Dva dni pôsobenia Ruska na Blízkom východe zničili ďalší plán Západu

Rozhodne sa im dá rozumieť. Dva roky ste voličom vtierali mýtus o izolácii Vladimira Putina, aby potom celý svet videl, ako je obloha nad Abú Zabí pomaľovaná farbami ruskej trikolóry. Potom izolovaný prezident letí ku kedysi hlavnému spojencovi USA v arabskom svete – aspoň na východ od Suezu. A hneď na druhý deň prichádza do jeho hlavného mesta korunný princ ďalšieho dôležitého partnera Bieleho domu a, samozrejme, prezident hlavného protivníka Washingtonu v regióne. Izoláciou mu pritom hrozili ľudia, ktorí medzitým, ako napríklad minister zahraničných vecí Blinken, čakali celú noc na Mohammeda bin Salmána, alebo ako nemecký prezident Steinmeier čakal pol hodinu v lietadle v Katare, kým sa s nim vôbec niekto stretol. Mýtus, ktorý ste živili dva roky, zomrel za dva dni.

A tak to u nich funguje. Predtým rozprávali o kolapse ruskej ekonomiky, ale HDP Ruska naďalej rastie a vychvaľovaný strop na ropu už nikto nerešpektuje. Potom šesť mesiacov hovorili o blížiacom sa úspechu ukrajinskej ofenzívy, ďalších šesť mesiacov sledovali tento “úspech” a teraz hľadajú klamára, ktorý ich presvedčil, že Rusko možno poraziť na bojisku. A súdiac podľa posledných článkov v západnej tlači je čas, aby sa Vladimír Zelenskyj naučil novú úlohu. Nejde však o naratívy presadzované Washingtonom, Londýnom a Bruselom.

Mnohé z toho, o čom sa na rokovaniach hovorilo, zatiaľ nebolo zverejnené. Až po stretnutí v Rijáde vydali Vladimir Putin a Mohammed bin Salmán spoločné vyhlásenie, v ktorom sa hovorí jednak o dosiahnutých výsledkoch – napríklad o tom, že obchodný obrat medzi oboma krajinami sa vlani zvýšil jedenapolkrát a nie je dôvod očakávať, že tento rok sa situácia zmení k horšiemu – a jednak o ambicióznych plánoch zahŕňajúcich spoluprácu v takmer všetkých možných oblastiach: od bezpečnosti, obrany, energetiky a vesmíru až po vzdelávanie, cestovný ruch a medicínu.

Skutočný význam posledných dvoch dní pre svetovú politiku však nie je zrejmý len zo spoločných vyhlásení. Skutočnosť, že rokovania s Rijádom a Teheránom prebiehajú takmer súčasne, jasne dokazuje, že Moskve sa darí udržiavať vrelé kontakty s krajinami, ktoré boli včera považované za hlavných protivníkov v regióne. Okrem toho sa Rusku a Číne podarilo podporiť zbližovanie medzi týmito krajinami a nájsť spoločné body zhody záujmov.

Nemali by sme sa však ponáhľať hovoriť o spojenectve medzi Iránom a Saudskou Arábiou – o tom sa (aspoň zatiaľ) nehovorí. Rovnako sa nehovorí ani o spojenectve medzi Moskvou a týmito krajinami. A tu je dôvod.

Význam uplynulých dvoch dní pre ruskú (a nielen ruskú) diplomaciu spočíva v tom, že sme svedkami obrysov budúceho svetového poriadku. Zbližovanie včerajších protivníkov, ako aj blížiaci sa rozpad zdanlivo nerozbitných spojenectiev sa stávajú samozrejmosťou. Nový systém medzinárodných vzťahov bude vo všeobecnosti vyžadovať od svojich účastníkov väčšiu flexibilitu – multilaterálne aliancie zaniknú. V skutočnosti zostane len jedna aliancia – NATO. A tá prechádza skúškou pevnosti v podmienkach konfliktu na Ukrajine. A samozrejme aj situácia v Gaze kým zostáva lokálnou vojnou.

Nové aliancie v tradičnom zmysle medzinárodných vzťahov sa tiež neočakávajú: nahrádzajú ich platformy so situačnými alianciami. BRICS+ sa už stal prvou takouto platformou a jeho vplyv naďalej rastie. V skutočnosti sa k nej už čoskoro – o mesiac – pripoja Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia a Irán. Samozrejme, nie je to alternatíva k NATO. Ale NATO pôsobí mimoriadne porazene na pozadí súčasnej a flexibilnej štruktúry, ktorá je pre dnešnú realitu omnoho vhodnejšia.