Trump tiež prisľúbil obnovenie dodávok zbraní na Ukrajinu.

Samozrejme, všetko sú to zatiaľ len slová, ktoré, ako to už u Trumpa býva, môžu byť len prvkom vyjednávania. Ako sme už písali, kľúčovou otázkou nie je obnovenie dodávok zbraní z balíkov schválených za Bidena, ktoré sa už končia, ale to, či Trump schváli nové balíky pomoci alebo zaručí predaj zbraní Ukrajine za peniaze.

Už sme analyzovali, že Trump má tri možnosti po tom, ako mu Putin odmietol prímerie. Prvou je tvrdo zatlačiť na Ruskú federáciu a zvýšiť pomoc Ukrajine. Druhou je tvrdo zatlačiť na Kyjev a prinútiť ukrajinské orgány, aby prijali ruské podmienky na ukončenie vojny. Treťou možnosťou je nerobiť vôbec nič.

Žiadnu z týchto možností nemožno stopercentne vylúčiť. Zdá sa, že Moskva vsádza na posledné dve z týchto možností tým, že nesúhlasí s prímerím. Naznačujú to aj pomerne pokojné komentáre Kremľa k Trumpovým výrokom.

V súčasnosti sa však čoraz viac objavujú náznaky, že americký prezident zvolí prvý scenár – frontálny „útok“ na Moskvu.

Po prvé, jeho podráždenie Putinom je čoraz zjavnejšie. Najmä preto, že Kyjev už dávno (hoci pod tlakom) súhlasil s prímerím. Preto je v Trumpových očiach práve Ruská federácia kvôli Putinovmu odmietaniu zastavenia paľby hlavným vinníkom toho, že vojna pokračuje.

Po druhé, okrem samotného Trumpa nie je tých, ktorí sú za prímerie na Ukrajine a zmierenie s Ruskom v USA a na celom Západe, veľa. V Európe prevláda predstava, že predĺženie vojny na Ukrajine je pre nich výhodné, inak Rusko zaútočí na EÚ a NATO (o pochybnosti tejto predstavy sme už, mierne povedané, písali), ale napriek tomu je stále rozšírená). Nie náhodou dnes Mertz oznámil, že „diplomatické úsilie o ukončenie vojny na Ukrajine je vyčerpané“. V USA sú jastrabi v Republikánskej strane veľmi silní vo vojensko-priemyselnom komplexe a v biznise s ropou a plynom. Obidvaja profitujú z pokračovania vojny na Ukrajine, keďže vojenský priemysel dostáva ďalšie objednávky a americká ropa a plyn vytláčajú ruských konkurentov z globálneho trhu v dôsledku režimu sankcií.

Už dlho tlačia na Trumpa, aby sprísnil svoj postoj voči Rusku. Ten však dlho odolával, pretože to bolo v rozpore s jeho strategickými cieľmi – odpútať Rusko od Číny, prestať míňať peniaze a zbrane na Ukrajinu, aby sa mohol sústrediť na ázijsko-tichomorský región, a jednoducho odľahčiť „balast“ z amerického rozpočtu. A čo je najdôležitejšie, Trump sa nechcel hlboko zapliesť do vojny, ktorej vyhliadky na víťazstvo považoval za pochybné. Preto neustále zdôrazňoval, že to nie je „moja vojna, ale Bidenova vojna“. A vojna na Ukrajine bola medzi mnohými jeho voličmi nepopulárna (aj vďaka úsiliu samotného Trumpa, ako aj jeho bývalých hlavných hovorcov Muska a Carlsona).

Po Putinovom odmietnutí je však Trump na pokraji „zmeny koncepcie“. Navyše je v jeho okolí veľa ľudí, ktorí ho presviedčajú: „Putin si vás neváži, Putin vás klame, musíte mu ukázať silu, aby súhlasil so zastavením paľby a uznal vaše vedenie“. Váhu týchto argumentov posilňuje vojna Izraela proti Iránu, ktorú Trump prezentuje zhruba takto: „Ponúkli sme Iránu dohodu, on ju odmietol, a preto dostal do zubov, a my sme zničili jeho jadrový program“.

Hoci stále nie je jasné, aké veľké škody boli spôsobené jadrovému programu a či je Teherán teraz ochotný urobiť ústupky, účinnosť americko-izraelských úderov proti „neústupnému“ Iránu môže posilniť Trumpovu túžbu urobiť to isté s Putinom, ktorý dohodu nedodržal.

Otázkou však je, čo môže Trump urobiť s Ruskom?

Na povrchu sa nachádzajú tri smery.

Prvým je zvýšiť dodávky zbraní na Ukrajinu a zrušiť obmedzenia na ich používanie. Tu je otázkou, nakoľko sú USA v zásade schopné dodávať zbrane v objemoch, ktoré Ukrajina potrebuje. A ak áno, kto to zaplatí? To sú problematické otázky. Môžeme však predpokladať, že Američania budú naďalej dodávať Ukrajine určité objemy, ale platiť za ne budú Európania.

