Prvými ľuďmi na vrchole Mount Everestu, najvyššej hory sveta, vo výške 8 848,86 metrov nad morom boli bezpochyby Novozélanďan Edmund Hillary a nepálsky šerpa Tenzing Norgay dňa 29. mája 1953. Najnižšie miesto oceánskej zemskej kôry, dno hlbočiny Challenger v Mariánskej priekope v Tichom oceáne, dosiahli ako prví ľudia Švajčiar Jacques Piccard a poručík amerického námorníctva Donald Walsh v batyskafe Trieste dňa 23. januára 1960. Nedosiahli však najhlbší bod dna hlbočiny Challenger, ktorý leží v hĺbke 10 994 metrov pod hladinou. Piccard a Walsh sa dostali do hĺbky 10 916 metrov pod hladinou. Rekord v hĺbke ponoru do dnešných dní drží americký podmorský bádateľ Victor Vescovo, ktorý na svojej špeciálnej ponorke DSV Limiting Factor zostúpil 28. apríla 2019 do hĺbky 10 928 metrov. Tento údaj však bol dodatočne, v roku 2020, aktualizovaný na 10 934 metrov pod hladinou.

V otázke dobytia južného pólu panuje medzi historikmi všeobecná zhoda a prvenstvo sa pripisuje Nórovi Roaldovi Amundsenovi, ktorý spolu s členmi svojej výpravy dosiahol najjužnejší bod na zemskom povrchu 14. decembra (podľa niektorých zdrojov 15. decembra) 1911.

Najkomplikovanejšie je však určenie prvenstva pri dobytí severného pólu. Prečo?

Severný pól (uvádzaný aj ako geografický severný pól alebo zemský severný pól) je bod na severnej pologuli planéty Zem, v ktorom os rotácie Zeme pretína povrch planéty. V zmysle definície je to najsevernejší bod na našej planéte, ležiaci diametrálne proti južnému pólu, teda bodu, v ktorom os rotácie Zeme pretína povrch planéty na južnej pologuli. Severný pól leží na 90° severnej zemepisnej šírky v strede severnej pologule Zeme. Každý pohyb od severného pólu smeruje na juh. Otázka kto dobyl severný pól, vzbudzuje dodnes otázniky. Problém je totiž v tom, že na rozdiel od južného pólu, ktorý sa nachádza na pevnine, 90° severnej zemepisnej šírky sa nachádza na otvorenom oceáne a je pokrytý neustále sa presúvajúcim morským ľadom. Stabilný bod, v ktorom os rotácie Zeme pretína pevnú oceánsku zemskú kôru Zeme, sa nachádza v hĺbke 4 261 metrov pod morskou hladinou. A tento bod po prvý raz v dejinách ľudstva dosiahli Rusi dňa 2. augusta 2007. Dovtedy všetci dobyvatelia severného pólu dosiahli miesto na ľadovej kryhe, plávajúcej nad severným pólom, v ktorom os rotácie Zeme pretína povrch ľadu. Problém je však v tom, že to nie je pevný bod zemskej kôry.

Celá história dobývania severného pólu je plná protirečení a nedorozumení. Kým v prípade južného pólu je situácia jednoznačná a prvenstvo pripadá nórskemu polárnikovi Roaldovi Amundsenovi, v prípade severného pólu dochádzalo k mnohým nejasnostiam pri pátraní po tom, kto vlastne túto métu dobyl. Prvenstvo prvých polárnikov na severnom póle mnohí odborníci právom spochybňujú. Dlho panovalo presvedčenie, že vôbec prvým polárnikom na severnom póle bol Američan Robert E. Peary, ktorý sa podľa vlastných tvrdení dostal na najsevernejší bod planéty dňa 6. apríla 1909. Neskoršie bádania odborníkov v 80. a 90. rokoch 20. storočia však spochybnili hodnovernosť týchto tvrdení.

Podobne, ale už omnoho skôr, boli spochybnené nepravdivé tvrdenia Fredericka Cooka, iného Američana, ktorý tvrdil, že dosiahol 90° severnej zemepisnej šírky už v roku 1908, teda rok pred Pearym.

Rok 1926 bol skutočne prelomovým v dobývaní severného pólu. Najprv americký letec Richard Byrd tvrdil, že spolu s pilotom Floydom Bennettom preleteli na lietadle Fokker F.VII ponad severný pól 9. mája 1926. Neskôr sa ukázalo, že ani Byrd so svojím spoločníkom sa nedostal na 90° severnej zemepisnej šírky, ale svoje lietadlo obrátil kvôli úniku oleja z motorov ešte pred dosiahnutím cieľa a vrátil sa späť. Neskôr samotný Bennett priznal, že s Byrdom nepreleteli ponad severný pól.

