Niger sa nachádza takmer uprostred saharskej Afriky a na ploche 1,2 milióna km2 tu žije viac ako 24 miliónov obyvateľov z ktorých tri štvrtiny sú negramotné.  Je to vnútrozemská krajina, ale preteká ňou rieka Niger, podľa ktorej dostala aj svoje meno. Organizácia Spojených národov označila Niger v roku 2020 za najmenej rozvinutú krajinu na svete a zaznamenáva najvyššiu pôrodnosť na svete (viac ako 7 detí na ženu).

Podľa Inštitútu Spojených štátov pre mier v súčasnosti v Nigeri narastá bezpečnostná hrozba zo strany násilných extrémistických islamistických organizácií. V juhovýchodnej časti Nigeru pôsobia obe konkurenčné frakcie Boko Haram, Džamatu Ahli is-Sunnah lid-Dawatai wal-Jihad (JAS) a Islamský štát Západná Afrika (ISWAP). V západnom Nigeri, na hraniciach s Mali a Burkinou Faso, je aktívny Islamský štát vo veľkej Sahare (ISGS), ktorý útočí na štát a obyvateľstvo. Tieto konflikty viedli v Nigeri k viac ako 200 000 vnútorne vysídleným osobám a k dlhotrvajúcim humanitárnym krízam a vládnym núdzovým stavom.

Niger predstavuje veľký problém aj pre Európu, ktorá je konečným cieľom pre približne 202 000 migrantov, ktorí v roku 2019 prešli cez Niger – migrácia v Nigeri nepredstavuje pre Nigerčanov významnú bezpečnostnú hrozbu, hoci obchodovanie s drogami a ľuďmi predstavuje problém.

Aktuálnemu vývoju v krajine sa venuje ruský portál Vzgljad. To najdôležitrjšie vám prinášame:

V Niamey, hlavnom meste západoafrického štátu Niger, sa konala veľká demonštrácia za okamžité stiahnutie francúzskych vojsk z krajiny. Demonštrácia sa konala pod ruskými vlajkami a s heslami „Francúzsko von!“, „Francúzske koloniálne vojská musia odísť“, „Nech žije Putin a Rusko!“ A pritom sa to deje v krajine, ktorá je považovaná za hlavného spojenca Francúzska v regióne. Čo sa teda stalo?

V auguste miestne Hnutie 65, ktoré vedie opozičný politik Seydou Abdoulaye, dvakrát požiadalo o povolenie usporiadať protesty, ale úrady v hlavnom meste Nigeru ho v oboch prípadoch zamietli z „bezpečnostných dôvodov“. A teraz, práve teraz, hnutie takéto povolenie nečakane získalo. Navyše ide o prvý oficiálne schválený protest v Nigeri za posledných päťdesiat rokov.

Hnutie 65 pôvodne vzniklo v lete tohto roku pod ekonomickými a sociálnymi heslami. Protesty v Nigeri vyvolalo jednorazové zvýšenie cien pohonných hmôt pre čerpadlá. V krajine je nedostatok vody a zvýšenie cien pohonných hmôt pre čerpadlá, ktoré čerpajú vodu, stavia už aj tak veľmi chudobnú krajinu na pokraj hladomoru. Pomerne rýchlo sa však arzenál sloganov hnutia stal otvorene protifrancúzskym a proruským. Pričom rozhodne nepoužívajú vybraný jazyk.

Ďalším dôvodom protestov v tejto najviac profrancúzskej krajine v regióne bolo úplné a konečné stiahnutie francúzskych jednotiek zo susedného Mali. Dňa 15. augusta opustili Mali posledné francúzske jednotky, ktoré dorazili do Nigeru. Miestne obyvateľstvo sa pokúsilo zablokovať pohyb francúzskych vojenských konvojov na území Nigeru a Burkiny Faso. Po vojenskom prevrate v januári tohto roku nové vedenie Mali jednostranne požiadalo o stiahnutie všetkých francúzskych jednotiek zo svojho územia a požiadalo ruskú súkromnú vojenskú spoločnosť Wagner o pomoc v boji proti islamskému terorizmu a džihádizmu a vyhostilo francúzskeho veľvyslanca z krajiny.

Plukovník Assimi Goyta, prezident prechodného obdobia v Mali, 10. augusta zavolal Vladimírovi Putinovi a informoval ho o procese sťahovania francúzskych vojsk z Mali. Generálny štáb francúzskych ozbrojených síl 15. augusta potvrdil, že posledný francúzsky vojak odišiel z Mali do Nigeru. V máji Mali vystúpilo z takzvanej Sahelskej päťky, regionálneho združenia rôznorodých západoafrických frankofónnych krajín, ktoré vytvorili Francúzi a na ktorého území sa nachádzali francúzske vojenské základne.

