Americký prezident Donald Trump vyhral prezidentské voľby v roku 2024 do značnej miery vďaka tomu, že voliči podporili jeho posolstvo o udržaní Ameriky mimo dlhotrvajúcich konfliktov a tiež vďaka jeho sľubu ukončiť vojnu na Ukrajine („do 24 hodín“).

Trumpova administratíva dosiahla podstatný operačný pokrok, najmä v obnovení stabilných kanálov dialógu s Ruskom, ale ukázalo sa, že je ťažké dosiahnuť rámec pre dohodu, ktorú by akceptovali všetky zainteresované strany – Ukrajina, Rusko a Európa.

Teraz sa oči USA upierajú inam. Prudké presmerovanie amerických zdrojov a pozornosti na Blízky východ hrozí, že dosiahnutie mierovej dohody medzi Ruskom a Ukrajinou bude ešte ťažšie.

Špekulácie a dohady

Vojna medzi Izraelom a Iránom vyvolala vlnu špekulácií, z ktorých väčšina bola nepodložená, o údajných záujmoch Ruska pomáhať svojmu „spojenecovi“ Iránu.

V skutočnosti však neexistuje žiadny konkrétny dôvod, prečo by Rusko malo byť vojenským spojencom Iránu, zdôrazňuje Mark Episkopos v článku RS.

Stačí si prečítať text Dohody o komplexnom strategickom partnerstve medzi Ruskom a Iránom, podpísanej v januári 2025, aby sme zistili, že jediným konkrétnym bezpečnostným záväzkom strán voči sebe navzájom v prípade útoku na jednu z nich je „neposkytovať agresorovi žiadnu vojenskú ani inú pomoc, ktorá by prispela k pokračovaniu agresie“, uviedol.

Vzťahy Moskvy s Teheránom, hoci sú viac než len priateľské a siahajú pomerne ďaleko v oblasti hospodárskej a politickej spolupráce, sú súčasťou širšieho portfólia záujmov na Blízkom východe. Tie zahŕňajú napíklad udržiavanie konštruktívnych vzťahov s Izraelom a arabskými štátmi.

„Predstava, že Rusko malo čo i len najmenší úmysel nechať sa vtiahnuť do vojenskej konfrontácie s Izraelom kvôli Iránu, bola založená výlučne na ideologickom rámci – populárnom medzi určitými časťami transatlantickej zahraničnopolitickej komunity- ale s malým zreteľom na realitu, že Moskva je povinná podporovať Teherán na základe spoločnej autokratickej príslušnosti,“ vyjadril sa Mark Episkopos.

Nemenej mylná je podľa neho predstava, že útoky USA na tri iránske jadrové zariadenia vyslali Rusku „odkaz“ o americkom odhodlaní, keďže nie je jasné, čo mal tento odkaz znamenať.

Pokiaľ ide o potenciálnu agresiu proti krajinám NATO, nič nenasvedčuje tomu, že Kremeľ pred americkými bombardovaniami pochyboval o odstrašujúcej sile amerického záväzku voči kolektívnej obrane podľa článku 5 Severoatlantickej zmluvy alebo chcel túto silu otestovať, uviedol autor textu.

V otázke Ukrajiny USA opakovane preukázali, a to aj za predchádzajúcej administratívy, ktorá bola oveľa viac zainteresovaná na víťazstve Kyjeva, že nebudú bojovať s Ruskom o Ukrajinu.

„Vzhľadom na konzistentný skepticizmus predstaviteľov Bieleho domu voči myšlienke, že v Ukrajine sú ohrozené kľúčové záujmy USA, a na ich túžbu zmierniť napätie s Ruskom, nie je ani dôveryhodné, ani vhodné zachovávať akúkoľvek strategickú nejednoznačnosť ohľadom možnosti vstupu do priamych nepriateľských akcií s Ruskom,“ uviedol.

Okrem toho, iránske útoky boli vykonané v kontexte eskalácie dominancie USA a Izraela, čo umožnilo USA prevziať diplomatickú iniciatívu a nasmerovať konflikt k jeho ukončeniu prímerím medzi Izraelom a Iránom už po dvanástich dňoch.

Prepojenie s Iránom

Medzi Ruskom a Ukrajinou neexistujú takéto podmienky, keďže iniciatívu na bojisku má Moskva, ktorá má schopnosť eskalovať alebo deeskalovať vojnu podľa vlastného uváženia.

Prepojenie medzi Ruskom a Iránom je však významné aj inými spôsobmi. Je ľahké si predstaviť, ako by sa predstavitelia Kremľa mohli domnievať, že Biely dom vedel o rozhodnutí Izraela zaútočiť na Irán a využil predchádzajúce kolá jadrových rokovaní s Teheránom na to, aby iránske vedenie ukolísal do falošného pocitu bezpečia.

„Ak sa táto predstava nezvráti, môže negatívne ovplyvniť úsilie administratívy o budovanie bilaterálnej dôvery s Ruskom a snahu prezentovať sa ako vyjednávač konajúci v dobrej viere,“ poznamenal autor.