A tak prvými priekopníkmi, ktorí sa preukázateľne dostali na 90° severnej zemepisnej šírky v strede severnej pologule Zeme, boli členovia expedície na vzducholodi Norge dňa 12. mája 1926. Boli medzi nimi Roald Amundsen, taliansky konštruktér a pilot vzducholode Umberto Nobile a Američan Lincoln Ellsworth, jeden z hlavných sponzorov expedície. Vzducholoď však len preletela ponad severný pól.

Neskôr sa uskutočnili mnohé ďalšie prelety ponad severný pól, a to tak na vzducholodi Italia dňa 24. mája 1928 (na jej palube bol aj Čech František Běhounek), ako aj na lietadlách.

Prvý človek, ktorý vlastnou nohou stúpol na ľadovú planinu na 90° severnej zemepisnej šírky, bol 23. apríla 1948 sovietsky vedec Pavol Gordienko spolu s členmi posádok lietadiel Lisunov Li-2, ktoré ich priviezli do oblasti severného pólu. Účastníci tejto sovietskej výpravy po prvý raz zmerali hĺbku oceánu na severnom póle, čo dokazuje, že sa na 90° severnej zemepisnej šírky skutočne dostali. Uskutočnili tiež komplex vedeckých výskumov a po troch dňoch dve lietadlá s posádkami úspešne vzlietli a odviezli sovietskych polárnikov do bezpečia.

Prvú výpravu, ktorá sa na 90° severnej zemepisnej šírky dostala povrchovou cestou, úspešne absolvoval v roku 1968 Američan Ralph Plaisted a jeho traja spoločníci – Walt Pederson, Gerry Pitzl a Jean-Luc Bombardier. Na 90° severnej zemepisnej šírky sa dostali 19. apríla 1968.

Nasledovali mnohé ďalšie výpravy, ktoré sa rôznymi cestami a spôsobmi dostali na 90° severnej zemepisnej šírky. Napríklad 3. augusta 1958 americká ponorka USS Nautilus preplávala cez 90° severnej zemepisnej šírky podmorskou cestou, teda popod ľadovú kryhu na hladine oceánu. Americká ponorka USS Skate ako prvá na svete zospodu prerazila ľad a vynorila sa nad severným pólom. Stalo sa tak 17. marca 1959. Ďalší úspech zaznamenal Sovietsky zväz. Dňa 17. augusta 1977 dosiahol 90° severnej zemepisnej šírky po vode sovietsky ľadoborec Arktika.  

Ani jedna z týchto výprav však nedosiahla pevný bod, v ktorom os rotácie planéty pretína oceánsku zemskú kôru v hĺbke vyše 4 kilometrov pod hladinou oceánu. Toto sa podarilo až Rusom v roku 2007.

Dňa 2. augusta 2007 ruské batyskafy MIR – 1 a MIR – 2 s dvoma členmi parlamentu na palube sa ako prvé v histórii ponorili na dno oceánu a dosiahli po prvý raz v dejinách ľudstva pevný bod, v ktorom os rotácie Zeme pretína oceánsku zemskú kôru na jej najsevernejšom bode našej planéty. Ruské batyskafy pritom zostúpili do hĺbky 4 261 metrov pod morom a zanechali na oceánskom dne ruskú vlajku z nehrdzavejúcej titánovej zliatiny a schránku s odkazom pre budúce generácie. Vedúcim výpravy bol ruský vedec Artur Chilingarov a výpravy sa zúčastnili aj cudzinci: Austrálčan Michael McDowell a švédsky farmaceutický milionár, sponzor výpravy Frederik Paulsen.

Ruský úspech je zatiaľ poslednou kapitolou dobývania severného pólu. Možno dokonca povedať: tou najvýznamnejšou. Ak totiž považujeme za skutočné dobytie pólu kontakt s pevným bodom, v ktorom os rotácie Zeme pretína oceánsku zemskú kôru v jej najsevernejšom bode, potom prvenstvo dobytia severného pólu nesporne patrí Rusom. Lenže nemôžeme podceňovať ani úsilie ich predchodcov, ktorí akýmkoľvek spôsobom dosiahli 90° severnej zemepisnej šírky a posunuli tak pokrok ľudstva dopredu.

Karol Dučák