Môj profil 
Predplatné
Pithart s Čarnogurským sa na začiatku 90. rokov zúčastnili jednaní, ktoré predchádzali rozdeleniu federácie, hoci pri samotnom konci spoločného štátu stáli ich nástupcovia Václav Klaus a Vladimír Mečiar. Niekdajší premiéri sa aktuálne stretli v bývalej sále Federálneho zhromaždenia, kde bol prijatý ústavný zákon o zániku ČSFR.
Federálne usporiadanie ČSFR prirovnal Pithart k manželstvu, v ktorom sa tiež nedá hlasovať. Čarnogurský zase spomínal na komplikácie pri vyjednávaní o podobe štátneho rozpočtu pre rok 1992. Problémy by sa podľa neho postupne zhoršovali. Tiež zmienil, že keby sa federácia stala členom EÚ, tak by sa muselo pred každým jednaním v Bruseli odsúhlasiť príslušné rozhodnutie v Prahe aj v Bratislave.
Pithart uviedol, že Slováci v sebe nosili sklamanie a nesplnené sľuby českej strany. „Česi to jednoducho vytesnili. Boli z toho rozčarovaní a zaskočení a o chvíľu začali hovoriť: nech si idú. Bola to reakcia nezrelá,“ dodal.
Slovensko podľa neho z rozdelenia zaslúžene vyťažilo viac ako Česko. „Prešlo ťažkou krízou a katarziou. Upevnilo to slovenské sebavedomie. My sme takou krízou neprešli a myslím, že to ani potrebujeme,“ zhodnotil vývoj od roku 1993.
Čarnogurský k tomu povedal: “Slovensko potvrdilo svoju životaschopnosť ako samostatný štát. Ale tá v nás bola už predtým. A národ, ktorý to cíti, smeruje k uskutočneniu tohoto pocitu.“
Pomlčková vojna
Bývalí premiéri sa však nezhodli na názore o vypísaní referenda k rozdeleniu štátu. „Malo byť referendum, bol k tomu pripravený ústavný zákon,“ povedal Pithart. Podľa Čarnogurského nebolo referendum vyhlásené predovšetkým preto, že sa politici nedokázali dohodnúť na formulácii otázok, ktoré mali byť voličom predložené. Pithart pripustil, že to je problém každého referenda. „Tá otázka je vždy sugestívna, či chcete alebo nechcete,“ poznamenal.
Obaja tiež spomínali aj na tzv. pomlčkovú vojnu, v ktorej oba národy riešili názov federácie. Čarnogurský pripomenul, že pomlčku, ktorá Slovákom zaisťovala samosprávu obsahoval už Pittsburgskaá dohoda z roku 1918. Podľa Pitharta to nebolo pre Čechov podstatné. „Na Slovákov sa Česi dívali s nadhľadom staršieho brata – je nerozumný, robí blbosti, ale on sa usadí a prestane hnevať. Pomlčka nás nezaujímala, ale v slovenskej duši to stále viazlo,“ povedal.
Expremiéri dodali, že priamo na porade v Lánoch riešil s politikmi podobu názvu federácie a niekdajší riaditeľ Ústavu pre český jazyk. Podľa Pitharta sa síce gramatický správne malo písať slovo “slovenská” s malým písmenom, jazykovedec ale nakoniec pripustil variantu s veľkým písmenom, a tak vznikol názov Česká a Slovenská Federatívna republika, s čím súhlasili obe strany. „Opäť jeden nedokonalý kompromis,“ poznamenal k tomu Čarnogurský.
