Prečo OSN a NATO nemôžu byť reformované? Je ruská hrozba pre Európu reálna? Čo čaká Čínu a prečo sa už Zelenskyj pripravuje zásadný obrat?

Drulák analyzuje pôrodné bolesti nového medzinárodného poriadku a vysvetľuje, prečo nás najprv čaká deštrukcia, nie výstavba. Varuje pred ilúziou návratu do deväťdesiatych rokov a upozorňuje, že úlohou zodpovedných štátnikov je dnes minimalizovať ľudské obete nevyhnutných zmien.

Videorozhovor o geopolitickom vývoji bez servítky – od Trumpovej Rady mieru cez Brusel až po Grónsko – s prof. Ing. Petrom Drulákom, PhD.

Ste bývalý diplomat, politik, politológ, v súčasnosti pôsobíte najmä ako predseda spolku Svatopluk. Ako vidíte súčasný geopolitický vývoj. Čo sa nám to v ostatných týždňoch deje pred očami?

Tých udalostí je naozaj veľa, ale majú jedného spoločného menovateľa – rodiaci sa multipolárny poriadok. Od deväťdesiatych rokov sme si zvykli na podmienky americkej hegemónie. Tá chvíľu fungovala, ale veľmi krátko. Už dlhé roky však platí, že žiadna americká hegemónia neexistuje, respektíve že sa rozkladá a mizne. Pochopil to už prezident Obama, chápe to aj prezident Trump. Jedna vec je však povedať, že nastupuje multipolarita, a druhá, oveľa ťažšia vec, je ujasniť si, aké vlastne budú pravidlá tejto multipolarity a kto bude v multipolárnom usporiadaní tými pólmi.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Ani to zatiaľ nie je jasné. Je jasné, že Amerika, Čína, Rusko, pravdepodobne India a ešte niektorí ďalší týmito pólmi budú, ale aká bude napríklad úloha Európy? To vôbec nie je jasné. Problémy, ktoré dnes vidíme, sú pôrodnými bolesťami nového medzinárodného poriadku.

O tom, že sa bude meniť zaužívaný svetový poriadok, sa hovorí už niekoľko rokov, mnohých momentálne ale prekvapuje najmä rýchlosť tých udalostí. Je to prístupom Donalda Trumpa, o čo ide?

Keď sa pozeráte na to, čo sa deje na Západe, je to zvláštne. Pretože za ostatných desať rokov sa všetci zhodujú na tom, že multipolarita prichádza. Ale táto, povedzme až banálna pravda, sa nijako nepremieta do spôsobu, akým Európa koná. Osobnosť Donalda Trumpa, ktorá je mimoriadne kontroverzná a v mnohých ohľadoch problematická, zohráva veľmi pozitívnu úlohu aspoň v jednom zmysle – on je akýmsi hlásateľom alebo apoštolom nového poriadku, respektíve hrobárom toho predchádzajúceho.

To znamená, že on už definuje USA ako krajinu, ktorá si v multipolárnom svete musí vyznačiť čo najviac priestoru sama pre seba. Obhajuje americký záujem, ale už ho neobhajuje v tom zmysle, že by si predstavoval USA ako globálnu veľmoc. To otvorené nepriateľstvo voči všetkým inštitúciám, ktoré Američania vytvorili – vrátane OSN, NATO či Svetovej obchodnej organizácie – je jasne vidieť, pretože to boli inštitúcie zodpovedajúce miznúcemu poriadku.

V jeho osobnosti sa tento prechod koncentruje. Je to osobnosť, ktorá tento objektívny proces sprevádza a zosobňuje. Ale je to proces, ktorý by nastal bez ohľadu na to, či by tam Trump bol, alebo nebol.

Hovoríte, že mnoho spomínaných organizácií zakladali práve Spojené štáty americké. Sú teda Trumpove výčitky smerom k NATO, k Európskej únii alebo OSN podľa vás na mieste?

Sú na mieste do tej miery, že tieto inštitúcie zodpovedajú usporiadaniu, ktoré mizne. Každá medzinárodná inštitúcia sa veľmi, veľmi ťažko reformuje. Dokonca, ak by sme povedali, že sú reformy úplne neschopné, asi by sme sa k pravde priblížili najviac. Boli nastavené na určitý poriadok, ten sa mení a ony z úplne pochopiteľných dôvodov na túto zmenu nedokážu reagovať.

