Čo sa stalo s týmto ústavným právom vo svetle viacerých posledných obvinení alebo odsúdení vydavateľov a politikov? Ultraliberálni zástancovia zvyknú hovoriť, že zákon platí pre všetkých alebo padni komu padni. Alebo prirovnávajú výroky a názory nie ako ústavné vyjadrenie slobody prejavu, ale ako trestný čin. Odkedy sa vyjadrenie názoru prirovnáva k trestným činom ako vražda alebo teroristický útok? Obhajcovia zvyknú dôvodiť, že ako napríklad mohol prokurátor dospieť k takému obvineniu? Alebo hovoria: Obviňte aj mňa. Ale otázka pri tom stojí, že aký je to zákon, ktorý umožňuje prirovnať názor k trestnému činu?

Pravdou je, že drvivá väčšina vládnych aj opozičných poslancov v roku 2016 prijala zákon o boji proti extrémizmu, tzv. “Lex Kotleba” nazývaný aj “zákonom o trestnom konaní v EU”. Táto novela, ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 2017, okrem iného definuje rôzne trestné činy extrémizmu a rasizmu  ako napríklad trestný čin hanobenia národa, rasy a presvedčenia alebo podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti.

Navyše, tieto formulácie sú tak nejasné, že umožňujú rôznu interpretáciu, a teda je rozhodujúce, kto zákon interpretuje. Niektorý prokurátor alebo sudca bude tento zákon interpretovať striktnejšie, iný zase voľnejšie. Ale faktom zostáva, že sa to deje na základe práve tohto zákona. Paradoxne, niektorí poslanci si pred troma rokmi asi naivne mysleli, že ich to nepostihne. Že to postihne len poslancov za ĽSNS. Omyl, ono sa to môže aplikovať na hocikoho s iným názorom a teda zákonite v konečnom dôsledku to vedie k obmedzeniu slobody slova len na tie “správne” názory.

Mnohé minulé vyjadrenia súčasných vládnych aj opozičných politikov tiež spadajú pod takúto voľnú interpretáciu týchto nových trestných činov hanobenia národa, rasy a presvedčenia alebo podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti. Zajtra môžu byť na rade oni. Aj počas francúzskej revolúcie revoluční poslanci odsúhlasili vytvorenie Výboru pre verejné blaho (Comité de salut public), ktorý mal bojovať proti extrémistom, ktorí ohrozovali republiku. A skončilo to tak, že mnohí poslanci, ktorí hlasovali za vytvorenie tohto Výboru, nakoniec sami skončili pod gilotínou.

Ako sú takéto „trestné činy“ chápané v USA? Prvý dodatok k ústave Spojených štátov (The First Amendment to the United States Constitution) ochraňuje slobodu prejavu, náboženstva, zhromažďovania, tlače a práva na petíciu. Samozrejme, že sú viaceré obmedzenia ako napríklad podvod, detská pornografia alebo porušenie zákona o duševnom vlastníctve.

Ale jednomyseľným rozhodnutím najvyššieho súdu USA z roku 1969 (Brandenburg versus Ohio) sloboda prejavu bola obmedzená iba v prípade „ak prejav by viedol k nabádaniu alebo spôsobeniu bezprostredne hroziacemu nezákonnému činu“. Samozrejme prejav tým nezákonným činom nebol.

Pán Clarence Brandenburg bol príslušníkom Ku Klux Klanu zo štátu Ohio a verejne pred televíznymi kamerami  mal prejav, kde „zaútočil na černochov a židov a povedal, že ak prezident, Kongres alebo najvyšší súd budú pokračovať v potláčaní bielej rasy, tak nejaká pomsta môže byť vykonaná“. Hoci pôvodne pán Brandenburg bol zatknutý a odsúdený súdom v štáte Ohio, najvyšší súd USA jednomyseľne rozhodol, že pán Brandenburg mal ústavné právo povedať to čo povedal. Ale keby bol presvedčoval výtržníkov pri pouličných nepokojoch ísť podpáliť banku, to by bolo podľa najvyššieho  súdu zakázané.

