Opoziční poslanci tak podľa Chmelára prenechali tému samostatnosti Slovenska nacionalistickým stranám, ktoré na nej stavali aj v čase, keď sa kvôli nim Slovensko naozaj dostávalo do stále väčšej medzinárodnej izolácie. „Spôsob rozdelenia federácie spustil studenú občiansku vojnu, ktorá trvá dodnes. Odvtedy naša spoločnosť niekedy pôsobí, akoby tu boli dva subnacionálne celky,“ povedal Chmelár.

Hrabko mu oponoval. „V roku 1992 už Vladimír Mečiar nebol nepopísaným papierom. Ján Čarnogurský to videl už vtedy, na rozdiel od Milana Kňažka, Ľudovíta Černáka alebo Jozefa Moravčíka a ďalších, ktorí na to prišli o rok neskôr,“ povedal. Hrabko zároveň upozornil, že zo slovenských strán dostala od voličov mandát na presadzovanie samostatnosti len Slovenská národná strana (SNS), nikto iný v predvolebnom programe rozpad federácie nesľuboval. „Mandát na rozbitie spoločného štátu HZDS nemalo, to už skôr s prižmúrenými očami Václav Klaus, ktorý mal vo volebnom programe buď federáciu, alebo samostatnosť,“ upozornil Hrabko.

Obaja sa zhodli, že aj keby rozdelenie federácie na základe referenda bolo vysoko legitímne, v tom čase mohlo referendum celú krízu ešte prehĺbiť. „Bola iniciatíva za referendum, dokonca bol vo Federálnom zhromaždení schválený zákon. Ale podmienka bola, že to musí schváliť nadpolovičná väčšina aj v jednom, aj v druhom štáte. Čo by sa stalo, keby boli Slováci za rozdelenie federácie a Česi proti, alebo naopak, my proti a oni za, ťažko povedať. Boli by to len špekulácie. Treba zobrať ako fakt, že tu Slovenská republika je, v akom politickom prostredí vznikala a kam to doviedli tí ľudia, ktorí po nej bažili,“ povedal Hrabko.

Zatiaľ čo česká strana sa na prípadné rozdelenie federácie začala tajne pripravovať oveľa skôr, pre slovenskú bolo podľa oboch analytikov budíčkom až dianie okolo schválenia Deklarácie zvrchovanosti Slovenskou národnou radou v júli 1992. „Slovenská politická reprezentácia sa fakticky začala pripravovať na osamostatnenie až po deklarácii. Dnes už vieme, že sme v tomto boli značne pozadu, lebo česká politická reprezentácia mala plán B pre prípad rozpadu republiky tajne vypracovaný už koncom roka 1991. My sme to začali riešiť až v lete,“ povedal Chmelár.

Prijatie deklarácie prekvapivo nepovažuje len za krok slovenskej reprezentácie smerom k samostatnosti, ale zároveň aj za pokus spomaliť proces rozpadu federácie, na ktorý slovenská strana pripravená nebola.

„S úsmevom sa pozerám na to, ako si dnes všetci prisvojujú historické zásluhy bojovníkov za nezávislosť. Skutočnosť bola iná. Už pri rokovaniach na Bôriku po voľbách 20. júna 1992 Klaus jasne povedal, že konfederácia je pre neho neprijateľná a ‚v takom prípade sa radšej pokojne rozíďme‘. Deklarácia bola Mečiarovým pokusom ako zbrzdiť proces rozpadu federácie. Lebo okrem SNS nikto, ani Mečiarovo hnutie, nemalo v pláne samostatný štát. K udalostiam, ktoré nasledovali, sme boli viac–menej dotlačení,“ tvrdí Chmelár.

„Bol to politický inštrument. Ak to bol zbrzďovací politický inštrument, tak sa vôbec nevydaril, lebo ku zbrzdeniu vôbec neprišlo,“ reagoval Hrabko. „Ale podľa mňa to bol politický inštrument HZDS a Vladimíra Mečiara, ktorý mu mal, v úvodzovkách povedané, poslúžiť k akémusi nátlaku na českú stranu pri rokovaní o spoločnom štáte alebo rozdelení,“ uvažuje.

„Deklarácia nebola právne záväzná. Nebol to ani ústavný dokument. Myslím si, že to bol Milan Ftáčnik, ktorý navrhol, aby to bol ústavný dokument, ale Augustín Marián Húska bol proti. A poslanci poslúchli jeho,“ pripomenul Hrabko.

„V tom okamihu sme neboli pripravení na samostatnosť. Všetky tie termíny, ktoré vymýšľal Augustín Marián Húska, ako zvrchovanosť, svojstojnosť, dokonca autochtónnosť, čo je pôvodne termín zo zoológie, slúžili len na zahmlievanie vecí. Časť verejnosti nechápala, čo si pod nimi má predstaviť,“ doplnil ho Chmelár.

„Keď Robert Fico dnes hovorí, že je už jediným aktívnym politikom, ktorý vtedy hlasoval za deklaráciu, jednak to nie je presné, lebo vtedy hlasoval za aj Anton Hrnko, jednak vtedy SDĽ, za ktorú bol Fico poslancom, ešte stále hovorila o nejakej federácii s väčšími kompetenciami,“ dodal Chmelár.

Rozhodnutie vtedajšieho československého prezidenta Václava Havla, ktorý tri dni po prijatí deklarácie abdikoval na svoju funkciu, Chmelár neschvaľuje. „Tento krok Václava Havla považujem za nezodpovedný a čisto osobný. Odstúpil, aby mal väčšiu šancu stať sa prvým českým prezidentom. Prezident československej republiky predsa neuteká z potápajúcej sa lode,“ povedal Chmelár.