Do 15. augusta bolo v Nigeri umiestnených približne 3 000 francúzskych vojakov. Ich počet sa teraz zvýšil približne o dve tisícky. V Niamey sa nachádza najväčšia francúzska vojenská letecká základňa mimo francúzskej metropoly. Je to najväčší vojenský letecký uzol. V rôznych regiónoch krajiny, nielen v Saheli, sa nachádza niekoľko opevnených francúzskych základní.

Okrem toho jednotky cudzineckej légie a niektoré francúzske súkromné žoldnierske jednotky chránia uránové bane – hlavný priemyselný potenciál Nigeru. Je ťažké predstaviť si nielen francúzske jadrové zbrane, ale aj energetický systém bez nigérijského uránu: Francúzsko má najväčší komplex jadrových elektrární v Európe, čo je v súčasnej energetickej kríze veľmi dôležité. Mimochodom, Gazprom vlastní v Nigeri dve koncesie na ťažbu uránu.

Treba povedať, že ťažba uránu nie je všeliekom na blaho krajiny. Niger je v súčasnosti papierovo ôsmym najväčším producentom uránu na svete. V 80. rokoch minulého storočia sa pevne držal na druhom mieste. Začiatkom 90. rokov však nastal uránový kolaps: v dôsledku nadprodukcie klesol dopyt a cena uránu sa dramaticky prepadla.

V dôsledku toho 80 % cudzincov zamestnaných pri výrobe uránu opustilo Niger. Tento ekonomicky paradoxný jav sa pravidelne opakuje v krajinách západnej Afriky, ktorých hospodárstvo je závislé od produkcie jedného vzácneho a drahého nerastu. Napríklad v súčasnosti, v období pandémie, na pozadí rastúcich svetových cien vzácnych zemín, čisté zisky západoafrických krajín paradoxne prudko klesli, čo viedlo k nepokojom a dokonca k vojenským prevratom vo viacerých krajinách.

Heslo nigerskej opozície za stiahnutie francúzskych vojsk sa teraz spája so slovom „okamžité“. Na jar tohto roku francúzsky prezident Emmanuel Macron oznámil ukončenie operácie Barkhan a začiatok sťahovania francúzskych jednotiek z celého Sahelu. Francúzski experti sa v tom čase domnievali, že koniec francúzskej prítomnosti v západnej Afrike súvisí s francúzskymi prezidentskými voľbami. Prieskumy ukázali, že väčšina Francúzov je proti pokračovaniu vojenskej operácie, a Macron si týmto vyhlásením zjavne prilepšil.

Voľby však už prebehli, Macron vyhral a teraz nemá zmysel, aby sa ponáhľal opustiť západnú Afriku. Zatiaľ nie je jasne potvrdený termín stiahnutia francúzskych jednotiek do metropoly. Okrem toho od začiatku operácie Barkhan pred ôsmimi rokmi bola v Nigeri nasadená len časť francúzskej posádky. Letecká základňa v Niamey existuje už desaťročia a jej štatút je určený dvojstrannými dohodami medzi Francúzskom a Nigerom. Zatiaľ čo kontingent, ktorý opustil Mali 15. augusta, sa určite vráti do Francúzska, osud posádky leteckej základne určujú iné právne ustanovenia. Protestujúci v Niamey požadujú okamžité stiahnutie všetkých Francúzov.

Miestne obyvateľstvo poukazuje na neúčinnosť francúzskych vojakov ako štítu proti džihádistom. Francúzi si skutočne počínali mimoriadne zle. Vrtuľníky neboli prispôsobené na boj v púšti; v prachových búrkach sa kazili, strácali kontrolu a orientáciu. Pri jednej zrážke dvoch vrtuľníkov vo vzduchu zahynulo 13 francúzskych výsadkárov.

V dôsledku toho sa rozpadla samotná stratégia operácie – snaha zachytiť karavány džihádistov hlboko v púšti a zabrániť im dostať sa do populačných centier v Mali a Nigeri). Francúzi boli rozmiestnení na niekoľkých opevnených základniach v Saheli a len veľmi zriedkavo sa vydávali do otvoreného boja s nepriateľom. Straty v teréne utrpeli miestne ozbrojené sily, čo podráždilo afrických dôstojníkov a bolo hlavným dôvodom vojenského prevratu v Mali pod proruskými heslami. Francúzi boli obvinení z neefektívnosti a zbabelosti, čo bolo v príkrom rozpore so správaním ruských súkromných vojenských jednotiek.