Pozrime sa na OSN. Kľúčovým orgánom je Bezpečnostná rada a pozrime sa, kto sú jej piati stáli členovia. To sú štáty, o ktorých ani nemôžeme povedať, že by boli víťazmi druhej svetovej vojny, ale sú za víťazov považované. O USA a vtedajšom Sovietskom zväze to platí jednoznačne, ale nie som si istý, či je skutočným víťazom napríklad také Francúzsko.

Táto inštitúcia je teda nereformovateľná. O reforme Bezpečnostnej rady OSN sa vážne diskutuje už asi tridsať, štyridsať rokov. Kolujú rôzne návrhy, ale nikdy z nich nič nebude. Pretože – ako sa hovorí – kapor si rybník nevypustí. Tie štáty, ktoré tam majú svoje záujmy, nemajú dôvod to robiť.

NATO vzniklo v roku 1949 a svet dnes vyzerá úplne inak. Po roku 1990 sa hovorilo o transformácii NATO, ale k tej v skutočnosti nikdy nedošlo. Namiesto toho sa aliancia iba rozširovala. Trump dnes prichádza a hovorí – pozrite sa, toto už nedáva zmysel. A v tomto má pravdu.

Trump prišiel s iniciatívou na vytvorenie Rady mieru. Myslíte si, že takáto inštitúcia by mohla byť protipólom OSN?

To si nemyslím. U Trumpa vidím ten pozitívny prvok v určitej deštrukcii štruktúr, ktoré sú už prežité. Ale nie som si istý, že by tento človek bol schopný tvorivosti, že by dokázal vytvárať nové, stabilné štruktúry. To ani nie je úloha jedného amerického prezidenta. Tieto štruktúry budú vznikať inak. Ak majú byť stabilné a udržateľné, musia vznikať už v rámci multipolárneho sveta, a to dohodou minimálne s Rusmi a s Číňanmi.

Ešte pred pol rokom mala Rada mieru na starosti prímerie v Gaze. Keď sa dnes pozrieme do Gazy, vidíme, že tam žiadne prímerie neexistuje. Izrael tam bojuje, respektíve ničí všetko, rovnako ako predtým. Povedal by som, že Rada mieru je to tak trochu Trumpov narcistický úlet. Tie štáty, ktoré mu na to kývnu, to robia preto, aby si Trumpa neznepriatelili.

Kam sa teda vlastne posúva nové svetové usporiadanie? Spojené štáty americké už nemajú ambíciu byť svetovým policajtom. Aký vývoj môže nasledovať?

V tejto chvíli nás, žiaľ, čaká skôr deštrukcia. Je to asi ako keď máte budovu, ktorá slúžila desiatky rokov všeobecne prospešnému účelu, a v určitom momente všetci vidia, že tá budova tam už nemôže byť a že je potrebné postaviť niečo úplne nové. Lenže ak je situácia taká, že tá konštrukcia už nevyhovuje, tak bude potrebné ju buď radikálne prestavať, alebo ju strhnúť a postaviť niečo nové.

My sme teraz práve v tej fáze strhávania. Nemyslím si, že by sme v nasledujúcich rokoch videli výstavbu, nejaké konštruktívne kroky. Čaká nás deštrukcia, tá deštrukcia je nevyhnutná a úlohou zodpovedných štátnikov je v tejto chvíli minimalizovať škody. To znamená, aby obetí bolo čo najmenej, pretože keď hovoríme o zmenách v medzinárodnom poriadku, hovoríme aj o ľudských obetiach, o mŕtvych, ktorí zahynú v konfliktoch.

Rozumní štátnici dnes túto nevyhnutnosť prijímajú, ale snažia sa, aby ľudské utrpenie bolo čo najmenšie. To je rozumná politika. Keď sa však pozerám napríklad na Európsku úniu, nevidím v nej, ani na jej čele politikov, ktorí by takéhoto prístupu boli schopní.

Z Európy sa ozývajú hlasy, že treba vydržať, je to Trumpovo druhé funkčné obdobie, potom opäť vyhrajú demokrati a všetko sa vráti do starých koľají. Je niečo takéto možné, alebo je ten proces už nezvratný?

To je úplná ilúzia. Ilúzia je už samotná predstava, že by sa to dalo nejako „prečkať”. Pozrime sa, ako reagovali, keď prišiel Obama, pretože Obama bol prvý prezident, ktorý vzal do úvahy novú geopolitickú realitu. Zo strednej Európy mu vtedy písali vyčítavé listy, že zabúda na strednú Európu. U nás v Českej republike ich podpisovali ľudia ako Alexandr Vondra, Václav Havel či Karel Schwarzenberg. Na Slovensku to boli ľudia spojení s bratislavskou kaviarňou – pán Káčer, pán Bútora a ďalší.