Neúprosný boj na život a smrť medzi fanatickými liberálnymi globalistami a tradičnými konzervatívnymi vlastencami pokračuje aj v USA. Radikálni ľavicoví liberáli predstavujúci dnes značnú časť demokratickej strany sa tiež snažia (zatiaľ neúspešne) presadiť tzv. „hate crimes“ (zločiny z nenávisti). Ale narážajú na tvrdý odpor konzervatívnych vlastencov Trumpa a väčšiny republikánskej strany. Je to nielen boj o „impeachment“, ale aj neľútostný boj o voľbu sudcov do najvyššieho súdu. Rozhorčený boj obidvoch táborov sa rozpúta v prezidentských voľbách 2020. Vzájomná nenávisť je taká veľká, že existuje hrozba občianskej vojny. Ale v USA delenie je jasné: radikálni liberáli proti konzervatívnym vlastencom.

Slovenským paradoxom je, že množstvo vlastencov hlasovalo za zákon o boji proti extrémizmu a to, že konzervatívny a vlastenecký tábor je kvôli vzájomnej nenávisti a slovenskej hašterivosti totálne roztrieštený. A navyše, tie osoby a strany, proti ktorým bol „náhubkový zákon“ použitý, poukazujú na to, že by mal byť použitý aj voči iným. Slovenské porekadlo hovorí, že keď mne skapala krava, tak daj že pane Bože, aby zdochla aj susedovi. A pritom riešenie je dosť jednoduché: Čo tak „náhubkový zákon“ zrušiť a aplikovať slobodu slova a prejavu ako v USA?  Čo tak zakázať len nabádanie k bezprostrednému spáchaniu trestného činu lúpeže, zabitia, podvodu, pedofílie alebo detskej pornografie?  Ako môže byť vyjadrenie názoru, garantované ústavou SR, trestným činom? Za toto sme štrngali kľúčami na námestiach v roku 1989? Že už nikdy nebudú päťdesiate roky minulého storočia? Kam sme to dopracovali?

História nás učí, že malá sfanatizovaná sekta dokáže často uchopiť moc, hoci zďaleka nemá väčšinu.

Mnohí vidia toto nebezpečenstvo, ale sa utešujú že nič strašného sa nakoniec nestane. Nejako sa to nakoniec utrasie! Niekto to vyrieši za mňa! Bez môjho pričinenia. Ďalší sú úplne ľahostajní, lebo ich sa to zdanlivo netýka. Iní majú dobré úmysly. Chcú bojovať proti fašizmu alebo nenávisti. Hovorí sa, že cesta do pekla je vydláždená dobrými úmyslami. Ale väčšina si to uvedomí až keď v tom pekle je. Ale to už je neskoro. Ešte sa to dá zvrátiť. Ešte stále nie je neskoro.

Ako povedal vodca slobodných Francúzov a neskorší prezident Francúzska Charles de Gaulle po totálnej porážke Francúzska v roku 1940 a následnej okupácii Hitlerovským Nemeckom: „La France a perdu une bataille! Mais la France n’a pas perdu la guerre!“. Francúzsko prehralo jednu bitku! Ale Francúzsko neprehralo vojnu!

My sme už prehrali nejednu bitku, ale pokiaľ by slovenskí konzervatívni vlastenci dokázali prekonať slovenskú hašterivosť, závisť a neschopnosť dohodnúť sa, vojna sa ešte dá vyhrať. Dobrým začiatkom pre spoluprácu by možno mohlo byť práve zrušenie zákona, trestajúceho ako trestný čin vyjadrenie názoru.

Každá totalita sa začína obmedzovaním slobody slova, názorov a združovania.  Ako povedal známy francúzsky osvietenecký filozof Voltaire: „ Je ne suis pas d´accord avec ce que vous dites, mais je me battrai jusqu´a la mort  que vous puissiez le dire“. „Nesúhlasím s tým čo hovoríte, ale budem bojovať až do smrti , aby ste to mohli hovoriť“.

Módne trendy prichádzajú a odchádzajú. Ako povedal známy nemecký spisovateľ Stefan Zweig: „ Ale takisto, ako zákonite opadne voda po každej záplave…zaniknú všetky ideológie a ich dočasné víťazstvá: jedine idea duchovnej slobody, idea všetkých ideí, a preto nikým neporazená, sa večne vracia, pretože je večná ako duch“.    

Sloboda slova a prejavu je základným právom každej otvorenej demokratickej spoločnosti. Je to práve sloboda slova, ktorá umožňuje slobodu myslenia. Všetky ostatné práva pochádzajú od slobody slova. Právo vyjadriť slobodne svoj názor je poslednou stenou, ktorá chráni jednotlivca od davu, ktorý s ním nesúhlasí. Bez slobody slova nie sme slobodní. 

Dezider Štefunko