Hneď na začiatku uviedol pár príkladov. „Ak Slovák zbohatne, nedá takmer žiadne peniaze na rozvoj vzdelania. Naozaj. Milionár dá s radosťou na šport. Na rôznu charitu. Na zvieratká. Sem-tam aj na obnovu pamiatok. Ale objem peňazí z domácich súkromných zdrojov, ktoré idú na propagáciu vedomostí, rozvoja šikovnosti, či vedy, je doslova minimálny. (A to ešte napríklad obe najväčšie domáco podporované akcie na podporu vedy vznikli až na môj popud.) Aj v susednej ČR nájdete bohatých ľudí štedro sponzorujúcich vedu či vedcov, ale aj rôzne aktivity cielené na rozvoj poznania. Slovák na to peniaze nedá. Platí to aj trochu širšie: dá málo peňazí na rozvoj intelektuálnych aktivít. Obnova budovy áno, na rozvoj kvalitného písania, napríklad krásnej literatúry, ani cent,“ podotkol Draxler.

Bývalý minister uviedol, že pokiaľ do vedy nezačali prúdiť eurofondy so zmiešanými výsledkami, štát nechával vedcov, vrátane špičiek, sedieť medzi holými stenami. V tomto je Slovensko určitou historickou výnimkou. Budovanie štátnosti išlo už od renesancie väčšinou ruka v ruke s budovaním inštitúcií poznania a  dodal, že to platí ako pre veľké tak aj malé štáty.

Uviedol príklad veľkého štátu. „Po založení britskej či francúzskej akadémie vied si potrebu takejto inštitúcie uvedomoval aj ruský imperátor Peter I. Veľký. O tom, ako inštitúciu založiť si rozsiahlo písal s jedným s najväčších mozgov tej doby, Gottfriedom Leibnizom. Tesne pred smrťou potom dekrét o založení akadémie podpísal. Ako určité vyvrcholenie svojho celoživotného diela modernizácie Ruska, ktorá bola naozaj rozsiahla. Tie snahy boli, samozrejme, nepopulárne. Na ruských sociálnych sieťach tej doby boli veľmi populárne konšpirácie o tom, že Západ chce zničiť Rusko a Peter je ancikrist, falošný vládca dosadený s cieľom realizovať to. Ale keďže hovoríme o 18. storočí, riešenie bolo jednoduché. Peter nechal konšpirátorov vymlátiť a tí už potom svojho vodcu, Bulavina, sami podrezali. Doslova.“

Ako príklad malej krajiny Draxler spomenul susedné Rakúsko a ich akadémiu vied. „Od svojho založenia v polovici 19. storočia bola jednou z definičných čŕt Rakúska a niesla pečať elitnej identity aj turbulentnými dekádami, keď sa krajina menila na republiku. Akadémia tejto malej krajiny patrí k absolútnej elite sveta. V minulosti jej radmi prešla kopa tých mien, ktoré poznáme z učebníc fyziky, biológie či chémie (Boltzmann, Doppler, Schrödinger, Lorenz…). A aj tento rok ulovila jednu z Nobelových cien, za fyziku ju získal známy kvantový fyzik a bývalý predseda akadémie Anton Zeilinger.“

V statuse sa znovu vracia k Českej republike. Draxler skonštatoval, že na rozdiel od Slovenska majú susední Česi kvitnúce múzeá vedy, aj interaktívne, aj v masových periodikách pomerne časté príspevky špičkových vedcov, ale aj, samozrejme, akadémiu. Kde vynašli jeden z najúspešnejších liekov proti AIDS, prešiel ňou vynálezca všetkých dnešných kontaktných šošoviek Wichterle, smerom k verejnosti odtiaľ desaťročia úspešne komunikuje astronóm Grygar a podobne. „Slovensko po osamostatnení nezaznamenalo žiaden rozvoj školstva či vedeckých inštitúcii. Národná hrdosť sa nespája s akadémiou, spája sa s hokejom alebo futbalom. Po socializme nám pritom ostal vcelku solídny základ. Povojnové vedecké snaženie už síce neprinieslo nových Dionýzov Ilkovičov, ale ten rozvoj vedy nebol najhorší. A áno, ku koncu socializmu už boli niektoré časti vysokého školstva pomerne skorumpované (naháňanie miest cez “protekciu”), v mnohom skostnatené a s pomerne slabými sociálnymi vedami, ale osobnosti aj nejakú výkonnosť to malo.“

Za samostatnosti sa už ale vedecká sféra systémovo nie veľmi rozvíjala. So školstvom to bolo podobné, Draxler preto vysvetlil prečo je tomu tak.

„Slováci veľmi nemajú radi intelektuálne snaženie (“si nejaký veľmi múdry” je veľmi typická fráza). Za demokracie je to problém. Samozrejme, diplomy áno. Ceremónie tiež – stužková, promócie, inštalovanie rektorov, menovanie profesorov a rektorov, a všetky ďalšie nezmyselné ceremoniálne aktivity, ktorými je náš vysokoškolský priestor zavšivený na úkor efektívnej práce,“ dodal bývalý minister a tiež uviedol, že nemáme vzory racionality (“toto je dobre napísaná esej”) a máme extrémne málo ukazovania dobrodružstva poznania, či už na školách alebo v médiách (ako niekto matematickým rozmýšľaním či tvorbou a overovaním hypotéz vyriešil konkrétny problém). „Väčšina obyvateľstva má zo škôl skôr traumu a odráža sa to aj v postoji ku školstvu.”

Na otázku prečo majú učitelia oveľa nižšie platy ako lekári politik odpovedal: „Je tam iná mechanika vyjednávania. Odchod lekárov by ľudí okamžite bolel. Lekárov je menej ako učiteľov a ľahšie sa zorganizujú. Lekárov je reálne nedostatok, učiteľov je v krajine, naopak, napriek nedostatku v niektorých špecifických odboroch, prebytok. Lekári tiež majú v tejto chvíli inteligentných vyjednávačov,“ napísal.

Podľa Draxlera je hlavným problémom to, že slovenské školstvo potrebuje predovšetkým rozsiahle a hlboké zmeny. A v rámci nich aj lepšiu organizáciu celého profesijného rozvoja a života pedagógov. Na školách je kopa ľudí, ktorí majú dobrý základ, len potrebujú systémovú podporu. „Bez podpory školstva, vedy, vzdelávania, naberania šikovností, racionality, jednoducho nemáme šancu na nejakú reálne samostatnú, sebavedomú existenciu ako krajina uprostred Európy,” uviedol s presvedčením politik.