Toto bude trochu vážnejší komentár ako obykle. V zmysle, že to nie je len krátke vyjadrenie nejakého faktu alebo názoru. A teda, pozor, bude aj pomerne dlhý.
Vládna koalícia sa v tieto dni radí, a ešte bude chvíľu radiť o “rastových opatreniach”. Je to pochopiteľný politický krok, koalícia nejako musí reagovať na to, že SR má jednak momentálne nízky rast HDP, aj v porovnaní so susedmi, a jednak, že ľudia už niekoľko mesiacov cítia na vlastných peňaženkách dopady zvýšených daní a niektoré výdavkové škrty. A téma nezmizne až do volieb. Pretože je pomerne jasná. SR v niektorých parametroch zaostáva za susedmi v regióne. Taký politický vďačný parameter je priemerná mzda – tam je Slovensko dnes spolu s Maďarskom na chvoste, za nimi ostáva už len Bulharsko (to má takú zúboženú ekonomiku, že ho škoda so zvyškom porovnávať).
Objektívne to nie je práve najlepší parameter, napríklad pri existencii väčšieho čierneho trhu s prácou (čo bude prípad Rumunska) oficiálny údaj značne nadhodnocuje blahobyt v krajine. Toto nie je priestor na lepšie porovnania (čisté disponibilné príjmy), ale napriek tým nepresnostiam ten trend v mnohom sedí: Slovensko na tom nie je hospodársky a blahobytom nejako extra dobre.
A výhľad tiež nie je potešujúci. Iste, netreba všetko maľovať čierno. V SR žijú desaťtisíce domácností veľmi vysokým materiálnym štandardom, aj v európskom porovnaní (veľké domy, pohodlné autá, niekoľko príjemných dovoleniek ročne, atď.).
Takisto niektoré časti služieb štátu dávajú ľuďom pomerne dobrý benefit života na Slovensku v porovnaní s inými krajinami. To, že mať k dispozícii “štátnu” škôlku, 8 hodín denne, 5 dní v týždni, nie je až také automatické, zistíte po príchode do, dajme tomu, Británie, podobne ako do Rumunska.
Našlo by sa aj viac príkladov.
Na druhej strane státisíce ľudí žijú s veľkými finančnými ťažkosťami. Proste, je veľmi veľa domácností, kde otec musí v obchode odložiť späť do poličky hračku, ktorú by dieťa veľmi chcelo, lenže stojí, dajme tomu, 20 eur – a ten otec si to nemôže dovoliť. Proste, to, čo je pre horných niekoľko desaťtisíc bežný tringelt je pre státisíce ľudí seriózny peniaz.
Veľká časť spoločnosti proste žije v atmosfére určitého zbedačenia (stres z bežných výdavkov, tlak platieb, tlak na nachádzanie nejakého lepšieho zamestnania, rodinné problémy, osobné problémy v dôsledku finančnej mizérie).
Ešte raz: áno, to nájdete aj v iných krajinách, vrátane “bohatých západných”, ale my máme ten “stredný stav” ako stav pomerne nízkych príjmov.
A výhľad nie je dobrý. Zoberme si len demografiu. Tá už veľmi vážne tlačí na verejné financie. Máme čoraz menej produktívneho obyvateľstva, z ktorého práce sa vykrajujú peniaze na dôchodky (a ktoré pracuje na službách dôchodcom: medicínskych a ďalších).
Situácia by sa razom zlepšila, keby sa vrátili všetci Slováci, ktorí od vstupu do EÚ odišli inam. Lenže vracajú sa pomaly. Niektorí si na Západe pobudnú 5-6 rokov, aby si dačo zarobili a vrátia sa až potom. Niektorí ešte neskôr, až keď si povedia, že deti chcú vychovávať na Slovensku. A mnohí, veľmi mnohí, ostávajú mimo dlhé roky, alebo navždy.
