu a demokraciu máme v krvi, preto sme radi, že sme dnes s DS v spojení, že sme DS!” Vyhlásil Jozef Rajtár a spoločne s ďalšími kolegami Galkom a Blahovou zmenili dizajn svojich profilov na sociálnych sieťach z farieb SaS na DS.
Značka DS
Pod značkou DS sa pred voľbami v roku 1946 zjednotili demokratické sily a v hlasovaní zvíťazili so ziskom 62% hlasov. Komunistický prevrat vo februári 1948 znamenal jej koniec. Po Nežnej revolúcii na odkaz tohto hnutia nadviazala rovnomenná Demokratická strana (1989 – 2006), ktorá sa neskôr spojila s inými subjektami do SDKÚ.
V parlamentných voľbách v roku 1992 získala DS 3,3% hlasov a vzhľadom na to, že hranica potrebná na vstup do parlamentu bola zvýšená na 5%, do parlamentu sa nedostala. Predsedom strany sa stal Peter Mattoš a v roku 1993 Anton Ďuriš. O rok neskôr sa stal lídrom Pavel Hagyari a podpredsedami Ivan Mikloš, Miroslav Ondruš. Ani v nasledujúcich voľbách sa však nedostala do parlamentu. Za predsedu strany bol potom zvolený Peter Osuský.
Pod vedením Osuského pokračovala integrácia občianskej pravice a v máji 1995 DS podpísala dohodu so SKOI, čím DS získala zastúpenie v parlamente prostredníctvom Jána Langoša. Koncom roku zvolil kongres DS Jána Langoša do funkcie predsedu a Petra Osuského do funkcie I. podpredsedu strany. Obaja potom zastávali tieto funkcie nepretržite až do 2001. Strana sa potom stala súčasťou SDK.
DS získala prostredníctvom kandidátky SDK šesť poslaneckých mandátov. Poslancami sa stali nominanti DS Jozef Kužma, Ján Langoš, Peter Tatár, Peter Zajac, František Šebej a Peter Osuský.
V roku 2001 sa Peter Zajac vzdal poslaneckého mandátu a nahradil ho Alexander Slafkovský. DS získala aj zastúpenie vo vláde prostredníctvom svojho nominanta Ivana Mikloša, ktorý sa stal podpredsedom vlády pre ekonomiku.
V roku 2001, po tom čo Miloš vstúpil do SDKÚ, sa predsedom DS stal František Šebej a I. podpredsedom Ľudovít Kaník. Šebej sa však krátko po zvolení vzdal funkcie predsedu, pretože nezvolenie Jána Langoša považoval, rovnako ako členovia dovtedajšieho vedenia DS, za popretie princípov a hodnôt, ktoré pre nich DS predstavovala. Následne sa stal predsedom strany Kaník. V reakcii na túto voľbu sa František Šebej, Peter Zajac, Peter Tatár a Peter Osuský vzdali kandidatúry na akékoľvek stranícke funkcie a potom založili vlastnú stranu OKS.
Najznámejšími menami nedávnej histórie DS sú tak Mikloš a Kaník, ktorí vo vládach Mikuláša Dzurindu ako ministri presadzovali pravicové reformy a boli pri privatizácii mnohých štátnych podnikov. Súčasní politici smeru vrátane Roberta Fica či Erika Tomáša ich nazývajú “sociálnymi netvormi”.
.jpg)
.JPG)