Títo ľudia si zrejme hovoria – Obama tam veľmi nefungoval, potom prišiel Trump a to bolo úplne hrozné, ale našťastie potom prišiel Biden a ten to zachránil, a my predpokladáme, že budú pokračovať nejakí „Bidenovci”. Nie. Biden bol posledným výkrikom týchto síl. Už to nepríde. Ani z republikánskej, ani z demokratickej strany. Dnes sa bavíme len o tom, ako bude prebiehať deštrukcia starého poriadku. Akékoľvek nádeje, že sa vrátime do deväťdesiatych rokov, sú úplne nezmyselné.

USA na planéte nie sú jedinou mocnosťou, je tu aj Čína, Rusko, India… Ako oni vnímajú tieto zmeny?

Trump nie je niekto, kto by bol z multipolarity nadšený, ale akceptuje to. Akceptuje fakt, jednoducho prijíma realitu. Pre krajiny ako Rusko, Čína či India je multipolarita naopak niečím pozitívnym, pretože to znamená poriadok, v ktorom budú mať výraznejšiu úlohu, než akú im Západ v deväťdesiatych rokoch prisúdil.

Uvedomme si, že Západ im v deväťdesiatych rokoch prisúdil rolu akýchsi učňov, ktorí sa majú učiť a ktorí budú nakoniec takí dobrí ako Európa a Spojené štáty. Toto bola tá predstava, ktoré pre nich ale nebola nijako príťažlivá a pre Rusko bola dokonca deštruktívna. Keď sa pozrieme na to, čo sa dialo v jelcinovskom Rusku v deväťdesiatych rokoch, bola to hlboká kríza, ktorej Západ tlieskal. A práve to zrodilo Vladimíra Putina.

Pre krajiny BRICS je multipolarita príležitosťou. Príležitosťou viesť suverénnu politiku. Tá časť Západu, ktorá bude chcieť hrať nejakú globálnu rolu, sa bude musieť pripraviť na to, že sa s krajinami BRICS sa bude musieť dohodnúť.

Čo taká Čína? Rozprával som sa s vašou kolegyňou zo spolku Svatopluk, pani Švihlíkovou, ktorá tvrdí, že práve Čína sa stala víťazom pretekov v globalizácii. Vyhovujú jej tieto zmeny?

Z ekonomického hľadiska Čína samozrejme zašla najďalej. Zmeny jej vyhovujú v tom zmysle, že ak porovnávame predstavu americkej hegemónie a multipolarity, Čína americkú hegemóniu jasne odmietala. Trochu by som sa však obával označiť Čínu za jednoznačného víťaza, pretože Čína má vážne demografické aj ekonomické problémy. Síce bude patriť medzi globálne veľmoci, ale zároveň bude musieť riešiť množstvo vlastných otázok.

Ide jednak o otázky ekonomickej udržateľnosti rastu a jednak o demografické otázky, pretože Číňania veľmi rýchlo začínajú starnúť. Budú musieť riešiť aj úlohu mierového zjednotenia s Taiwanom. Je to otázka, ktorá je pre čínsku identitu mimoriadne dôležitá. Pred Čínou sú teda obrovské otázky, ale je zrejmé, že svet, ktorý sa črtá, jej poskytne výraznejšie miesto.

Čo Rusko? Mnohí tvrdia, že jediná dobrá vec, ktorú Jelcin urobil, bolo to, že za svojho nástupcu určil Vladimíra Putina, ktorý z Ruska opäť spravil – môžeme povedať – veľmoc. Vnímate to tiež tak?

Za Putina došlo k určitému obrodeniu Ruska, to je pravda. Putin pre Rusko vykonal obrovskú prácu, ale aj Rusko dnes stojí pred veľmi vážnymi problémami. Rusko preukazuje svoje vojenské schopnosti, preukazuje schopnosť udržať ekonomickú stabilitu vo veľmi nepriateľskom prostredí. Táto odolnosť ruskej ekonomiky je zrejmá.

Na druhej strane však ruská ekonomika nie je z globálneho hľadiska až taká veľká. Z hľadiska čistej veľkosti ekonomiky je Rusko menšie než Nemecko. A pre udržateľnosť Ruska ako veľmoci je fungujúca ekonomika kľúčová. Rovnako aj demografia, ktorá pre Rusko tiež nie je príliš priaznivá.

