Dokedy bude Európa slúžkou USA?

Moskva 14. júna 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Sergei Grits)

Ruský korešpodent Terentij Belov na ruskom serveri politpuzzle.ru uverejnil zaujímavý článok s názvom Drahá chiméra ruskej agresie alebo vytriezvenie Európy. Záujemcovia o presné znenie článku sa môžu pozrieť tu.

Podľa Belova v štátoch NATO existuje čoraz silnejšie vnútorné pnutie. V čase kedy USA manipulujú baltickou kartou a ruskou hrozbou, pričom chcú na území baltických štátov rozmiestniť vojenské sily Aliancie, Európa si čoraz viac uvedomuje, že je značne nerentabilné mrhať európske peniaze na riešenie problémov, ktoré majú USA s Ruskom.

Európski lídri nie sú hlúpi a samozrejme vedia, že USA manipulujú s ruskou hrozbou a epxanziou, ktorá neexistuje a že Rusko ako veľmoc len bráni svoje geopolitické záujmy. Kruh vojenských základní USA a NATO sa rozširuje okolo Ruska a nie naopak, takže hovoriť o ruskej hrozbe je naozaj zavádzajúce.

Navyše všetci politici v Európe sú si reálne vedomí skutočnosti, že spojené armády NATO sú početnejšie ako Ruská armáda, aj keď výcvik a bojové odhodlanie Ruskej armády netreba brať na ľahkú váhu. Najmä v prípade, ak by Rusi bránili vlastnú krajinu.

Budovanie základní a zvyšovanie tlaku na Rusko je však stratégiou zbrzďovania Ruska, ktorú preferuje Washington. Európski lídri takisto vedia, že všetky geopolitické hry Washingtonu vždy priniesli zisky najmä USA, Európa získa len odrobinky, ktoré jej USA zhodia zo stola. Financovať americké plány a nemať z nich žiaden prospech sa preto reálne uvažujúcim a pragmatickým európskym politickým a ekonomickým kruhom, ktoré USA úplne nekontrolujú naozaj nechce.

Navyše aj pre najžoviálnejších a najmenej rozhľadených európskych politikov je už zrejmé, že posilnenie USA v pozícii svetového žandára by prinieslo ešte väčšiu dominanciu USA. USA by cez politické proamerické figúrky v Bruseli, ktoré hrajú v americkom tričku a takisto cez proamerických lídroch v jednotlivých štátoch EÚ doslovne ovládli Európu.

Nasledovalo by okamžité presadenie TTIP a to by znamenalo reálny koniec samostatnej európskej politiky. Zbohom slobodné obchodovanie s Čínou a so svetom, zbohom ruský trh, všetko by zhltli USA, ktoré by milostivo dovolili odhryznúť si z koláča len svojím najvernejším pätolízačom a otrokom.

O amerických podnikateľských aktivitách si predstavitelia európskych koncernov naozaj nemôžu robiť žiadne ilúzie – bolestne sa o tom poučil napríklad nadnárodný koncern Volkswagen v známej afére s emisiami, ktorá oslabila ich pozície na americkom trhu, Rozprávať smutné príbehy o transparentnosti a prehľadnosti v biznise v americkom ekonomickom priestore by mohli aj japonské koncerny. Preto je zrejmé, že ekonomické špičky v Európe, ktoré nie sú v područí USA veľmi po posilnení USA netúžia.

Pokiaľ nezačala kríza s imigrantami, ktorú podľa niektorých analytikov iniciovali práve USA s cieľom vyvinúť politický nátlak na európske štáty a upevniť svoje dominantné postavenie v čoraz viac reptajúcej EÚ (ktorú držia na uzde proamerickí lídri v Bruseli s čoraz väčším vypätím síl) situácia finančne nebola pre EÚ až tak nepríjemná a náročná.

Európa síce trpela kvôli sankciám proti Rusku (len pripomínam, že USA s Ruskom veselo obchoduje bez sankcií aj ďalej), nemusela však vo veľkom financovať vojenské aktivity USA.

Pripomeňme, že nech bol ZSSR akýmkoľvek štátom, nikdy nenútil svoje satelity zúčastňovať sa bojov v Afganistane a ani financovať sovietske aktivity v tomto regióne alebo v regiónoch Afriky. Ich vojenskými spojencami boli najmä Kubánci, ktorí sa dobrovoľne zúčastňovali aktivít v Latinskej Amerike a Afrike

Konflikt v Sýrii a rast napätia v Afrike a v Čínskom mori však priniesol so sebou zvýšenie finančného zaťaženia USA (tie majú chvalabohu tentoraz dosť vlastných finančných problémov, takže sa im nedarí) a preto USA so samozrejmosťou pána zvyknutého rozkazovať, hodili veľkú časť finančného bremena na plecia európskych štátov. K tomu im výdatne prispievalo a prispieva obohrané hysterické trúbenie proamerických zombifikovaných médii v európskom mediálnom priestore o slobode, demokracii, ruskej hrozbe a pod.

Keď sa však bližšie pozrieme na pozadie aktivít NATO tak najväčšia ťarcha nového USA presadzovaného zvyšovania financií organizácie pripadá práve na Nemecko a Veľkú Britániu. Veľká Británia je tradičný spojenec USA, čo USA prikážu Veľká Británia vpodstate bez reptania plní, Nemecko podľa viacerých kritikov cez Merkelovú jasne ukazuje že je nesvojprávny štát v tvrdom područí USA.

Nemci však začínajú nehoráznym požiadavkám USA klásť čoraz silnejší odpor (preto k nim smeruje aj najsilnejšia imigračná vlna) a dokonca si dovolili byť nervózni z toho, že im USA odmietli vydať ich zlato, uložené v amerických depozitoch.

Francúzom sa aktivity USA veľmi financovať nechce, Poľsko by aj financovalo, keby malo z čoho (Slovensko, Rumunsko, Pobaltie a Bulharsko netreba komentovať), takže do hry preto vstupuje dosť neochotne so svojimi finančnými zdrojmi aj Kanada.

Nezabudnime však na skutočnosť, že držiteľovi Nobelovej ceny za mier, americkému prezidentovi Barackovi Obamovi sa čoraz viac kráti jeho čas i čas jeho administratívy. Kvôli americkým prezidentským voľbám, v ktorých pripravuje cestu pre Hillary Clintonovú potrebuje nielen vyčistiť stôl od amerických neúspechov (čo sa mu veľmi nedarí), ale potrebuje pre Clintonovú pripraviť takú pozíciu, aby mohla pokračovať v klasickej americkej nátlakovej zahraničnej politike namierenej voči celému svetu.

V zahraničnej politike, ktorá tradične nepozná pojem spolupráca a mier, ale je postavená na pojmoch dolár, vojna, zdroje, strach, dominancia, zvrátenosti a trest.

Branislav Krasnovský