A to je problém: na to, aby sa chceli vracať, treba príležitosti. A nie je na to žiaden univerzálny recept. Vedci sa vrátia, keď budú mať doma zaujímavú prácu, dobré materiálne vybavenie a prajné prostredie, vyštudovaní pedagógovia, keď budú mať pre prácu dobré podmienky a dobré platy, produktoví dizajnéri, keď bude viac firiem, ktoré produktový dizajn potrebujú, ľudia so skúsenosťami z poľnohospodárstva vtedy, ak bude viac fariem, viac aktivít na vidieku. Atď.
Navyše ten rozdiel vo vývoji v porovnaní so susedmi niektoré problémy prehľbi. V Česku nielen, že majú vyššie platy, ale je tam dosť vecí, ktoré fungujú lepšie a je to jazykovo blízka krajina. A hospodársky sa im darí, majú vcelku slušný výhľad na ďalší stabilný rast. To znamená, že budú odčerpávať Slovákov, tých najproduktívnejších. Tak, ako sa to už roky deje u študentov či lekárov a pri sestričkách, to ešte prípadne v niektorých segmentoch môže aj akcelerovať.
Navyše: akonáhle začne mier na Ukrajine, a on raz príde, tak sa tam jednoducho presunie časť výrobných aktivít zo Slovenska. Lebo lacná pracovná sila.
Prečo nedobiehame západné krajiny? Prečo pomerne významne zaostávame v príjmoch za Estónskom či Slovinskom, ale aj Českom, prečo nás v mnohom predbehlo Poľsko, aj kedysi pomerne zbedačené Lotyšsko či chudobná Litva?
Na to nie je, ako to už pri otázkach hospodárskeho rozvoja býva, až tak jednoznačná odpoveď, ako by sa mohlo zdať z mediálnych diskusií.
Sú rôzne príklady, kde si môžeme ukázať, že my zaostávame. Vyberiem dosť náhodne pár:
Slovensku by mohla zarábať turistika. Ale zoberme si porovnanie: juhomoravský kraj poskytne ročne oveľa viac nocľahov ako napríklad neďaleký trenčiansky. Podobné prírodné podmienky, podobné pamiatky (dokonca by som povedal, že na slovenskej strane je to v oboch kategóriách lepšie), podobná blízkosť veľkým metropolám. Ale Bratislavčania chodia cez víkendy húfne na Moravu (Mikulov či Lednice sú plné Slovákov). Dobrá cestná infraštruktúra, dobré značenia, dobré možnosti aktívneho aj pasívnejšieho oddychu (cyklotrasy, náučné chodníky, množstvo “sklípků”), dobré služby (reštaurácie). Rodiny s deťmi? Idú tiež na Moravu, alebo do Rakúska. Lebo: interaktívne parky vedy, safari, zámky s príjemnými sprievodcami a sprievodnými aktivitami. A to porovnanie je rovnaké aj keby sme zobrali Bratislavský kraj, kde turistiku ako tak drží len hlavné mesto, inde je to veľmi slabé.
Inovatívnosť? Česko má vyše 50 univerzitných spinoffov, Slovensko ani jeden.
(Keď sa bavíme o pravých spinoffoch, teda o tom že univerzita priamo zobrala nejaký vynález či postup a založila s ním firmu. Ak by sme sa bavili o prípadoch, keď sa na akademickej pôde dali dokopy šikovní ľudia, tak to ešte zachraňuje Eset, bývalý CEIT či pár projektov popru SAV a podobne. Ale práve to, že tam to vedia inštitucionálne robiť, a u nás nie, je veľkým výkričníkom).
Praha od konca 90. rokov významne natiahla ako metro (osem nových staníc) tak aj električkovú sieť (6 nových úsekov). Bratislava sa teší z pár km trate cez Dunaj.
Rozvoj infraštruktúry, financovanie potrieb samospráv, a služby menším podnikom (vrátane poradenských)? Poľsko má na tieto potreby mohutnú a výkonnú štátnu rozvojovú banku (BGK), podobné inštitúcie má dnes už aj Česko a pobaltské krajiny. Mimochodom, podobne ako majú svoje obrovské rozvojové banky Nemci, Francúzi, Taliani, Portugalci, atď. Slovensko nie (ak nerátame dve mini inštitúcie, akési nikdy nedovinuté zárodky).