Keď sa však naň pozrieme optikou toho, čo sme o Rusku počúvali posledných tridsať rokov, že ide o rozkladajúcu sa rozvojovú krajinu, tak z tohto hľadiska je Rusko dnes úplne niekde inde. V mnohých ohľadoch je Rusko v lepšom stave než Európska únia ako celok.

Európske „elity“ Rusko často očierňujú. Nová bezpečnostná stratégia USA už Rusko neoznačuje za hrozbu a spochybňuje jeho možnosti vojensky ohroziť Európu. Napriek tomu z úst európskych predstaviteľov stále počúvame, že Rusko predstavuje hrozbu. Kto sa v tom má vyznať?

Ruskú hrozbu je potrebné rozdeliť na dve úrovne. Rusko má vojenskú schopnosť zničiť Európu, aj zničiť svet. O tom niet pochýb, vieme to už od osemdesiatych rokov a arzenál ruských jadrových síl, ktoré toho sú schopné, tu jednoducho je. To však samozrejme neznamená, že by Rusko cieľ zničiť svet malo. Takýto cieľ nemá. Jadrové zbrane má podobne ako Američania, ide teda o odstrašenie. V tomto zmysle je možné považovať za hrozbu obe tieto veľmoci.

A potom je tu druhá otázka – aké majú konvenčné možnosti ovládnuť nejaké územie? Tu sú ruské možnosti veľmi obmedzené. Nemyslím si, že by Rusko malo schopnosť ovládnuť čo i len strednú Európu. A myslím si, že samotní Rusi sa rozhodne nechystajú ovládnuť ani celú Ukrajinu.

Museli by vykonať takú mobilizáciu ruskej spoločnosti, ktorá by mohla vyvolať odpor. Zatiaľ postupujú vo vojne na Ukrajine tak, aby vojna nevyvolávala odpor ruskej spoločnosti, aby ruská spoločnosť žila do veľkej miery tak, akoby žiadna vojna neprebiehala.

Z tohto hľadiska Rusko v tomto zmysle nepovažujem za hrozbu. Inak ho však považujem za rovnakú hrozbu ako každú veľmoc, ktorá má schopnosť zničiť planétu. A podľa toho by sme mali s Ruskom aj jednať. To znamená vyjednávať s ním s rešpektom, vychádzať z toho, že má svoje vlastné záujmy. To však neznamená, že budeme Rusko zbytočne dráždiť nezmyselnými ideologickými projektmi, ako bol napríklad pokus vtiahnuť Ukrajinu do NATO.

Dá sa za veľmoc považovať aj Európa?

Nie, rozhodne nie. Európa nie je veľmoc. Viete, Európa ako taká vlastne nikdy veľmocou nebola. V Európe boli veľmoci. Do roku 1945 boli Francúzsko a Veľká Británia nepochybne svetovými veľmocami. Po roku 1945 sa to ale končí. Prestávajú byť svetovými veľmocami a zachovávajú si nanajvýš možnosť nejakého regionálneho pôsobenia.

Francúzsko má určitý vplyv v Európe, patrí medzi štáty, ktoré tu niečo znamenajú, ale to je všetko. Svojou ekonomickou, demografickou a politickou váhou má v Európe určitý význam, ale to je porovnateľné s tým, ako má napríklad Česká republika určitú váhu v strednej Európe.

Pojem veľmoc by som si vyhradil pre niečo iné. Veľmocou je Rusko, veľmocou je Čína, nastupujúcou veľmocou je India. Myslím si, že v mnohých ohľadoch je aj Pakistan výraznejšou veľmocou než napríklad Francúzsko. Je to jedna z vecí, ktoré Donald Trump pomerne jasne vidí a podľa toho aj s Európou jedná.

Trump, aj jeho viceprezident Vance, Európe vyčítajú mnoho vecí – napríklad potláčanie politickej opozície, snahu kontrolovať sociálne siete, médiá a podobne. Aká je vlastne Európa, v akom stave sa momentálne nachádzame?

V úplnom rozklade. Európska únia je v stave úplného rozkladu. Všetky tie ideály, ku ktorým sa hlásila a ktoré aj pre nás v strednej Európe predstavovali niečo, čo vzbudzovalo záujem o Európu, sú dnes pošliapané a zničené.