Najlepší spôsob, ako rozptýliť tento pretrvávajúci pocit nepokoja, je vynaložiť úsilie na opätovné zapojenie Iránu do podstatných rokovaní.

„Vzhľadom na to, že Rusko zdieľa cieľ USA dosiahnuť mierový rámec pre Irán bez jadrových zbraní a je v pozícii, v ktorej môže k tomuto cieľu prispieť, administratíva by mala zvážiť prijatie Putinovej ponuky podporiť rokovania s Iránom,“ vyjadril sa.

Rusko je už hlboko zapojené do diania v regióne, údajne aj prostredníctvom tajných rokovaní s Izraelom o Iráne a Sýrii.

„Využitie trojuholníka Moskva-Teherán-Jeruzalem ako vektora na oživenie rokovaní o iránskom jadrovom programe nielenže posilňuje americké záujmy na Blízkom východe, ale v rozsahu, v akom vytvára širšie väzby medzi USA a Ruskom, môže vyvolať pozitívny diplomatický impulz smerom k vyjednanému urovnaniu situácie na Ukrajine,“ myslí si Episkopos.

Iránsko-izraelská vojna tiež zdôraznila tvrdé limity schopnosti USA udržať, či už priamo alebo nepriamo, viacero vysoko intenzívnych konfliktov.

Predtým pridelené balíky vojenskej pomoci USA Ukrajine mali vypršať do konca leta. „Rozhodnutie Pentagónu o ich predčasnom ukončení svedčí o krutých kompromisoch, ktoré neokonzervatívni pozorovatelia príliš často prehliadajú, a ktorým čelia USA pri financovaní vojenských operácií po celom svete a zároveň pri zachovávaní vlastných vojenských zásob a obrannej pozície,“ uviedol.

Elbridge Colby, námestník ministra obrany pre politiku, veľmi dobre rozumie, že neexistujú nekonečné zásoby striel a inej munície na vedenie vyčerpávajúcej vojny, ktorú Ukrajina pomaly prehráva na bojisku, ktoré nie je životne dôležité pre základné bezpečnostné záujmy USA. „Obmedzené zdroje, hoci sú nepochybne reálne a táto administratíva ich hlboko pociťuje, sú však len jedným z dielov tejto skladačky,“ poznamenal.

Predstavitelia administratívy opakovane varovali, že USA „odídu“, ak nedosiahnu pokrok v rokovaniach o mierovom urovnaní medzi Ruskom a Ukrajinou.

Zapojenie USA je kľúčové

Vždy platilo, že najpravdepodobnejšou a najľahšie dostupnou cestou k odstúpeniu nie sú výbušné vyhlásenia, aké nasledovali po katastrofálnej februárovej konfrontácii v Oválnej pracovni medzi prezidentom Trumpom a ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským, ale skôr pomalé, premyslené a spočiatku nenápadné odkláňanie zdrojov a pozornosti od Ukrajiny, ktoré sa s časom a kumuláciou účinkov stáva čoraz výraznejším.

„Snahy USA pomôcť Ukrajine od roku 2022, so všetkými ich rozmanitými bezpečnostnými, diplomatickými a ekonomickými zložkami, sú najambicióznejším programom pomoci, aký kedy podnikla nevojnová krajina v prospech tretej krajiny, voči ktorej nemá žiadne formálne záväzky,“ zdôraznil Episkopos.

Pozorovatelia predvídavo varovali, že stratégia Bidenovej administratívy, ktorá spočívala v nasadení všetkých síl, je vzhľadom na výzvy, ktorým čelia USA v iných častiach sveta, neudržateľná. Akákoľvek menej dôsledná koncentrácia na Ukrajinu však vždy musela viesť k rozpadu programu maximálneho tlaku Západu na Rusko a s ním aj schopnosti Kyjeva viesť vojnu.

„Rozhodnutie o pomoci je len najnovším pripomenutím, že čas nie je na strane Ukrajiny. Ukrajinské a európske snahy o to, aby Biely dom opäť potvrdil prístup Bidenovej éry „tak dlho, ako bude potrebné“ k tejto vojne, len urýchlia odstúpenie administratívy od jej riešenia,“ vyjadril sa.

Napriek tomu americké zapojenie do mierového procesu zostáva kľúčové pre Ukrajinu aj pre širšie výzvy týkajúce sa európskej bezpečnosti.

„Kyjev a jeho európski partneri teraz viac ako kedykoľvek predtým potrebujú vrátiť sa k realizovateľnému súboru počiatočných návrhov na ukončenie vojny, ktoré môžu zabezpečiť podporu USA a slúžiť ako východiskový bod pre obnovenie mierových rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou sprostredkovaných USA,“ dodal.

Prečítajte si tiež:

• Trump uviedol, že “veľmi pomáha Ukrajine”
• Ukrajina požiadala Nemecko o zbrojný materiál za miliardy eur