Jednou z hlavných otázok je, prečo nigerská vláda, ktorá má sklony k diktatúre a ktorá sa sama dostala k moci prostredníctvom dlhých občianskych vojen a prevratov, povolila demonštráciu v centre Niamey, keď ju predtým dvakrát odmietla. Mimochodom, počas zhromaždenia ľudia vyliezli na schody budovy nigérijského parlamentu a mávali ruskými vlajkami a Putinovými portrétmi (odkiaľ sa vzali?), čo sa považuje za porušenie verejného poriadku.

Je celkom možné, že prezident Mohamed Bazoum, ktorý je vo funkcii rok a pol a predtým o ňu celý život aktívne bojoval, celkom rozumne uvažuje o tom, čo sa môže stať po Macronom ohlásenom stiahnutí francúzskych vojsk. Sahelskí džihádisti nikam neodchádzajú, Tuaregovia, ktorí sa večne dožadujú autonómie, sa tiež nestiahnu do Líbye, ceny pohonných hmôt neklesnú, produkcia uránu sa sama od seba nezvýši, pšenica z Odesy už nikdy nepríde, lebo ju Francúzi zhabú a zjedia. S tým všetkým sa musí niečo urobiť.

To všetko je navrstvené na historickej kríze identity. Macronovi sa počas série návštev afrických krajín nepodarilo presvedčiť miestnych obyvateľov, že Francúzsko už nie je koloniálnou krajinou a že jeho nárok na dominanciu vo frankofónnych krajinách je výlučne výsledkom nejakého ušľachtilého dôvodu. Heslá, ktoré sa objavujú v Mali, Burkine Faso a teraz v Nigeri, sú otvorene protikoloniálne, zatiaľ čo Rusko sa tu spája s pomocou a efektívnosťou. Samozrejme, je v tom veľa afrického romantizmu. Seydou Abdoulaye sa zúčastnil na zhromaždení v Niamey, pričom mal na sebe tričko s fotografiou Toma Sankaru, politicko-vojenského vodcu Burkiny Faso, jedného z teoretikov panafrikanizmu so silným nádychom revolučného marxizmu, „afrického Che Guevaru“. Buď chcel napodobniť charizmu zavraždeného Toma Sankara, alebo chcel zdôrazniť svoju príslušnosť k marxistickej ideológii, alebo je značne naivný, keď sa domnieva, že v Rusku sa stále spoliehajú na ľavicové hnutia v Afrike. Zrejme od všetkého trochu.

Ako však ukázali skúsenosti z posledných piatich rokov, pri obrane záujmov malých a chudobných krajín v Afrike nie sú účinnejší revoluční ľavičiari, ale pragmatickí vojaci s hodnosťou od majora po plukovníka. Neúčinnosť Francúzov ich priviedla k presvedčeniu, že posvätné miesto nemá byť prázdne a že existuje sila, ktorá sa nepodieľa na kolonializme, ale koná kompetentne pri riešení súčasných kríz.

Okrem toho Francúzi z nejakého dôvodu neboli ochotní cvičiť miestne armády. A ruská stratégia je postavená práve na tom, že z miestnych obyvateľov vytvorí niečo, čo je pripravené na boj, ako sa to stalo v Stredoafrickej republike. Dôležitá je tu aj ideológia.

Francúzsky spôsob správania je aj navonok stále neokoloniálny  – „My to tu vyriešime, a vy, opice, choďte strážiť obchod.“ na rozdiel od Ruska, ktoré buduje budúcu nezávislosť afrických krajín a vytvára predpoklady na ich posilnenie. Najprv budovaním armád, ale aj trvalým zamestnávaním veľkého percenta Afričanov na ruských koncesiách v mnohých afrických krajinách. A nie len ako kuchárov a vodičov, ale ako odborníkov vzdelaných v Rusku a ZSSR.

Domino efekt deštrukcia francúzskej prítomnosti v západnej Afrike a kríza dôvery vo francúzsku neokoloniálnu ideológiu pokračuje. V rôznych podobách a formách, v rôznych krajinách a na pozadí globálnej energetickej a potravinovej krízy. Tento jav sa v kontexte iných udalostí nemusí zdať taký významný, ale nikdy by sa nemalo zabúdať na význam afrického kontinentu ako celku. Bolo by krátkozraké ignorovať udalosti, ktoré sa v súčasnosti odohrávajú v Nigeri a predtým v Mali a Burkine Faso.