Invázia vojsk Varšavskej zmluvy bola reakciou na obrodný proces, ktorý spustila Komunistická strana v Československu na čele s Alexandrom Dubčekom.

Tento obrodný proces, označovaný ako Pražská jar vyvolal v štátoch socialistického bloku a vo vedení komunistických strán nervozitu a obavy. Reakcia nasledovala mimoriadne rýchlo. Na stretnutí vedúcich predstaviteľov sovietskych, východonemeckých, poľských, maďarských a bulharských komunistov v Drážďanoch s delegáciou KSČ vedenou A. Dubčekom bola jedinou témou vnútropolitická situácia v Československu. Prvý raz bolo otvorene povedané, že vývoj v ČSSR sa dotýka všetkých štátov Varšavskej zmluvy. Na stretnutí to predniesol delegát východonemeckých komunistov Walter Ulbricht. Sovietsky premiér A. Kosygin to na záver sformuloval úplne jasne a stručne: “vec ČSSR je našou spoločnou vecou a my to neprenecháme nášmu nepriateľovi za žiadnu cenu”.

Československo od roku 1943, keď prezident Eduard Beneš podpísal v Moskve dohodu “o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci” patrilo do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Nasledujúci historický vývoj ako konferencia v Jalte, Postupime a nastolenie “diktatúry proletariátu” vo februári 1948 to definitívne potvrdili.

Vtedajšia politická reprezentácia z nepochopiteľných dôvodov nebrala vôbec do úvahy existujúce mocenské rozdelenie Európy na Východ a Západ. Zrejme v ich myšlienkovom chápaní a hlavne presvedčení predpokladali, že režim sa dá reformovať – samozrejme pod vedením komunistickej strany a to by predsa vedenie bratských strán mohlo akceptovať. Ako ukázal ďalší vývoj, nemohlo.

V skutočnosti Československý štát (ČSSR) bol od roku 1956 členom Varšavskej zmluvy a podľa vtedajšieho chápania geopolitiky sme tvorili vonkajší obranný val Sovietskeho zväzu. NDR, ČSSR, Poľsko a Maďarsko bolo pre velenie Varšavskej zmluvy a Generálny štáb Sovietskych ozbrojených síl “strategické predpolie”.

Ľudovo-demokratické štáty Východného bloku, združené vo vojenskej organizácii pod názvom Varšavská zmluva, začali pripravovať jediné, podľa nich prijateľné riešenie, a to silové.

Vojenská intervencia začala pod velením Vrchného veliteľa vojsk Varšavskej zmluvy maršála Jakubovského, jednu hodinu pred polnocou 20. augusta.

21. august 1968 začala VOJENSKÁ OPERÁCIA na vyriešenie vnútropolitickej situácie v Československu. Bolo to najväčšie vojenské nasadenie po roku 1945. V prvej vlne boli obsadené letiská a jedna výsadková divízia obsadila Prahu a samozrejme aj ÚV KSČ. Na Ruzyni pristávali transportné lietadlá v minútových intervaloch a prekvapenie bolo dokonalé. Z vojenského hľadiska bola invázia úspešná. Zúčastnilo sa jej podľa odhadov asi 350 000 vojakov Sovietskych ozbrojených síl, to znamenalo v prvej vlne 20 a v druhej 10 divízií. Išlo o kolektívny zásah. Maďarská ľudová armáda, ktorá bola nasadená na Slovensku, mala 20.000 vojakov, Nemecká ľudová armáda (NDR) vyše 40.000, ale zostali ako záloha na hraniciach a priamo intervencie sa nezúčastnili. Poľská ľudová armáda 30.000 , bulharská 2.000. Občania štátu sa prebudili ráno 21. augusta do politickej reality a silové riešenie vydržalo dve desaťročia.

Na Slovensku zahynulo počas invázie 38 osôb, z toho polovica bola obeťou dopravných nehôd s vojenskými vozidlami. V celom Československu bol počet obetí 108.

Po revolúcii v roku 1989 a prechodu do sféry vplyvu USA, sa z ideologických dôvodov začala  invázia piatich armád Varšavskej zmluvy nazývať Ruskou inváziou a strašenie jej opakovaním zo strany dnešného Ruska sa stalo náplňou práce množstva mimovládnych organizácií. A to napriek tomu že vtedajší Sovietsky zväz tvorilo 15 zväzových republík a na jeho čele stál rodák z ukrajinského Dneprodžeržinska Leonid Iljič Brežnev. Rusko sa pritom ako jediné z bývalých sovietskych republík za augustové udalosti Československu ospravedlnilo. Pre porovnanie, obsadenie a okupáciu južných oblastí Slovenska Maďarskom v roku 1939 a následnú „malú vojnu“  nespomínajú médiá pri žiadnom výročí.

Napriek tomu sa súčasné Rusko a jeho prezident teší na Slovensku obľube, aká tu nebola ani v časoch, keď na každej budove viseli heslá ako „so Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak.“ Vysvetlením bude to, že prosovietsku propagandu tvoril rovnaký typ ľudí, ktorí dnes vytvárajú propagandu protiruskú.

Jeden príklad za všetky. Ľubomír Feldek a jeho óda na Leonida Iljiča Brežneva:

Odchádzam – a je mi v tejto chvíli,
akoby som šiel opäť s vami do útoku,
súdruhovia,
ktorí ste neváhali obetovať život
v štyridsiatomtreťom
na uzkom piatačke Maloj zemli…

Ten názov v zemepise nejestvuje –
no mali by dnes celú planétu
nazývať tak prozreteľne,
ako my,
bojovníci Osemnástej armády,
nazývali sme tú piaď
sovietskej pôdy pod Novorossijskom,
lebo z nej nebolo kam ustúpiť –
i etu zemlju vo što by ti nistalo,
my dolžny byli uderžať!

A čo ty, ľudstvo,
ty Osemnásta vesmíru,
čo spravíš?

Ani ty
ustúpiť nemáš kam
a preto
odkazujem ti mierový program!

Eto, požaluj, i jesť glavnyj vyvod,
kotoryj vynes ja
iz opyta velikoj vojny,
v ktorej som prežil 1418 ohnivých dní a nocí!

Mne už mier nechýba –
už matka
veľká ruská zem,
povolala si ma k sebe navždy
a načúvam jej rodný hlas
a hľadím
v jejo dobryje, lučistyje glaza…

Ale vám, obyvatelia malej zemegule,
odkazujem i v hodine svojej smrti
svoj glavnyj vyvod:
život.