Lacný marketing namiesto skutočnej politiky

Zverejňovanie cien potravín môže mať v obmedzenom rozsahu informačnú hodnotu, no je úplne bezzubé ako nástroj proti inflácii. Reťazce si znížia ceny na pár sledovaných položkách, no zvýšia ich inde. Zákazník ušetrí pár centov na mlieku, ale zaplatí viac za maslo.

Štát nemá žiadne páky na to, aby obchodníkov donútil konať plošne. Cenový kompas tak len vytvára ilúziu kontroly a pomoci, ktorú volebne vyťaží vládna koalícia, bez akýchkoľvek systémových dôsledkov.

Celý projekt bol navyše inšpirovaný Maďarskom, kde štát zaviedol veľmi podobný cenový porovnávač. Ten síce na začiatku priniesol mierne zníženie cien vybraných položiek, no efekt bol krátkodobý a optický. Po niekoľkých mesiacoch sa trh prispôsobil, ceny sa vrátili a v reálnom meradle sa nič nezmenilo.

Obdobný scenár dnes hrozí aj Slovensku. Štát nielenže vyprodukoval marketingový nástroj bez regulačnej sily, ale dokonca ho musí prevádzkovať z verejných prostriedkov, bez toho, aby prinášal merateľný dopad na infláciu či spotrebiteľské správanie. V praxi tak ide o zbytočné míňanie rozpočtových zdrojov na niečo, čo pôsobí ako riešenie, ale v skutočnosti je to len pekne upravená pasivita.

Ako Cenový kompas funguje – a prečo vám nemusí reálne pomôcť

Aby mal bežný spotrebiteľ zo stránky www.cenyslovensko.sk naozaj úžitok, musí si sám spraviť malý prieskum. Najprv si vyberie svoj kraj, potom prehľadá zoznam približne 400 základných produktov, porovná ceny v jednotlivých obchodoch a vytvorí si vlastný „nákupný plán“.

V praxi to znamená:

– vyhľadať konkrétny tovar (napr. mlieko, vajcia, jogurty),

– pozrieť si, kde je v okolí najlacnejší,

– rozhodnúť sa, do ktorého obchodu sa oplatí ísť – a ktorému sa vyhnúť.

Na prvý pohľad to môže pôsobiť ako užitočný nástroj. Lenže:

– Ak je mlieko o 10 centov lacnejšie v Lidli a vajcia o 15 centov lacnejšie v Kauflande, ušetríte 25 centov – ale možno sa prejdete o 3 kilometre navyše.

– Ak máte kompletný nákupný zoznam s 15 položkami, reálne neušetríte nič, ak ich budete zháňať po troch obchodoch. Čas, pohonné hmoty alebo strata pohodlia celkovú úsporu prebijú.

Okrem toho stránka nezohľadňuje:

– zľavové kupóny, vernostné programy, akcie pre seniorov či verných zákazníkov,

– dostupnosť tovaru na pobočke (napr. ovocie môže byť vypredané),

– a ani kvalitatívne rozdiely medzi výrobkami – nie každý „tvaroh“ je rovnaký.

Cenový kompas tak od zákazníka vyžaduje veľa úsilia a výnos je otázny. Pomáha pri orientácii, ale nešetrí automaticky peniaze. Práve preto ide viac o marketingovú vitrínu, než o reálnu pomoc v čase, keď si ľudia rátajú každé euro.

Francúzsky príklad ukazuje: bez trvalého zásahu to nefunguje

Slovensko sa často porovnáva s Francúzskom, kde v roku 2023 zaviedli tzv. sociálny košík. Balík základných potravín, ktoré veľké reťazce predávali za znížené ceny po dohode s vládou. Tam však šlo o reálne vyjednávanie, nie len zverejňovanie cien. Reťazce obmedzili marže, štát ich za to kompenzoval.

Efekt sa dostavil, ceny niektorých tovarov skutočne klesli. Lenže… tiež len dočasne. Po pár mesiacoch sa trh vrátil do pôvodného režimu. Obchodníci si výpadky vynahradili inde a inflačný tlak pokračoval. Navyše, opozícia to Macronovi oplieskala o hlavu ako dôkaz neúčinnosti jeho politiky.

Poučenie? Ak štát len dočasne dotuje obchodníka, bez zmeny systému výroby, predaja a sebestačnosti, nič trvalo nevyrieši.

Slovensko ako kolónia supermarketov

A teraz to najpodstatnejšie: Slovensko nie je voči nadnárodným reťazcom rovnocenným partnerom. Je ich odbytišťom, výkladnou skriňou a zdrojom peňazí. Nie autoritou, pred ktorou by sa triasli.

