Môj profil 
Predplatné
Snímka ponúkne štyri príbehy o nepočujúcich deťoch z rómskych osád, ktoré pozorujú svoje okolie bez toho, aby mu úplne rozumeli a snívajú svoj vlastný svet. V prvom príbehu sa predstaví Sandra, ktorá miluje futbal a Ronaldinha, hlavným protagonistom druhého príbehu je Marián, ktorý sa chce stať rušňovodičom a zároveň Van Dammom, tretí príbeh približuje obavy hluchonemého rómskeho páru Aleny a Reného, ktorí dúfajú, že sa im narodí počujúce dieťa a posledný vykresľuje trojicu súrodencov, Romana, Kristiána a Karmen, snívajúcich o záchode a skutočnej obývačke.
Režisér, kameraman, scenárista a autor námetu Pavol Pekarčík sa k Hluchým dňom dopracoval cez svoju dizertačnú prácu. Spočiatku hľadal len miesto, v ktorom sa prekrýva vizuálny svet fotografie a filmu. Po jednej z rešeršných ciest po rómskych osadách sa ho však manželka opýtala na chlapca na fotke s nežnými očami. „Dovtedy to bolo pre mňa len jedno z detí, ktorých je v slovenských osadách veľa, ale tento chlapec bol špeciálny tým, že nepočul. Začal som rozmýšľať, ako sa asi cíti – je outsiderom komunity, ktorá je v našej spoločnosti beztak outsiderom. Napadlo mi, že by bolo možno zaujímavé pozorovať, ako sa s takýmto hendikepom vyrovnáva. To bol Marián. Ostatné deti sa už potom hľadali pomerne ľahko. Hluchonemé deti nájdete v každej z rómskych osád,“ uviedol Pekarčík.
Ako tvrdí, bolo preňho zaujímavé nahliadnuť do života ľudí, o ktorých vieme tak málo a dozvedať sa, že majú podobné sny, obavy a radosti. Každé dieťa, aj to hluchonemé, podľa neho prežíva okolitú realitu najmä pomocou snívania. „Keď je človek dostatočne rezonantný, tak z tých jemných odtieňov zistí, že aj tie decká, ktoré sa nám niekedy zdajú ‘bezprízorné‘ a človek, keď nevie posunkovú reč, s nimi ťažko komunikuje, majú svoje sny. O tom je ten film,“ priblížil filmár.
Čiastočne hraný dokument nakrúcal Pekarčík v osadách v Spišskom Bystrom, Petrovej pri Bardejove, Kecerovciach a na Luníku 9 relatívne dlho. So svojimi protagonistami totiž strávil niekedy aj celé dni mimo kamier. „Ono to prebiehalo tak, že prídete ráno o pol ôsmej so zvukárom a kameramanom do dediny a chcete točiť, ale o pätnásť minút máte auto plné Rómov a veziete hlavného protagonistu so zlomenou nohou do nemocnice, kde s ním strávite trištvrte dňa, po ceste späť sa zastavíte ešte v obchode, aby bolo čo pod zub, prídete nazad do dediny o šiestej večer, vyzdvihnete znudeného zvukára a znudeného kameramana a idete späť. Človek síce niekedy nič nenatočí, ale výhoda je taká, že na druhý deň môžete vojsť ráno o pol siedmej tým ľuďom rovno do bytu, postavíte si kameru a začnete nakrúcať, ako sa zobúdza rodina,“ priblížil pre agentúru SITA.
„Tým, že sme boli s tými protagonistami, najprv ja a potom aj zvyšok štábu, tak dlho, navzájom sme sa veľmi otvorili. Oni vedia o mojich problémoch, ja viem o ich problémoch, doteraz sa navštevujeme a tak trochu zdieľame svoje životy. Ja ich vždy, keď idem okolo, idem pozrieť alebo oni, keď sú v Košiciach, prídu pozrieť mňa a rozprávame sa alebo zavolajú, keď niečo treba. Občas im aj poradím a oni mi potom hovoria, či im to, čo som im radil, pomohlo alebo nie. Žijeme takým komunitným životom,“ dodal režisér.
Vo svetovej premiére už Hluché dni premietali na festivale v Karlových Varoch, kde film ako jediný slovenský súťažil v sekcii Na východ od Západu. Na bratislavskú premiéru na festivale Jeden svet, kam prídu aj hlavní protagonisti snímky, nadviaže zhruba hodinová diskusia organizácie Človek v ohrození. Dokument následne poputuje do kín a kultúrnych centier po celom Slovensku.
.jpg)
.JPG)