Čo to bolo? Sloboda, prosperita, bezpečnosť. Kto by si dnes tieto pojmy spájal s Európskou úniou? Slobodu s Európskou úniou, ktorá sa v rámci boja proti dezinformáciám stáva hlavnou silou obmedzovania slobody prejavu? Úniou, ktorá tlieska rušeniu volieb v členských štátoch, pokiaľ sú rušené zo „správnej“ strany? Samozrejme, keby sa o zrušenie volieb pokúsil napríklad Orbán, z Bruselu by sme počuli obrovské výkriky rozhorčenia. Keď však boli voľby zrušené v Rumunsku, naopak, potľapkávali sa po pleciach.

A čo prosperita? Je dnes eurozóna zónou prosperity? To by si asi netrúfal tvrdiť nikto. Pokiaľ ide o bezpečnosť, vidíme, ako Európska únia „zabezpečuje” Európu, ako dokáže chrániť svoje hranice pred nelegálnou migráciou. Pre mňa je dnes Európa skutočne v rozklade. A pre nás, ako menší štát, je nevyhnutné veľmi rozumne si premyslieť stratégiu tak, aby sme boli pred negatívnymi dôsledkami tohto rozkladu čo najviac chránení.

Má EÚ pod súčasným vedením vôbec šancu na záchranu? Spomínali ste rozklad. Smerujeme teda až k rozpadu?

Samozrejme, môžeme byť veľkí optimisti a postaviť to na tom, že príde nejaká nová partia predstaviteľov. Ja tomu však v skutočnosti neverím. Opäť platí to, čo som hovoril na začiatku – medzinárodné inštitúcie sa reformujú veľmi, veľmi ťažko. A dvojnásobne to platí o Európskej únii, ktorá má svoje inštitúcie ešte omnoho rigidnejšie než ostatné.

Moja predstava jedného z možných scenárov je, že prídu skutoční reformátori. Keď sa pozrieme na európsky mainstream, kto by to mohol byť? Napríklad frakcia patriotov – ľudia z FPÖ, u nás Babiš, Šlachta a podobne. Ide o pomerne silnú frakciu, viem si predstaviť, že sa ešte posilní, začne reformovať a práve týmito reformami sa celý systém rozpadne. Taký je totiž často osud reformátorov. Takto mimochodom vznikla aj Francúzska revolúcia. Toto je aj príbeh Gorbačova.

Takže toto považujem za pravdepodobný scenár. Potom bude potrebné – v tých zmätkoch, ktoré nastanú – sa rozumne chrániť. Nemyslím si však, že by táto konštrukcia mala budúcnosť.

Aký osud podľa vás čaká Grónsko?

Američania si tam presadia to, čo potrebujú. Neviem, aký to bude mať konkrétny právny a ekonomický výsledok, ale v posledných dňoch sme počuli, že Trump si pochvaľoval dohodu s generálnym tajomníkom NATO Markom Ruttem.

Uvedomme si tú absurditu. Máme tu Grónsko, amerického prezidenta a generálneho tajomníka NATO, čo je v podstate jeho sluha. A títo ľudia rokujú o tom, aký bude mať Grónsko štatút. Je teda zrejmé, že Mark Rutte nie je niekto, kto by bol schopný s Trumpom skutočne vyjednávať.

Výsledok je podľa mňa pomerne ľahko predvídateľný. Nedokážem povedať, aký bude právny štatút tohto územia, ale to, čo Trump chce, nakoniec dostane. Grónsko je pozostatkom dánskeho impéria. Všetky ostatné štáty – Francúzsko, Británia, Portugalsko – o svoje kolónie prišli, Dáni si tú svoju držali.

V tejto chvíli nad tým nenariekam. Je to jedno z rozpadajúcich sa impérií. Medzinárodná politika bola vždy súťažou dravcov a v tejto súťaži platí, že kto si územie dokáže udržať, ten ho aj bude mať.

Je tu ešte jedna veľmi bolestivá téma, konflikt na Ukrajine. Momentálne to vyzerá tak, že hlavnou prekážkou mieru je práve prezident Zelenskyj a čelní predstavitelia EÚ. Vidíte nejaké možnosti skorého ukončenia tohto konfliktu?

Možno som v tomto smere nemiestny optimista, ale predpokladám, že ten konflikt bude v tomto roku ukončený. Keď sa pozrieme na to, čo Zelenskyj hovoril v posledných dňoch, bol v Davose a tam Európe vyčítal, ako málo mu pomáha… Ukrajinské potreby sú totiž v podstate nekonečné. Tieto potreby však nie je možné naplniť, pretože ich základnou potrebou je poraziť Rusko, a to im Európa zabezpečiť nedokáže.