Alebo: kým iné krajiny sa pripravujú na masívnu povojnovú rekonštrukciu Ukrajiny, na ktorú sú vyčlenené veľké európske prostriedky, na ktoré majú nárok firmy každej členskej krajiny, a členské krajiny majú nárok na domácu kontrolu časti týchto prostriedkov, tak tu u nás je to nejako inak. No a takto by sa dalo pokračovať. Niekde sa dá poukázať na to, že nefunguje štát, niekde, že je to všeobecnejší problém.
A nejaký reálny plán hospodárskeho rozvoja? Musel by mať niektoré základné piliere:
1. Infraštruktúrna politika. Slovensko stavia pomerne pomaly cesty; ako tak sa obnovujú železničné trate a súpravy, ale dalo by sa aj rýchlejšie; značne zanedbané sú niektoré sieťové infraštruktúrne prvky (od mostov cez zavlažovacie kanály po ploty proti zveri pri vinohradníckych oblastiach). Základom je, samozrejme, využívanie eurofondov (nedajú sa už zväčša použiť na čisté “liatie betónu” ale na kopu iných aktivít áno), ale – no, je to téma, do ktorej sa radšej ani nepúšťať.
Ale kapitál je k dispozícii aj inde. Polovica Ázie sa snaží diverzifikovať si prostriedky tak, aby niečo bolo aj v EÚ, ktorá je braná ako bezpečný prístav. Čiže šanca na pritiahnutie investičného kapitálu je – len si to žiada pomerne detailnú prácu. Od finančného inžinieringu po marketing.
Mimochodom pri infraštruktúre je veľmi dôležité, aby k nej bol nejaký strednodobý a dlhodobý plán (rozvoja verejných budov, rozvoja cestnej infraštruktúry), ktorý by sa viac-menej aj dodržiaval. Lebo to jednoducho potrebujete, aby sa dalo zabezpečiť hladké financovanie, plánovanie stavebných kapacít, atď.
2. Priemyselná politika
Tiež základ. Od nejakého celistvejšieho plánu, ako a kde stavať priemyselné parky až po podporu konkrétnych cezhraničných spoluprác a rozvíjanie aplikovaného výskumu.
U nás akosi nie je kapacita (hovorím to diplomaticky) aby sa takéto projekty rozvíjali (a mám s tým dosť skúseností, napríklad s frustrovanými rakúskymi či nemeckými partnermi, ktorí by radi využili niektoré slovenské danosti pre centrá aplikovaného výskumu, len majú akurát skúsenosti s tradičným slovenským prístupom: dajú sa sľuby, potom sa nevie z našej strany dodať v podstate nič).
Iste, je jednoduchšie dodať pôdu, siete, povolenia a investičnú pomoc pre automobilky. Pričom nechcem zaznávať ich úlohu, tie naše rozhodne nie sú len “montovne”, je to dosť sofistikovaná výroba. Ale ak robíte len “lákanie zahraničných investorov” tohto druhu, tak sa vystavujete riziku, že sa krajina nikdy nedostane z toho, v čom je zaseknutá: málo hospodárskych aktivít s významnou domácou pridanou hodnotou a tým pádom s výrazným benfitom z hľadiska príjmov vnútri krajiny.
3. Regulačná a daňová politika
Bohužiaľ, u nás, podobne ako v iných postkomunistických krajinách ovplyvnených americkými pravicovými think tankmi, sa niekedy hovorí o tejto oblasti ako o takmer jedinej, ktorá má zastupovať hospodársku politiku.
To je určite chyba, na druhej strane, samozrejme, aj tu treba pracovať. Aféry typu “langoš” nie sú ojedinelé. A je to úplne zbytočné plytvanie energie všetkých zúčastnených, podobne ako dráždenie prostredia niektorými daňovými výstrelkami (opäť som diplomatický).