Ročne sa cez obchodné reťazce ako Lidl, Kaufland či Billa odlievajú stovky miliónov eur do centrál cez zisky, poplatky za „centrálne služby“, manažérske provízie, alebo transferové platby. V niektorých rokoch ide o sumy blížiace sa miliarde eur. To sú peniaze, ktoré neostávajú na Slovensku, ale odchádzajú „domov“ do Nemecka, Rakúska alebo Británie. Túto prax popisoval v rozhovore pre Hlavné Správy aktivista Miroslav Heredoš.

A keď štát povie: „Znížte marže na základných potravinách“, odpoveď reťazcov znie: „A kto nám to zaplatí?“

Zahraničné reťazce nie sú charitatívne organizácie. Sú to globálne koncerny riadené cez tabuľky výnosnosti. Slovensko je pre nich malý trh, ktorý ich nemá čím donútiť, a ktorého politici sa boja akéhokoľvek otvoreného konfliktu. Aj tí, čo sa pred voľbami bijú do pŕs, ako s reťazcami po voľbách zatočia. Preto im radšej vyhovejú. A ak už niečo musia robiť, ako napríklad zverejňovať ceny, zredukujú to na minimum a spravia len to, čo sa od nich formálne vyžaduje.

Čo by fungovalo, keby vláda naozaj chcela riešiť ceny potravín?

Všetci, ktorí sa vážne zaoberajú cenami potravín, vedia, čo by dlhodobo fungovalo. Problém nie je v tom, že by riešenia neexistovali. Problém je, že sa do nich nikto nechce pustiť, pretože sú nepohodlné, vyžadujú odvahu, čas a prácu. A to sa do volebných kampaní nezmestí.

1. Obnovenie potravinovej sebestačnosti

Podpora domácich producentov, mliekarní, bitúnkov, družstiev. Menej dovozu, viac slovenského tovaru v regáloch. Ale to chce roky trpezlivej práce. A výsledky sa nedajú „predať“ do najbližších volieb. Každý o tom pred voľbami hovorí. Po voľbách – skutek utek. Politici si radšej zavesia plagát s logom Cenového kompasu, ako by išli osobne do kravína.

2. Zdaňovanie nadmerných ziskov reťazcov

Ako sa to urobilo pri energetických gigantoch – tzv. „windfall tax“, kedy sa napr. tzv. solidárnym príspevkom (zákon č. 519/2022 Z.z.) zdanil Slovnaft. Lenže to by znamenalo ísť do konfliktu s reťazcami. A to si žiadna vláda netrúfa. Ani tá súčasná. Tá chce mať reťazce na svojej strane. Radšej teda zalepí cenovým kompasom voličom oči a zisky nechá tiecť do centrály v zahraničí.

3. Zákonné kvóty na podiel slovenských potravín

Napríklad: 60 % základných potravín musí byť slovenského pôvodu. Brusel by zúril, obchodníci tiež, ale občan by to v peňaženke pocítil. Na to však treba gule, postaviť sa byrokratom v Bruseli nie rečami, ale skutkami. Nestačí hovoriť o suverenite. Treba ju žiť. Nie rozprávať, ale konať. Práve činy, nie reči, robia politikov opätovne zvoliteľnými. Platí to aj pre politikov Smeru.

4. Systém komunitných alebo družstevných predajní

Obchody bez nadnárodných marží. Mestské tržnice, obecné pekárne, priamy predaj od farmára.
Ale to chce investície, organizáciu a vôľu tvoriť alternatívu. Vyhrnúť si rukávy a začať naozaj konať. Vytvoriť také politiky, aby to šikovní Slováci mohli a chceli radi robiť sami. Nie sa podkladať nadnárodným reťazcom a zahraničným investorom, ktorí po skončení daňových úľav aj tak na Slovensku nezostanú a ak zostanú, zisk vytvorený tu si budú poctivo posielať domov.

Radšej web než odvaha

Vláda mohla ísť cestou silnej domácej politiky, no vybrala si webovú stránku.
Možno to niekoho poteší. Možno pár ľudí vďaka tomu zistí, že jogurt majú o 10 centov lacnejší o uličku vedľa. Ale ceny potravín to nezníži.

Lebo problém nie je v nevedomosti spotrebiteľa. Problém je v nadvláde reťazcov, slabosti štátu a politickej pohodlnosti.

A s tým si žiadny kompas neporadí.

Prečítajte si tiež

• Heredoš pre HS: Pred voľbami vyhlasovali, že sa zastaví rast cien potravín. Realita? Porovnávač za 150 tisíc. To je absurdné!
• Štátny porovnávač cien potravín neprinesie spotrebiteľom zásadný efekt, tvrdí Zväz obchodu
• Ministerstvo financií spúšťa pilotnú fázu štátneho porovnávača cien potravín cenyslovensko.sk