Dnes je veľmi ľahké na niekoho v politickom záujme nahádzať blato. A je takmer nemožné sa ho zbaviť

Bratislava 11. marca 2023 (HSP/Foto: Pixabay)

Niet divu, že dnes sa derú do politiky len ľudia výnimočne silní alebo s niekoľko centimetrovou hrošou kožou. Ktorýkoľvek novinár môže politika, či inú verejnú osobu okydať blatom. Kým sa obkydaný domôže spravodlivosti, časť blata sa tak zažerie, že už nie je možné ho odstrániť

A má to aj iné svoje negatívne dôsledky. Stiera sa rozdiel medzi poctivou investigatívou a ohováraním. Veď sa stačí pozrieť na to, ako na spoločnosť pôsobil film Sviňa. Dodnes ho niektorí berú ako dokumentárny a hoci detský domov, ktorý sa s ním spája, vyhráva jeden súd za druhým, obraz, aký o ňom vytvoril spomínaný film, už nik z predstáv mnohých ľudí nevymaže.

Ak sa politik alebo verejne známa osoba domôže spravodlivosti až po rokoch, hovoriť o uplatnení spravodlivosti je až smiešne. Novinári, ktorí špinavé metódy uplatňujú, tvrdia, že okydaný sa môže brániť na súde. Príkladom je i naša redakcia a súdne spory, ktoré vedie. Kým budú právoplatne uzavreté, časť spoločnosti prijme tie klamstvá a popísané hlúposti ako vekom overený fakt. Ospravedlnenie a korekciu si po rokoch takmer nik nevšimne.

Podobnú vec zažil aj Juraj Draxler. V istom týždenníku sa zaoberali hodinkami politikov, tým ako a za akú cenu ich politici získali. O Draxlerovi vtedy napísali: “Podľa hodiniek patrí medzi chudobnejších politikov minister školstva Juraj Draxler. Jeho longinesy mohli stáť podľa odborníka niečo vyše tisíca eur.”

Darmo sa Draxler ohradil: “Také drahé hodinky som nikdy ani nedržal v ruke. Tieto som kúpil za 120 eur,” Navrhol redakcii týždenníka, aby ich od neho odkúpila za tisíc eur, on potom dá rozdiel nejakej škole. Nepochodil, týždenník nereagoval a o Draxlerovi ostalo v povedomí verejnosť, že nosí tisíceurové hodinky. “Môže sa to zdať ako hlúposť,” píše k tomu Draxler, “ale ono sa to takýmito príbehmi kumuluje a kumuluje a kumuluje a nakoniec naozaj ste pre časť verejnosti nejaký papaláš, ktorého zaujímajú len luxusné predmety, a vlastne pracovne ani nič nerobí.”

Takýto nenápadný tlak médií neustálymi malými klamstvami vie človeku časom úplne zničiť povesť. A on v podstate nemá možnosť sa brániť, lebo ísť s tým na súd sa neoplatí. Tak to vidí aj Draxler: “Občas sa stretávam s otázkou, prečo nežalovať niektoré klamlivé výroky, ktoré o sebe človek počuje. Nuž, napríklad preto, že na rozdiel od mnohých iných krajín u nás na túto tému dnes už súdnictvo funguje veľmi slabo. Pekný príklad som si prečítal teraz: súd uložil nejakému bulvárnemu periodiku, aby sa ospravedlnil za klamlivé výroky nejakému človeku, čo bol kedysi dávno poslancom (Ďuračka). K výrokom došlo v roku 2008 a súd vyniesol rozsudok teraz!”

Draxler tento stav nepovažuje za normálny: “Inde, v Nemecku či v Británii, vás aj ako verejnú osobu zákon a súdy pomerne účinne chránia. Súdy vedia veľmi rýchlo vydať predbežné opatrenia smerujúce k ochrane osobnosti. Ak o vás niekto zverejní niečo zjavne nepravdivé, vysúdite veľmi slušné odškodné. A určite nie ospravedlnenie po 15 rokoch.”

A niečo podobné dnes vidíme aj pri diskreditácii opozície. Na Mazurekovi uľpelo hádzanie dlažobných kociek do ženy s kočíkom, v ktorom bolo dieťa. Jeho previnenie zďaleka nebolo tak brutálne v ruke mal fľašu vody a nič nehodil, ale Mazurek sa s tým konštatovaním stretáva dodnes. V prípade Smeru SD je už fakticky nemožné rozlíšiť, čo je výmysel novinárov, čo dezinterpretácia faktov a čo skutočnosť.

Draxler vymenúva len niektoré hrudky blata, ktoré uľpeli na ňom. Okrem spomínaných hodiniek to bolo jeho bývanie v luxusnej vile, predražené nákupy na jeho ministerstve… Všetko vymyslené fámy, ktorých sa ale doteraz nezbavil. “Právnici ma od žalôb odrádzali presne argumentom: budeš sa súdiť desať rokov, prípadne viac. Stojí ti to za to?” Ako ďalší problém vidí Draxler to, že súdy sú médiami často účinne médiami zastrašované, čo vyústilo až do známeho výroku isteho poslanca, právnika (!), ktorý tvrdil, že by mali rozhodovať v súlade s verejnou mienkou. Politik zaiste musí zniesť väčšiu mieru kritiky ako bežný občan. Lebo medzinárodná judikatúra. Ale, ako píše Draxler: “… z tej “väčšej miery kritiky” spravili veľmi širokú plachtu, za ktorú sa dá schovať takmer hocičo. Výsledkom je ale aj to, že, samozrejme, veľa iných káuz je pravdivých alebo má aspoň nejaký reálny základ, ale časť verejnosti už ani nevie, komu veriť a tak veria podľa politických preferencií (tí naši určite nekradli) a tým pádom sa nejaká kontrolná funkcia médií do značnej miery stráca.”

Riešenie nebude jednoduché a vo vzťahu politik – novinár je veľa na naprávanie. A Draxler je k súčasnej vládnej koalícii aj mierne milosrdný: “Samozrejme, toto ide aj na vrub doterajších vlád, ktoré nevedeli so súdnictvom účinne pohnúť. A najmä nastaviť účinnú mimosúdnu reguláciu médií.”

Stav u nás pretrvávajúci je neprehľadnou džungľou, kde sa pravda dá vyhľadať len s mimoriadnym úsilím. A džungľa vyhovuje najmä dravcom, ktorým vôbec nejde o pravdu.