To, že sa voči Európe – ktorá sa ho pritom stále snaží držať nad vodou – takto verejne vyhradil, podľa mňa znamená, že sa pripravuje na zásadný obrat. Pripravuje sa na to, aby mohol povedať – pozrite sa, všetci nás opustili, máme zničenú krajinu, energetickú sieť, ľudia mrznú, nechcú bojovať, musíme to nejako ukončiť.

Samozrejme, v tomto nie je úplne slobodný. Problém je v tom, že časť milícií, fašistických a radikálnych milícií, na ktorých stojí ukrajinské vojnové úsilie, tvoria ľudia ochotní obetovať všetko – seba aj ostatných. V momente, keď by Zelenskyj začal nový kurz, pokúsili by sa ho zlikvidovať. Preto chápem, že si pre tento obrat musí pripravovať pôdu. Možno má záujem aspoň odísť z Ukrajiny živý a zdravý. Myslím si teda, že teraz hrá túto hru. A ak by došlo k tomuto obratu, bolo by to dobré pre Ukrajinu aj pre Európu.

Mnohí sa čoraz častejšie zamýšľajú nad tým, či je tento človek ešte vôbec pri zmysloch. Nedávno sa vyjadril, že Dánsko by malo predať Grónsko Američanom a peniaze, ktoré dostane, by malo dať Ukrajine.

No, to je pekné, nie? Viete, on si veľmi dobre uvedomuje, že v skutočnosti prežíva predovšetkým vďaka Američanom. Aj keď od neho už Američania dávajú ruky preč, Ukrajincom stále neuveriteľne pomáhajú. Američania v tejto vojne stále zohrávajú kľúčovú úlohu, oveľa dôležitejšiu než Európania. Európania dávajú peniaze, čo je samozrejme dôležité, pretože bez toho by ukrajinský štát skolaboval, ale z hľadiska strategického vedenia vojny to bez Američanov nejde.

Zelenskyj veľmi dobre vie, kde je mocenské centrum, a preto si nedovolí hovoriť niečo proti Trumpovi. Keby niečo také urobil, mohol by skončiť doslova zo dňa na deň, dokonca aj fyzicky.

Osobne sa takýmto diaľkovým psychiatrickým analýzam bránim, či už ide o Zelenského alebo Trumpa. Viem, že konajú vo veľmi ťažkých podmienkach a sú vystavení obrovským tlakom. Nemám preto dôvod myslieť si, že by boli blázni. Niektoré ich „šialené” výroky môžu byť skôr dôsledkom týchto mimoriadne zložitých okolností.

Momentálne pôsobíte najmä ako predsedom spolku Svatopluk. Skúste nám ho predstaviť.

Spolok Svatopluk je vlastenecký československý spolok. Naším cieľom je spájať spoločenské sily, ktoré sú zdesené stavom, v akom sa nachádza Európa, a spôsobom, akým európske elity nie sú schopné konať. Robíme konferencie, vydávame publikácie, ale zároveň vytvárame spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich ľudí, organizujeme kultúrne podujatia.

Informácie o nás nájdete na www.svatoplukzs.cz. Na Slovensku budeme mať začiatkom februára podujatia v Bratislave a Košiciach. Budeme radi, ak budeme mať viac slovenských členov, aby bol náš spolok skutočne československý.

Vychádzame z toho, že ľudí, ktorí sú nespokojní, je v skutočnosti veľa. Myslím si, že ide dokonca o väčšinu spoločnosti. Lenže často si hovoria, že to musia nejako zariadiť politici. Ale politik je bezmocný, pokiaľ sa nemá v spoločnosti o čo oprieť, pokiaľ politická sila nemá skutočné spoločenské zázemie, aj v podobe spolkov. Keď si vezmeme, ako sa obrodzovali naše národy v 19. storočí – slovenský aj český – nezačalo sa to politikmi. Začalo sa to tým, že vznikali spolky, a až z toho potom vyrástlo politické konanie.

Myslím si, že sme dnes vo veľmi podobnej situácii. Ak nebude existovať spoločenské zázemie, potom budú mať politici, aj keby to mysleli úprimne a dobre, ruky tak zviazané tak, že s tým veľa nezmôžu.