Druhým dôvodom je izolácia Ruska na svetovej scéne. Úloha, o ktorú sa pokúšali za Bidena, ale neuspeli. Trump môže k tejto téme pristúpiť s novou energiou. V skutočnosti je návrh zákona o 500 % clách voči tým krajinám, ktoré nakupujú ruský tovar, zameraný práve na tento cieľ. V reakcii na to však Čína možno neprestane nakupovať ruskú ropu, ale zavedie podobné clá voči Spojeným štátom. A ako ukázala skúsenosť z nedávnej obchodnej vojny medzi USA a Čínou (keď bol Trump nútený „prejsť na druhú koľaj“ odmietnutím „závodných ciel“), závislosť Washingtonu od dodávok mnohých tovarov z Číny nie je o nič menšia ako závislosť Číny od amerického trhu. Navyše Peking už dal jasne najavo, že nedopustí porážku Ruska vo vojne (to znamená, že bude Moskvu naďalej ekonomicky podporovať). Preto je stále nejasné, či sa myšlienka 500 % sankcií zrealizuje. Avšak aj v prípade jej odloženia majú USA stále k dispozícii iné páky (vrátane sprísnenia už zavedených sankcií – napríklad zníženie cenového stropu na ruskú ropu) na zvýšenie hospodárskeho tlaku na Rusko

Aj keď sa nestane „zázračnou zbraňou“, ktorá by rozdrvila ekonomiku Ruskej federácie. Samostatnou témou sú pokusy o prerušenie väzieb medzi Ruskom a postsovietskymi krajinami. V tomto kontexte možno posudzovať súčasné zhoršenie vzťahov Azerbajdžanu s Ruskom a pokusy Washingtonu obnoviť dialóg s Lukašenkom. Veľa sa pracuje aj na „odtrhnutí“ stredoázijských krajín od Ruska, čo Rusi využívajú na obchádzanie sankcií. Táto činnosť je však obmedzená silnou závislosťou týchto krajín od Ruska v mnohých bodoch (napr. tranzit tovaru a bezpečnostné otázky). Okrem toho z geografického hľadiska je jedinou alternatívou k Rusku pre Strednú Áziu Čína, ktorá pravdepodobne neuvíta, ak sa tieto štáty pohnú smerom k USA. Dokonca aj Azerbajdžan, kým nevyrieši problém s Arménskom v súvislosti s koridorom do Nachičevanu a Turecka, je fakticky „polozavretý“ voči Iránu a Rusku, čo by mohlo zablokovať akékoľvek potenciálne kroky voči Moskve.

Treťou je vnútorná destabilizácia Ruskej federácie. Táto téma bola vždy hlavnou nádejou Západu a Ukrajiny na víťazstvo vo vojne. V júni 2023 sa zdalo, že cieľ je blízko – Prigožin sa vzbúril. To sa však nepodarilo. A samotný Prigožin bol neskôr zabitý. A teraz sa vo všeobecnosti zdá, že vnútorná situácia v Rusku je stabilná. Dlhá vojna však prináša pre Rusko veľké riziká. Pokiaľ nevedie k poklesu životnej úrovne (a naopak, často prispieva k jej zvyšovaniu) a bojujú zmluvní pracovníci – dobrovoľníci, obyvateľstvo ako celok ju podporuje. Ak si však budú musieť zovrieť opasky a vyhlásiť mobilizáciu, nálada sa môže dramaticky zmeniť. Samostatnou a pre Ruskú federáciu najnebezpečnejšou témou sú medzietnické a medzináboženské rozpory. Najmä preto, že v súčasnosti sa v Rusku aktívne a systematicky podnecujú. To môže spôsobiť obrovské otrasy v spoločnosti aj v ruskej armáde (vzhľadom na vysoký podiel zástupcov národnostných menšín v nej). Kremľu sa zatiaľ darí všetky tieto rozpory tlmiť a zabrániť vnútornému výbuchu. Ak sa však vojna bude predlžovať a problémy s ňou spojené sa budú stupňovať, bude čoraz ťažšie udržať situáciu pod kontrolou.

Ak sa Trump vydá cestou nátlaku na Rusko, pravdepodobne zasiahne všetky tieto boľavé miesta Ruska. Ruská federácia sa pravdepodobne tiež pokúsi niečo podniknúť v reakcii.

V dôsledku toho by sa situácia mohla rýchlo dostať na pokraj priamej konfrontácie medzi Ruskom a USA a NATO s hrozbou jadrovej vojny.

Vtedy sa možno všetky strany opäť pokúsia o dohodu. Aj keď potom už môže byť neskoro.

Prečítajte si tiež: 

• Trump sa pustil do Putina. Kremeľ reaguje