4. Mäkka podpora firiem a ľudí
O tejto kategórii sa u nás hovorí, naopak, veľmi málo, a pritom je veľmi dôležitá. Príklad: v 80. rokoch sa Hongkong stal akýmsi žiarivým príkladom pre tvrdo pravicovú politiku: nízke dane. Ono to celkom nesedelo ani v tej daňovej oblasti (vláda zdaňovala skryte, cez drahé prenájmy pôdy ako hlavný vlastník), ale skutoční experti na Hongkong upozorňovali na drobný “detail”: koloniálna administratíva bola veľmi aktívna v mäkkej podpore podnikateľov: dodávala im zoznamy potenciálnych partnerov na trhoch USA a západnej Európy, štatistiky ohľadom rozvoja týchto trhov, školenia ako sa tam správať a podobne.
Z toho vychádza aj činnosť niektorých národných rozvojových inštitúcií, ktoré som spomínal vyššie: konzulting pre podnikateľov.
To je dôležité práve v oblastiach ako spomínaná turistika, ktorej by mimoriadne prospelo práve usmerňovanie, aktívne poradenstvo ako robiť biznis či ako sa financovať, a pod. (Stačí sa pozrieť veľa do Rakúska, mimochodom.)
5. Vedomosti, zručnosti a návyky
Hovorí sa tomu aj ľudský kapitál, ale je to pomerne odporný názov, tak sa mu často snažím vyhnúť. Ako – ak učíte budúceho kuchára tri či štyri roky na strednej škole veci, ktoré sú zúfalo zastaralé a väčšina mu v dobrej reštaurácii na nič nebude, tak sú to vyhodené peniaze. To isté platí v mnohých iných oblastiach (nehovorím že všetci potravinári sa učia zle, ale kurikulá, čo som videl, boli niekedy pomerne zúfalé).
A opät sme doma. Kedysi som ako minister otvoril zavádzanie duálneho systému (úzka spolupráca firiem a škôl) na Slovensku. Vďaka tomu to dnes ako tak funguje (v moderných podmienkach, samozrejme, že niečo podobné bolo aj za socializmu, ale nemôže to fungovať rovnako). Ale mojimi reformami to začalo a v podstate aj skončilo. Pritom normálne takýto systém musíte intenzíve tvoriť niekoľko rokov, aby sa naozaj zabehal (v Rusku urobili prvé reformné kroky v rovnakom období ako ja ale na systéme dodnes intenzívne pracujú, s vysokou pozornosťou vlády). Podobne ako v iných oblastiach života štátu, aj tu funguje slovenská šialenosť: všetko chceme extrémne rýchlo, s minimom námahy a bez uvedomenia si, že každý zložitý systém si žiada mnoho práce na zdanlivých detailoch.
6. Inovácie
Slovensko našťastie má dobrý základ, celý rad vysoko inovatívnych firiem, od gigantov typu Eset, cez rôzne pomerne rýchlo sa rozvíjajúce typické startupy (smart riešenia) či produktovo alebo marketingovo dobre zvládnuté projekty (od výroby nerezových bazénov, cez lyže až po obuv), až po inovatívnosť v špecifických oblastiach (partia okolo Denníka N, z ktorého niektorí ľudia stáli za Pianom, veľmi slušne rozvinula samotný denník, teraz prebrali EU Observer – napriek politicky veľmi rozdielnym názorom pokojne uznám, že sú v niektorých veciach veľmi šikovní).
Problém je, že sú to akoby ostrovy inovatívnosti, ktoré sú obklopené morom značnej letargie. Ono to vnímate, už keď sa prejdete po priestoroch typickej univerzity. Veľmi často cítite, že tu ide o to, nejako bezbolestne získavať kredity. Chýba energia – a aj inštitucionálne nastavenie. Programy, ktoré by naozaj systematicky viedli napríklad vysokoškolských študentov k tomu, aby rozbili spoločné projekty, ktoré sa prípadne dajú potom uplatniť na trhu (alebo inde v spoločnosti). Alebo ešte raz: stačí si porovnať, čo vychádza z našich univerzít v podobe spinoffov a čo sa tvorí v Česku, či ďalej na západe.
