Hlavným celebrantom svätej omše a pohrebných obradov bol emeritný trnavský arcibiskup Mons. Ján Sokol, koncelebrovali viacerí kňazi západného i východného obradu. Pred obradom prítomných privítal a svojho otca predstavil jeden z jeho synov. Poďakoval aj obyvateľom obce Dechtice za viacnásobnú pomoc, ktorej sa počas života viac krát v nej dostalo, kde si prial dožiť svoj život, čo sa mu aj splnilo. V kázni jeho plodný a bohatý život vo svetle evanjelia predstavil duchovný PV-ZPKO Ján Košíar. Tiež bola odspievaná gréckokatolícka panychýda. Pochovaný bol na cintoríne v Dechticiach do rodinnej hrobky k jeho manželke a jej predkom. Po skončení obradov sa prihovoril saleziánsky kňaz v mene provinciála.

Rodák zo Zemplína, z Ložína, kde vyrastal v kresťanskej železničiarskej rodine (30. januára 1930) sa v Michalovciach počas gymnaziálnych štúdií stretol so saleziánmi a rozhodol sa pre kňazstvo a život v tejto mladej spoločnosti. Pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Trnave, noviciát absolvoval vo Sv. Beňadiku. Toto jeho rozhodnutie prerušila barbarská noc a on sa dostal do sústreďovacieho tábora v Podolínci a odtiaľ do PTP na Libavu, do Plzne, kde pracoval na stavbe kasární.

Pokúsil sa o útek za hranice s treťou, neúspešnou 22 člennou skupinou vedenou Titusom Zemanom, aby mohol pokračovať v príprave na kňazstvo a bol zadržaný pohraničnými orgánmi pri návrate naspäť. On zomrel už ako posledný z jej účastníkov.

Podrobne sa o nej možno dočítať v knihe Viliama Mitošinku Pamäti kňaza aj v spomienkach Františka Revesa, Živého ma nedostanete. Všetci dostali súhrnne 308 rokov. On dostal ako vatikánsky či americký agent 14 rokov, najprv bol väzňom v Ilave potom v Jáchymove, tu pracoval pod zemou pri dolovaní rudy, aj pri jej zvážaní v likvidačnom tábore. Za zvláštnych okolností mu bol trest skrátený na polovicu.

Po prepustení pracoval ako drevorubač v Liberci a potom v Bratislavskom Matadore, tu si dokončil maturitu a 19 rokov vo Výskumnom a vývojovom ústave prefabrikácií, ako prekladateľ technickej literatúry z ruštiny a nemčiny. Zapojil sa do činnosti tajnej cirkvi a udržiaval styky so saleziánmi. Zoznámil sa s Máriou Dubovskou a uzatvorili manželstvo a mali 4 synov. V Bratislavskej Petržalke postavil dom a v Petržalke prežil svoj život. S podporou priateľa Jána Krajňáka študoval tajne teológiu. V roku 1978 bol biskupom tajnej cirkvi Nikodémom Mkulášom Kretom OSBM vysvätený za kňaza byzantského rítu.

V rokoch 1970 – 1990 viedol katolícky samizdat, spolupracoval na jeho tvorbe i šírení. Jeho záľubou bola história. K tejto záľube sa dostal ako študent cez prednášky piaristu, kňaza Jozefa Braneckého a neskôr dvoch spoluväzňov, ktorý tam dávali lekcie z európskej histórie. Vlastným úsilím sa prepracoval na výborného odborníka v oblasti najstarších dejín kresťanstva na Slovensku, ešte pred príchodom sv. Cyrila a Metoda, ktoré sú zhrnuté v jeho knihe Nie sme tu odvčera /International association Semes-Semmes 2014 a Post Scriptum Bratislava 2017/, ktorú mi osobne venoval. Tiež je autorom dejín Zemplínskej Župy, rodiny Semešovej a mnohých článkov a štúdií.

Po roku 1990 sa podieľal na budovaní gréckokatolíckej cirkvi, spolupracoval s biskupom Jánom Hirkom, vyše 13 rokov podieľal ako knihovník na vybudovaní knižnice /vyše 13500 zväzkov/ pri Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove, pomáhal študentom pri záverečných prácach a prekladoch. Zapájal sa do činnosti bývalých politických väzňov. Spolupracoval s profesorom Stanislavom Ďuricom, pracoval v historického krúžku Vospolnosť. Prekladal aj z latinčiny, publikoval v časopise Kultúra.

Jeho odchod z tohto sveta sa dotkol mnohých, ktorým bude chýbať. Ale má čo povedať nám všetkým v krajine, ako svedectvo o dobe ktorá sa skončila novembrom 1989 a varovať nás pred pohŕdaním hodnotami, ktoré sú pre život najpotrebnejšie a najdôležitejšie. Z tohto sveta odchádzajú už poslední väzni totalitného režimu, z desiatok tisícov ľudí, politických väzňov, ktorí boli prenasledovaní a väznení v rokoch 1948 – 1989 v bývalom Československu pre svoje presvedčenie, názor, vieru, vzťah k majetku, k pôde už počet tých, ktorí ešte sú medzi nami rátame už len v desiatkach. Práve od nich sme mnohí čakali, že vydajú svedectvo o živote vo väzniciach a táboroch, čo aj mnohí urobili ale aj udajú smer vývoju spoločnosti po roku 1989. Anton Semeš sa neuzavrel, nezanevrel, ale napriek odsúdeniu, väzneniu a prenasledovaniu dokázal prežiť naplnený život a mnohých obohatil tým, čo rozdával z toho čo dostal a mal.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite pošlite nám svoj príbeh s Bohom.