Môj profil 
Predplatné
Nuž ľaľa, aká mozaika mi to vychádza:
Blahej pamäti velikáni Francúzska a Nemecka sa v istú chvíľu zbavili komplexu zaviazanosti za fígeľ, ako bol Marshallov plán, ktorý nesporne pomohol ich krajinám postaviť sa z povojnových trosiek na nohy, ale “v druhom pláne” (alebo naopak, v prvom…?) ich pripútaval k veľkému zaoceánskemu bratovi (skôr strýčkovi Samovi…); už sa nemohli dívať na to, ako si onen brat rastie, rastie, vyberá svoje “splátky” za pomoc vo vojne i po nej, a pomaly odstavuje tradičné európske ekonomické obry na tú koľaj, ktorá sa – železničiari vedia, o čom hovorím – využíva len na posuny…
Z týchto pohnútok vyrástla dnešná Európska únia; sprvu len na spoločný postup v otázkach uhlia a ocele, postupne sa zbližovali viac a viac, až dospeli k súčasným kontroverzným snahám o vytvorenie európskej federácie, schopnej osamostatniť sa od USA ekonomicky, politicky a hádam v budúcnosti aj vojensky (tu Američania zneužili situáciu bipolarity sveta, a reálnu hrozbu, ktorá z toho plynula, a zabezpečili si dlhodobo až arogantnú nadvládu nad Európou)…
Dostávame sa k prvej otázke: vyhovuje táto spomenutá línia vývoja Európy Spojeným štátom?
V žiadnom prípade. Už len postupné zjednocovanie meny ich popudilo, lebo v Eure videli zárodok konkurenčnej svetovej “zúčtovacej meny”, a stratu súčasnej výhody z tejto pozície dolára.
Druhý problém, ktorý ťaží Ameriku, sa volá Rusko. V časoch bipolarity podlým spôsobom zneužili svoju výhodu, že doma im vojna nezničila ani jednu stolársku dielňu, ale Sovietsky zväz bol v troskách, a rýchlejšie zviechanie sa tamojšieho hospodárstva brzdili taktikou “uzbrojenia súpera”. Matematika bola jednoduchá: USA si mohli dovoliť zo svojho rozpočtu venovať na vývoj a výrobu moderných zbraňových systémov určité percento bez ujmy na úrovni hospodárstva (ba naopak, tieto štátne výdavky vytvárali nové pracovné príležitosti, zvyšovali kúpnu silu obyvateľstva a tá, ako vieme, je výrazným impulzom pre hospodársky rast…), ale ZSSR musel kvôli rovnováhe vo vojenskej sile brať zo svojho (objektívne nižšieho) rozpočtu vyšší p o d i e l, a na ostatné potreby spoločnosti mu zostávalo menej…
To je všeobecne známe. Ale Sovietsky zväz sa rozpadol, značná jeho časť sa vydala cestou samostatnosti, vznikla nová federácia, ktorá v začiatkoch – prirodzene – hľadala novú cestu. V radikálne zmenených spoločenských podmienkach ju hľadala ťažko, so všetkými detskými chorobami, ktoré len postupne prekonávala. Samozrejme, s fatálnym dopadom na tempo hospodárskeho rozvoja. Ale keď sa “veci utriasli”, krajina s nesmiernym potenciálom sa opäť stávala významným ekonomickým hráčom, a vzápätí aj vojenským.
Tu vyvstáva druhá otázka: vyhovuje tento trend Spojeným štátom?
Odpoveď je jasná: nevyhovuje; preto krátko po vzniku “monopolarity” (aspoň vo vedomí sebavedomej elity Spojených štátov) sa rozvinula sústavná mnohostranná kampaň na zníženie postavenia Ruska vo svete.
Tento stav, keď USA “bojujú” na dvoch frontoch proti konkurencii s EU i Ruskou federáciou priviedol osnovateľov stratégie ku “geniálnej myšlienke”, ľudovo povedané, spojiť tento boj do jedného. Iniciovať rozbroj medzi EU a RF. Odrezať Európu od energetických zdrojov Ruska, vytvoriť “jednotný ekonomický priestor USA – EU”, nahradiť ruský plyn americkým bridlicovým, a mať tak oboch svojich rivalov v hrsti.
Ukrajinský “oranž” a všetky tie farebné tzv. revolúcie, boli americkými ťahmi na svetovej šachovnici. A keďže nepriniesli až takú pozičnú výhodu, akú teoretici americkej svetovlády predpokladali, siahli po silnejších figúrkach: ukrajinský prevrat. Vtiahnutie tejto historicky nešťastnej krajiny do NATO, aby Američania získali ďalšiu námornú základňu – Sevastopol s dvojakým úžitkom: pripraviť RF o dôležitý strategický bod, a zadarmo, bez jediného dolára a jediného výstrelu prísť k tejto novej perle na “náhrdelníku” amerických základní okolo RF…
Na cene, ktorú za tento manéver zaplatí ľud Ukrajiny, nezáleží. Deje sa to v spoľahlivej vzdialenosti od USA – a to je podstatné…
“Ukrajinským gambitom” zabíjajú Američania dve muchy jednou ranou.
A ešte poznámka na koniec:
Je všeobecná skúsenosť, že Američania majú na svoje konanie , a konanie konkurentov už dlhý čas dvojaký meter. Keď svojho času intenzívne “nahovárali” juhoamerické štáty na vytvorenie “jednotného ekonomického priestoru”, bolo to o.k. ; keď sa snažia dokopať k takému priestoru Europskú úniu, súbežne s brutálnym tlakom na odstrihnutie od ruských energetických a surovinových zdrojov, a ponukou vlastných, aj to je o.k., ale keď v tejto situácii sa RF usiluje o vytvorenie euroázijského hospodárskeho priestoru, je to absolútne, ale skutočne absolútne neprípustné…!
Ivan Fecko
.JPG)
.jpg)