7. …energia v krajine
Áno, dodávam aj takýto parameter hospodárskej politiky. Lebo aj ten býva dôležitý. Ak sú v krajine vo verejnom priestore inšpiratívne osobnosti, ak mladý človek počúva zaujímavé príbehy (podnikania, vedy, spoločenských zlepšení), ak je verejnosť so svojím okolím, aj štátom spätá (lebo štát má pekné budovy či dôstojné ceremónie) tak aj to môže síce menej viditeľne, ale niekedy aj dosť výrazne prispieť k tomu, ako fungujú jednotlivci, tímy, inštitúcie. A celá krajina. Dalo by sa pokračovať. Rôznymi možnými opatreniami. Slovensko napríklad dodnes vyváža značný objem kapitálu do zahraničia – cez 2. pilier.
Tzv. druhé pilere boli veľmi módne na prelome tisícročia. Potom si vlády uvedomili, čo ich fungovanie naozaj obnáša. Poliaci druhý pilier zrušili, už dávno, úplne cielene s tým, že si potrebujú rozviazať ruky pre infraštruktúrne investície (zrušením piliera zrušili ako transformačný deficit, tak naakumulovaný dlh). Podobne Maďari, hoci tam to Orbán urobil menej rozumne (zafinancoval spotrebu). Pobaltské štáty tieto schémy okresali. Česi, Slovinci, Chorváti ani Rumuni ich nikdy ani nezaviedli. Jediné dve postkomunistické krajiny, kde sa verejná debata okolo 2. pilierov točí stále v rovnakom duchu, ako pred 20 rokmi, sú Slovensko a Bulharsko.
Pritom čiastočne ide o čisto účtovný problém, ktorý sa dá, parciálne riešiť aj pri ponechaní základných nastavení piliera – čiže dá sa urobiť aj kompromis, aby boli spokojní zástancovia, a stále trochu uľaviť verejným financiám. (Priznám sa, že práve domáce diskusie ohľadom 2. piliera považujem za mimoriadne nekvalitné a miestami bláznivé).
Mimochodom, práve diskusia o hospodárskej a infraštruktúrnej politike je značne negatívnym odrazom skúseností s domácou politikou a toho, čo za tie desaťročia od roku 1989 vedela ľuďom dať. Pretože v skutočnosti je v technických aj finačných možnostiach štátu (s ohľadom na to, čo bolo povedané vyššie ohľadom zdrojov kapitálu) rozvinúť aj výrazné infraštruktúrne projekty (bratislavskú rýchlodráhu, jeden alebo dva nové univerzitné kampusy, klastre nových verejných budov aj pásy bytovej výstavby s rámcovými architektonickými podmienkami a zmiešanými formami výstavby). Podobne investovať do nových či výrazne obnovených polikliník aj škôl (otrasné je už len to, ako od roku 1989 obrovská časť škôl stratila vonkajšie športoviská a časť aj vnútorné telocvične).
Lenže verejnosť je dnes ku kapacite štátu taká skeptická, že v tejto chvíli si o takýchto projektoch nikto hovoriť nedovolí (ani ja), aby nevyzeral ako blázon. Koalícia s nejakými opatreniami príde. Určite niektoré z nich budú aj rozumné. Ale reálna hospodárska politika si žiada oveľa, oveľa, oveľa rozsiahlejšiu aktivitu ako niekoľko stretnutí koaličnej rady. Treba to pripomínať. Ak si chcem zachovať nejakú nádej, že Slovensko môže niekedy v budúcnosti prejsť aj na dráhu trochu rýchlejšieho rozvoja.
Môj profil 
Predplatné
.JPG)