„Ja som vtedy považoval za výnimočne dobrý politický krok, že prezident odstúpil, pretože tým bolo povedané úplne všetko. Uvedomoval si, čo sa stane po schválení deklarácie. Bol to politický dokument a Václav Havel naň reagoval politicky,“ oponoval Hrabko.

„Deklarácii neupieram historický význam. Bol to náš jediný suverénny krok, ústavný zákon o rozdelení federácie bol už potom najmä výsledkom českého tlaku,“ uzavrel Chmelár.

S názorom ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka (Smer-SD), podľa ktorého netreba paranoicky vnímať iniciatívu Poľska na užšiu ekonomickú spoluprácu 12 štátov strednej a východnej Európy ako konkurenciu k cieľom Európskej únie, Chmelár nesúhlasí.

„Netreba byť paranoidný, ale ani naivný. Interpretovalo sa to tak, že čo je zlé na ekonomickej spolupráci, ale tak to vôbec nebolo. Sadli sme na lep jednej PR akcii Poľska. Poľskí komentátori sa zhodujú na tom, že prejav Donalda Trumpa posilnil xenofóbne nálady v krajine a povzbudil poľskú vládu k nedemokratickým zmenám v súdnictve,“ kritizoval Chmelár stretnutie predstaviteľov štátov Trojmoria s americkým prezidentom v Poľsku.

Zároveň zopakoval svoj názor, podľa ktorého si raz bude musieť Slovensko vybrať, či chce užšie spolupracovať s partnermi vo V4, teda Českou republikou, Poľskom a Maďarskom, alebo so štátmi v budúcom európskom jadre.

„S ostatnými tromi štátmi V4 sa v jadre Európy zjavne nepočíta. Ale u nás sa často vedú debaty tak, že niekto povie niečo iné, ako v tomto prípade Sulík, tak ho zoškandalizujme a nedebatujme o tom, čo povedal,“ tvrdí Chmelár. „Ja síce súhlasím s tým, že je životným záujmom Slovenska byť v tom jadre. Ale povedzme si aspoň, aké by mali byť podmienky. Ak chce premiér polemizovať s opozíciou, mal by to robiť konkrétnymi argumentmi a nie všeobecnou propagandou,“ dodáva.

„V jadre budeme osamotení, v rámci V4 sme sa mohli spoľahnúť na istú silu, ktorú predstavuje toto zoskupenie štátov. V jadre si budeme musieť hľadať nových spojencov. Kto to bude? Do úvahy pripadá Rakúsko a Slovinsko a to je dosť málo,“ tvrdí Chmelár.

„V tejto chvíli otázka nestojí tak, či V4, alebo jadro Európy. Možno raz bude, ale dovtedy je ešte veľa času, aby sme to predebatovali. A nemali by sme sa len pýtať, aké podmienky v jadre budú, ale aj my by sme ich mali určovať,“ reagoval Hrabko.

Problém dvojakej kvality potravín v štátoch západnej a východnej Európy, na ktorý u nás upozorňuje premiér Robert Fico (Smer-SD) a ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná (nom. SNS), je podľa Chmelára jednou z tém, ktorá môže súvisieť s užšou integráciou do jadra EÚ.

„Problém potravín je z istého hľadiska naozaj vážny. Ak francúzsky prezident tvrdí, že si Európsku úniu predstavujeme ako supermarket, tak my im môžeme odkázať, že v takom prípade nie s takým tovarom, aký sem posielajú. S touto témou prišli ako prví Bulhari v roku 2011 a vtedy im Európska komisia odkázala, že v tom nevidí problém. Teraz prišla iniciatíva V4,“ povedal.

S tým, že nie je v poriadku, ak je výrobok v takmer totožnom obale a s podobnou cenou kvalitnejší na rakúskej ako na slovenskej strane hranice, Chmelár súhlasí, neverí však ani avizovaným opatreniam slovenského premiéra. „To, čo hovorí premiér Fico, je nereálne. Európska legislatíva neumožňuje zakázať sem dovoz týchto potravín. Slovensko môže v individuálnych prípadoch, napríklad zdravotných alebo hygienických, zakázať konkrétny výrobok,“ poznamenal.

Hoci predseda Európskej komisie (EK) Jean-Claude Juncker a predseda Európskej rady Donald Tusk po aktuálnom summite EÚ a Ukrajiny vyjadrili hrdosť na úspechy tohto štátu v posledných troch rokoch, ako aj plnú podporu suverenite a územnej integrite Ukrajiny, Chmelár s Hrabkom poukazujú na chýbajúce záverečné dokumenty.

„Podstatné je, že po prvý raz nedošlo k žiadnemu záverečnému vyhláseniu. Okrem tejto štandardnej rétoriky dali Tusk aj Juncker jasne najavo, že ich trpezlivosť s Ukrajinou sa skončila,“ tvrdí Chmelár, podľa ktorého má Ukrajina prezidenta Petra Porošenka vážne problémy a v reformách ďaleko nepokročila.

„Hodnotím to ako zásadné zlyhanie týchto rokovaní. Diplomat by možno povedal, že by bolo možno lepšie, keby sa takéto rokovanie vôbec neuskutočnilo. Fakt je ten, že oficiálne nebolo vydané nič, okrem rečí politikov. Dokonca ani komuniké o tom, že sa stretli a rokovali. A to je v diplomatickej reči veľmi silný signál,“ doplnil Chmelára Hrabko.